Najväčšie pozitívum nového, vyčerpávajúceho programu, ktorý promovala SDKÚ za prítomnosti takých reformných ikon ako Leszek Balcerowicz a Lajos Bokros, je fakt, že im už nikto nemôže vyčítať, že nič nerobia.
Ak vezmeme za isté, že radový volič, ktorý by to celé čítal, neexistuje, tak nezvyklý čas prezentácie v strede volebného obdobia prezrádza jasný marketingový úmysel. Podstatnejšie ako to, že program budú musieť čoskoro „updatovať“, veď nové vplyvy Slovensko ešte pred voľbami neminú (euro, dopady finančnej krízy, atď.), sa zdá toto posolstvo: SDKÚ sa radikálne odpútava od imidžu akože sociálne necitlivej strany, ktorý jej úspešne prilepil na čelo Robert Fico. To má však svoju cenu.
Hoci do hĺbky sa dokument nerozchádza s tým, čo SDKÚ doteraz predstavovala, akcent sa presunul od reformnosti k akémusi osvietenejšiemu (ako Smer) údržbárstvu. To, iste, prenikalo z SDKÚ už dávno, fakticky od zjavenia sa Radičovej. Avšak teraz to rozbalili naplno. Svedectvom je napríklad hlavná výzva doby, ktorá podľa Dzurindovej strany vyvstala pred Slovenskom: „Podpora strednej vrstvy, rodiny a mladej rodiny zvlášť.“ Nejde o nič menej ako fakticky prijatie filozofie, že máme štát na to, aby zvyšoval našu prosperitu. Spor so Smerom už nie je o tvár štátu, ale akurát o nástroje a cieľové skupiny, ktorým sa má prioritne „pomáhať“.
Nejde o to trvať na „ortodoxne“ liberálnych prístupoch. No považovať dnes za prvú prioritu pravicovej (či akejkoľvek) strany iný spôsob prerozdelenia tých cca 10 miliárd, ktoré dá Fico na „vianočné príspevky“ (a pod.), je totálne vypadnutie z roly, aké sa môže použiť azda v televíznej debate či na tlačovke, ale nie v dlhodobom programe.
Na skutočne zásadné výzvy, ktoré pred Slovenskom stoja, či je to udržateľnosť prvého piliera, výdavkov na zdravotnú starostlivosť, alebo zníženie nákladov práce (mzdy sa po vstupe do eurozóny budú zvyšovať rýchlejšie!), SDKÚ odpovede nedáva. Len, akoby medzi rečou, priznáva, že „na tom sa každý zhodne, že prvý pilier je problém“. K „bezplatnosti“ majú tiež jednu vetu, ktorá znie, že „chcú garantovať dostatočný objem plne hradenej starostlivosti“ To je už čistý Smer. (Áno, milí voliči, ručíme, že chrípka bude „zadarmo“, aj ploché nohy....) Program SDKÚ sa vyžíva v siahodlhých detailoch o nepodstatných veciach. Kľúčový problém, že pri znižujúcom sa raste HDP verejné financie neunesú dnešný rozsah a komfort služieb, nielenže oblúkom obchádza, ale sugeruje lož „perpetuum mobile“: „Otázka nestojí tak, či na to máme, ale tak, že koho podporiť“. Pritom v nástupe do každej novej kapitoly SDKÚ kritizuje Smer za nečinnosť a ignorovanie budúcnosti.... Absurdné.
Aby nedošlo k nedorozumeniu. Lepší programový, či vôbec strategický dokument, ako „Slovensko má na viac“ zrejme dnes neexistuje. Je na ňom vidieť, že táto strana má najširšie zázemie intelektuálov, aké nemajú iné partaje, a už vôbec nie SAV, ktorej „vízia 2030“ je smiešna od A do Z. Je tam aj veľa „mierneho pokroku v medziach zákona“. Napríklad to, že príjmy z privatizácie sa použijú výlučne na dôchodkový schodok, myšlienka ústavného zákona o vyrovnanom rozpočte (mal by byť o prebytkovom!), miernučké znižovanie daní či módny nápad so zlúčením výberu daní a odvodov sú iste fajn. Ťažisko posunu, teda imidžový prerod na akési „SDKÚ s ľudskou tvárou“, však nenecháva na pochybách o úplnej zmene ihriska, na ktorom chcú zvádzať súboj so Smerom.
Marketingový zásah zásadne oslabuje, že nový program nie je krytý novou dôveryhodnosťou, ale práve naopak, zakrýva vyčerpanie kreditu.
Ak vezmeme za isté, že radový volič, ktorý by to celé čítal, neexistuje, tak nezvyklý čas prezentácie v strede volebného obdobia prezrádza jasný marketingový úmysel. Podstatnejšie ako to, že program budú musieť čoskoro „updatovať“, veď nové vplyvy Slovensko ešte pred voľbami neminú (euro, dopady finančnej krízy, atď.), sa zdá toto posolstvo: SDKÚ sa radikálne odpútava od imidžu akože sociálne necitlivej strany, ktorý jej úspešne prilepil na čelo Robert Fico. To má však svoju cenu.
Hoci do hĺbky sa dokument nerozchádza s tým, čo SDKÚ doteraz predstavovala, akcent sa presunul od reformnosti k akémusi osvietenejšiemu (ako Smer) údržbárstvu. To, iste, prenikalo z SDKÚ už dávno, fakticky od zjavenia sa Radičovej. Avšak teraz to rozbalili naplno. Svedectvom je napríklad hlavná výzva doby, ktorá podľa Dzurindovej strany vyvstala pred Slovenskom: „Podpora strednej vrstvy, rodiny a mladej rodiny zvlášť.“ Nejde o nič menej ako fakticky prijatie filozofie, že máme štát na to, aby zvyšoval našu prosperitu. Spor so Smerom už nie je o tvár štátu, ale akurát o nástroje a cieľové skupiny, ktorým sa má prioritne „pomáhať“.
Nejde o to trvať na „ortodoxne“ liberálnych prístupoch. No považovať dnes za prvú prioritu pravicovej (či akejkoľvek) strany iný spôsob prerozdelenia tých cca 10 miliárd, ktoré dá Fico na „vianočné príspevky“ (a pod.), je totálne vypadnutie z roly, aké sa môže použiť azda v televíznej debate či na tlačovke, ale nie v dlhodobom programe.
Na skutočne zásadné výzvy, ktoré pred Slovenskom stoja, či je to udržateľnosť prvého piliera, výdavkov na zdravotnú starostlivosť, alebo zníženie nákladov práce (mzdy sa po vstupe do eurozóny budú zvyšovať rýchlejšie!), SDKÚ odpovede nedáva. Len, akoby medzi rečou, priznáva, že „na tom sa každý zhodne, že prvý pilier je problém“. K „bezplatnosti“ majú tiež jednu vetu, ktorá znie, že „chcú garantovať dostatočný objem plne hradenej starostlivosti“ To je už čistý Smer. (Áno, milí voliči, ručíme, že chrípka bude „zadarmo“, aj ploché nohy....) Program SDKÚ sa vyžíva v siahodlhých detailoch o nepodstatných veciach. Kľúčový problém, že pri znižujúcom sa raste HDP verejné financie neunesú dnešný rozsah a komfort služieb, nielenže oblúkom obchádza, ale sugeruje lož „perpetuum mobile“: „Otázka nestojí tak, či na to máme, ale tak, že koho podporiť“. Pritom v nástupe do každej novej kapitoly SDKÚ kritizuje Smer za nečinnosť a ignorovanie budúcnosti.... Absurdné.
Aby nedošlo k nedorozumeniu. Lepší programový, či vôbec strategický dokument, ako „Slovensko má na viac“ zrejme dnes neexistuje. Je na ňom vidieť, že táto strana má najširšie zázemie intelektuálov, aké nemajú iné partaje, a už vôbec nie SAV, ktorej „vízia 2030“ je smiešna od A do Z. Je tam aj veľa „mierneho pokroku v medziach zákona“. Napríklad to, že príjmy z privatizácie sa použijú výlučne na dôchodkový schodok, myšlienka ústavného zákona o vyrovnanom rozpočte (mal by byť o prebytkovom!), miernučké znižovanie daní či módny nápad so zlúčením výberu daní a odvodov sú iste fajn. Ťažisko posunu, teda imidžový prerod na akési „SDKÚ s ľudskou tvárou“, však nenecháva na pochybách o úplnej zmene ihriska, na ktorom chcú zvádzať súboj so Smerom.
Marketingový zásah zásadne oslabuje, že nový program nie je krytý novou dôveryhodnosťou, ale práve naopak, zakrýva vyčerpanie kreditu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.