V Bielorusku som v živote nebol a mrzí ma to, hoci fotografie panelákového sovietskeho Minska ma ktovieako nelákajú. Nepôjdem ani teraz, keď sú tam parlamentné voľby, pretože do Bieloruska sa akosi už nechodí.
Je tam Lukašenko, diktatúra, rozhádaná opozícia, väčšine Bielorusov akoby bolo všetko fuk, jednoducho krajina, kde sa, takpovediac, nič nedeje. Niečo sa však predsa len deje. Alexander Lukašenko sa rozhodol, že si môže dovoliť slobodné voľby. Aspoň také slobodné ako v Rusku, kde má Putin a jeho klika situáciu pevne v rukách. A predsa na rozdiel od Bieloruska nikto voči Moskve nevyhlasuje sankcie a nezakazuje činiteľom režimu cestovať na Západ.
Možno to však trochu súvisí s jedným mojím bieloruským zážitkom, keď som na letisku v Moskve uvidel špeciálnu priehradku – nie pre občanov Ruska, ale Rusko-bieloruskej únie. Toho podivného súštátia-nesúštátia, ktoré už desať rokov existuje na papieri (a občas, ako vidieť, skoro aj v skutočnosti).
Lukašenko sa naivne domnieval, že s ním bude Rusko zaobchádzať ako rovný s rovným, a on sa nestane len vládcom nejakej minskej gubernie, ale spoluvládcom celého Ruskobieloruska. Lenže to sa prerátal, lebo pre Moskvu je súštátie, tak ako vždy v minulosti, len prostriedkom na pripojenie a pohltenie, v tomto prípade Bieloruska. A do toho sa zase nechce ani Lukašenkovi, ani jeho prisluhovačom, lebo samostatnosť je vždy lepšia ako vazalstvo, o poddanstve už ani nehovoriac. Európska únia sa rozhodla, že to s Lukašenkom ešte raz skúsi. V rámci vzájomných gest dal Lukašenko prepustiť politických väzňov a nerozháňa demonštrácie a mítingy opozície. Keď nechá do parlamentu prejsť aspoň dvadsať opozičných poslancov, môže podľa neoficiálnych správ z Bruselu rátať so zrušením sankcií. „Lepšie poloslobodné voľby ako nič,“ povedal jeden z únijných činiteľov.
Čo z toho bude, to sa ukáže až po čase. Lukašenko je dnes v Bielorusku taký populárny, že ani poloslobodnými voľbami nič neriskuje, tak ako nimi nič neriskovali Putin a Medvedev. Viac ako ruské pomery by som v Bielorusku ani nečakal. A Bielorusko ako štát, ktorý by logicky mohol byť aj v Európskej únii, by som si na zoznam kandidátov členstva rozhodne nepísal. Ani po Lukašenkových prvých „slobodných“ voľbách cez víkend.
Autor je redaktor Lidových novin
Je tam Lukašenko, diktatúra, rozhádaná opozícia, väčšine Bielorusov akoby bolo všetko fuk, jednoducho krajina, kde sa, takpovediac, nič nedeje. Niečo sa však predsa len deje. Alexander Lukašenko sa rozhodol, že si môže dovoliť slobodné voľby. Aspoň také slobodné ako v Rusku, kde má Putin a jeho klika situáciu pevne v rukách. A predsa na rozdiel od Bieloruska nikto voči Moskve nevyhlasuje sankcie a nezakazuje činiteľom režimu cestovať na Západ.
Možno to však trochu súvisí s jedným mojím bieloruským zážitkom, keď som na letisku v Moskve uvidel špeciálnu priehradku – nie pre občanov Ruska, ale Rusko-bieloruskej únie. Toho podivného súštátia-nesúštátia, ktoré už desať rokov existuje na papieri (a občas, ako vidieť, skoro aj v skutočnosti).
Lukašenko sa naivne domnieval, že s ním bude Rusko zaobchádzať ako rovný s rovným, a on sa nestane len vládcom nejakej minskej gubernie, ale spoluvládcom celého Ruskobieloruska. Lenže to sa prerátal, lebo pre Moskvu je súštátie, tak ako vždy v minulosti, len prostriedkom na pripojenie a pohltenie, v tomto prípade Bieloruska. A do toho sa zase nechce ani Lukašenkovi, ani jeho prisluhovačom, lebo samostatnosť je vždy lepšia ako vazalstvo, o poddanstve už ani nehovoriac. Európska únia sa rozhodla, že to s Lukašenkom ešte raz skúsi. V rámci vzájomných gest dal Lukašenko prepustiť politických väzňov a nerozháňa demonštrácie a mítingy opozície. Keď nechá do parlamentu prejsť aspoň dvadsať opozičných poslancov, môže podľa neoficiálnych správ z Bruselu rátať so zrušením sankcií. „Lepšie poloslobodné voľby ako nič,“ povedal jeden z únijných činiteľov.
Čo z toho bude, to sa ukáže až po čase. Lukašenko je dnes v Bielorusku taký populárny, že ani poloslobodnými voľbami nič neriskuje, tak ako nimi nič neriskovali Putin a Medvedev. Viac ako ruské pomery by som v Bielorusku ani nečakal. A Bielorusko ako štát, ktorý by logicky mohol byť aj v Európskej únii, by som si na zoznam kandidátov členstva rozhodne nepísal. Ani po Lukašenkových prvých „slobodných“ voľbách cez víkend.
Autor je redaktor Lidových novin
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.