Psychózu ohrozenia južným susedom rozdúchava na Slovensku síce Ján Slota, no obraz Maďarska ako akéhosi „prirodzeného nepriateľa“, má v hlavách i širšia politická trieda. Ide o úplne iracionálny pohľad.
Iste, otázka menšín za hranicami a tiež straty dvoch tretín „historického“ Uhorska je v Maďarsku stále citlivá. Starosť o menšiny je dokonca priamo v ústave. Reálna politika však veľmi dobre cíti vonkajšie limity, ktorými sú medzinárodné zmluvy a členstvo v EÚ a NATO. Aj vnútorné, ktoré pravicovej elite drsne pripomenulo neúspešné referendum o dvojitom občianstve v decembri 2005. Extrémistická scéna je hrozná: ale v centre jej pozornosti sú Rómovia, Židia, „buzeranti“ a najmä Gyurcsány, „nepriateľ národa“ číslo 1. Nie Slováci, či boj o „historické územia“.
Kým teda na Slovensku sú vzťahy s Maďarmi ustavične na programe dňa, v Maďarsku nie sú vzťahy so Slovenskom vôbec témou. V politickej agende sa mihnú na deň či dva len vtedy, keď sa „ozve“ Slota.
Alebo po takej výtržnosti, akou bola parlamentná deklarácia o Benešovi. Menšinová politika budapeštianskych vlád sa drží princípu, že podporujú tie snaženia, ktoré vyvíja tá-ktorá legitímna reprezentácia. Tu je zaujímavé porovnanie s Rumunskom, kde sa časť politickej reprezentácie tamojších Maďarov otvorene hlási k autonómii. Napriek tomu mávajú maďarská a rumunská vláda spoločné zasadnutia a vzťahy sú korektné. Omnoho lepšie vzťahy ako s Bratislavou má Budapešť aj s Belehradom, a to i napriek uznaniu Kosova.
I z toho vidieť, že ložisko nákazy leží na severnom brehu Dunaja. To, o čo Maďarom na Slovensku nepochybne ide, je zabrániť prirodzenej asimilácii. Chcú udržať „maďarský“ charakter území, kde žijú. Slovenskú politiku podozrievajú z toho, že práve asimilácia je jej dlhodobým strategickým cieľom (územné členenie!). Mocensko-politická realita dneška fakticky vylučuje, aby Maďarsko predstavovalo akékoľvek ohrozenie. V Budapešti vedia, že „zrastaniu ponad hranice“ nič tak nepomohlo ako Schengen, ktorý je produktom EÚ – a tú by si nepohnevali za nič na svete (už len pre dotácie, ktoré očakávajú ako spasenie). Nepriateľská politika Bratislavy voči Maďarsku je kombinácia predsudkov a fatálneho nepochopenia suseda, jeho možností a reality dneška. Samozrejme, svet sa mení rýchlo a je možné, že do dvoch desaťročí sa reálie zmenia na nepoznanie. Napríklad, nemusí existovať ani EÚ... Ale tu a teraz je maďarská hrozba len slovenská paranoja, a tak ju treba volať.
Iste, otázka menšín za hranicami a tiež straty dvoch tretín „historického“ Uhorska je v Maďarsku stále citlivá. Starosť o menšiny je dokonca priamo v ústave. Reálna politika však veľmi dobre cíti vonkajšie limity, ktorými sú medzinárodné zmluvy a členstvo v EÚ a NATO. Aj vnútorné, ktoré pravicovej elite drsne pripomenulo neúspešné referendum o dvojitom občianstve v decembri 2005. Extrémistická scéna je hrozná: ale v centre jej pozornosti sú Rómovia, Židia, „buzeranti“ a najmä Gyurcsány, „nepriateľ národa“ číslo 1. Nie Slováci, či boj o „historické územia“.
Kým teda na Slovensku sú vzťahy s Maďarmi ustavične na programe dňa, v Maďarsku nie sú vzťahy so Slovenskom vôbec témou. V politickej agende sa mihnú na deň či dva len vtedy, keď sa „ozve“ Slota.
Alebo po takej výtržnosti, akou bola parlamentná deklarácia o Benešovi. Menšinová politika budapeštianskych vlád sa drží princípu, že podporujú tie snaženia, ktoré vyvíja tá-ktorá legitímna reprezentácia. Tu je zaujímavé porovnanie s Rumunskom, kde sa časť politickej reprezentácie tamojších Maďarov otvorene hlási k autonómii. Napriek tomu mávajú maďarská a rumunská vláda spoločné zasadnutia a vzťahy sú korektné. Omnoho lepšie vzťahy ako s Bratislavou má Budapešť aj s Belehradom, a to i napriek uznaniu Kosova.
I z toho vidieť, že ložisko nákazy leží na severnom brehu Dunaja. To, o čo Maďarom na Slovensku nepochybne ide, je zabrániť prirodzenej asimilácii. Chcú udržať „maďarský“ charakter území, kde žijú. Slovenskú politiku podozrievajú z toho, že práve asimilácia je jej dlhodobým strategickým cieľom (územné členenie!). Mocensko-politická realita dneška fakticky vylučuje, aby Maďarsko predstavovalo akékoľvek ohrozenie. V Budapešti vedia, že „zrastaniu ponad hranice“ nič tak nepomohlo ako Schengen, ktorý je produktom EÚ – a tú by si nepohnevali za nič na svete (už len pre dotácie, ktoré očakávajú ako spasenie). Nepriateľská politika Bratislavy voči Maďarsku je kombinácia predsudkov a fatálneho nepochopenia suseda, jeho možností a reality dneška. Samozrejme, svet sa mení rýchlo a je možné, že do dvoch desaťročí sa reálie zmenia na nepoznanie. Napríklad, nemusí existovať ani EÚ... Ale tu a teraz je maďarská hrozba len slovenská paranoja, a tak ju treba volať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.