Od trinástich rokov som chcela byť právnička.
Bojovať za spravodlivosť. V štvrtom ročníku na výške som zistila, že právo nie je pre mňa. Viac ma bavia ľudia ako paragrafy. Kamaráti na škole ma nasmerovali do neziskového sektora a teraz mám pocit, že žijem v nejakom lepšom svete plnom veľkých ideálov, kde sa všeličo dá, šikovní a zodpovední ľudia pomáhajú druhým. Je to svet plný nádeje. A zároveň žijem na dedine, kde sme všetci viac „pri zemi“. Výborný balans. Pred materskou som koordinovala dobrovoľnícke projekty, ale ja sama som veľmi nedobrovoľníčila. Až teraz ma to chytilo. S kamarátkami obnovujeme knižnicu v našej dedine, máme tam poobedňajší klub pre deti a popri tom triedime a zháňame knihy.
Väčšinou píšem o tom, čo ma trápi alebo sa ma nejako týka.
Vždy som bola taká: a prečo, a prečo, a prečo? Potrebujem mať niektoré veci načítané, aby som s tým vedela pracovať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.