Potom prišiel Sigmund Freud s psychológiou sebectva a napísal, že „deti sú úplní egoisti, svoje potreby prežívajú veľmi intenzívne a bezcitne sa ich usilujú uspokojovať“.
Aj klasické ekonomiky si osvojili model, podľa ktorého je základným ľudským pudom materiálna vypočítavosť. Politické vedy zas predpokladajú, že je v tom honba po maximalizovaní vlastnej moci.
Celý tento obraz sveta je zjavne nesprávny. V skutočnom živote sa proti tlaku sebectva stavia ťah empatie a altruizmu. Nie je v tom nijaká sladkastá sentimentálnosť; je to vedecký fakt. Už v detstve sa totiž naše nervové spojenia utvárali na láske a starostlivosti. Rástli sme tak, aby sme vo vzájomnej spolupráci a empatii naozaj vynikali. Preto sme aj silno motivovaní učiť iných a pomáhať im.
Matthieu Ricard vo vynikajúcej knihe Altruizmus poznamenal, že ak osemnásťročný mladík vidí ženu, ktorej pri vešaní bielizne spadol na zem štipec, pribehne, aby ho zdvihol, a podá jej ho do piatich sekúnd. A zhruba rovnaký čas zaberie aj to, kým jej mladík ponúkne pomoc pri vešaní bielizne. Ak však odmeňujete dieťa darčekmi za to, že sa bude dobre správať, tento sklon pomáhať sa bude podľa niektorých štúdií zmenšovať až o štyridsať percent.
Keď postavíme akademické disciplíny a sociálne inštitúcie na predpoklade sebectva, stratíme tie motivácie, ktoré ľuďmi celé roky hýbali.
Ešte horšie je to, že ak od iných vopred očakávame, že sa budú správať sebecky, môžeme naozaj vážne narušiť ich sklon byť dobrými ľuďmi.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.