Chýr o Levoči už obletel, obrazne povedané, zemeguľu. Íri, Angličania, Belgičania, dokonca aj Novozélanďania; tí všetci sa údajne hrnú na Spiš, aby tu doslova „za babku“ skupovali historické domy na námestí a v jeho okolí, pričom vychytené sú aj bašty mestského opevnenia.
Môj prvý kontakt s týmto spišským mestom bol v roku 1992 poetický. V Múzeu špeciálneho školstva som otváral svoju prvú fotografickú výstavu, cyklus Pútnici, a na vernisáži mi spieval súbor z miestnej školy pre zrakovo postihnuté deti. Riaditeľka pani Tinajová žiarila šťastím a ja som sa na okamih zahanbil pri predstave, aké ničotné sú tie fotky v rámoch, sterilné a bez života, v porovnaní so šťastím detí, ktoré sú odrazu uprostred deja. Hm, len si to uvedomte, nevidomé deti na výstave fotografií. Vonku vtedy naokolo vládla clivota ľudoprázdneho mesta.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.