Na rozdiel od cestovateľov do exotických krajín uprednostňuje časť slovenských pocestných blízke krajiny, na ktoré sa viažu naše korene. Chcú najprv spoznať a pochopiť vlastnú minulosť a až potom spoznávať ďaleké krajiny. Pri jednom z mnohých cielených putovaní po územiach, kde pôsobili naši predkovia, sme tentoraz „opáčili“ Maďarsko. Na juhozápadnom okraji Balatonu, cestou zo Sármelléku do Zalakomáru môžete podľa nenápadného hnedého smerovníka nájsť pamätník svätých Cyrila a Metoda pri obci Zalavár. Ocitnete sa na mieste, ktoré dýcha históriou. Našou históriou.
slovenská marka
Čo dnes Slovákom hovorí názov maďarskej dedinky Zalavár? Asi nič. Možno by ju niektorí spoznali podľa názvu Blatnohrad. Rodinám, ktoré sa náhlia za vlnami „slovenského“ mora v Chorvátsku, azda ani nezíde na um, že prechádzajú rozsiahlym územím Panónskeho kniežatstva. Tomu kedysi panovali vládca Nitrianskeho kniežatstva Pribina, ktorého odtiaľ vyhnal Mojmír, a jeho syn Koceľ. Pribina dostal územie do správy od Ľudovíta Nemca, neskôr sa stalo jeho doživotnou a následne aj dedičnou držbou. V dochovanom liste Ľudovíta Nemca Pribinovi z roku 860 sa už blatnohradské kniežatstvo nazýva „slougenzin marcha“ (alebo „slovencin“ – slovenská marka, provincia). Na juhu a východe siahalo kniežatstvo až po rieky Dráva a Dunaj, na severe k mestu Veszprém a na západe až do dnešného Štajerska, Korutánska a Slovinska. Patrili k nemu súčasné mestá Veszprém a Szombathely v Maďarsku, Leibnitz v Štajersku a Ptuj v Slovinsku.
Západne od Zalaváru, v nížinnej krajine tvorenej lesmi a močiarmi, sa nachádzajú stopy našich dávnych dejín: bájny Blatnohrad, hrad kniežaťa Pribinu. Bolo to údajné, no až do roku 2009 archeologicky ešte jednoznačne nepreukázané centrum Pribinovho kniežatstva. Na mierne vyvýšenom mieste (Vársziget) uprostred močiarov (archaicky sa vlhké trávnaté miesta, močiare, nazývali „moravou“) boli v nedávnej minulosti odkryté základy hradu, kostolov, mnohých hrobov a hospodárskych budov s množstvom archeologických nálezov.
Ibráhím ibn Jákúb v 10. storočí napísal: „Väčšinu hradov budujú Slovania takto: Nájdu si lúky, bohaté na vodu a kroviská, a vyznačia si na nich okrúhle alebo štvorcové miesto podľa toho, akého tvaru a veľkosti chcú mať hrad. Potom kopú dookola, navršujú zem, ktorú spevňujú doskami a kolmi. Vytvárajú tak valy, ktoré zvyšujú, až kým hradby nemajú požadovanú výšku. Potom vymerajú pre hrad na vhodnej strane bránu a postavia k nej most. Po ňom doň vchádzajú.“
Do príchodu predkov dnešných Maďarov v 10. storočí tu existovalo centrum kultúry a šírenia kresťanstva. Na území kniežatstva vyrástlo až 15 chrámov. Prvý v rámci hradiska zasvätil salzburský arcibiskup Liutprand v roku 850 Panne Márii, na čom sa podľa zachovaného textu Conversio zúčastnili aj mnohí slovanskí a nemeckí predstavitelia. Boli tu kláštory, ako aj strategické hospodárske, kultúrne a vojenské centrá. Keď roku 861 v bitke Karolmana s moravským kniežaťom Rastislavom Pribina padol, správu kniežatstva prevzal s Rastislavovým súhlasom Pribinov syn Koceľ.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.