Pre nezainteresovaného čitateľa môžu byť knihy o rodinnej histórii nudnou prechádzkou slovami. Autor skĺzne do rozvláčnych opisov jemu drahých postáv, udalostí či miest. No pri diele amerického Slováka Zoltána G. Meška, kardiológa, spisovateľa a emigranta, je to inak. Ani on sa opisom nevyhýba, no nepôsobia samoúčelne. Autor si čitateľa najskôr „predpripraví“ detailným opisom. Ak je trpezlivý a otvorený, vystaví mu v mysli scénu, na ktorú potom vystupujú postavy, čo hýbu dejom. Epizódy príbehu päťčlennej košickej rodiny Meškovcov otvárajú opisy s nádhernými výrazmi a s nádychom starosvetského vyjadrovania. Autor neváha napísať, že „bystriny hravo žblnkotali v pravidelnom rytme Mozartovho menuetu, skomponovaného matkou prírodou“. Textom presvitajú „pitoreskné“ divadlá, „ťarbavé, ostýchavé či nemotorné“ osoby alebo listy, ktoré „koncentrovali svoj zlatý pigment do ich jesenného hábu“.
zlatý vek
Tridsiate roky, „asi najpokojnejšie a najkrajšie roky v Košiciach až do roku 1938, roky môjho raného detstva“. Na Jarnej ulici číslo 17 býva šesť rodín. Susedia sa pozývajú na návštevy a správajú sa k sebe až nezvyčajne úctivo. V harmonickej atmosfére tu pri sebe žijú nemecky hovoriaci manželia z Prahy, Čech pán Dvořák s manželkou z Maďarska i čisto slovenské rodinky. Medzi nimi sú aj Meškovci so Zoltánovým otcom, železničným úradníkom, jeho manželkou, na ktorú autor často nežne spomína, a dvomi sestrami najmladšieho Zoltána.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.