Keď porovnávam dobu pred rokom 1989 a dneškom, jednou z najväčších zmien je pre mňa to, ako sa zmenila nočná atmosféra našich stredoeurópskych miest.
Za socializmu boli aj centrá miest potemnené, sem-tam nejaký neón, občas lampa, inak tma. Tá najväčšia zmena po príchode na vysnený Západ bola v tom, že tam všetko svietilo, žiarilo, bol som nadšený zo všetkých farieb blikajúcich reklám, svietiacich výkladov, svetiel reštaurácií. A keď som pred dvoma mesiacmi, krátko pred vojnou, bol v Tbilisi, úplne ma nadchlo, aké bolo hlavné gruzínske mesto krásne osvetlené. Pokladal som to za znak toho, ako sa táto krajina posunula k Západu.
Ale asi som sa mýlil. Tu v Paríži sa trochu bojím. Paríž vôbec nežiari, ulice sú osvetlené len slabučko, svetlomety ožarujú len tie naozaj najvýznamnejšie pamiatky v meste. Len Eiffelova veža sfarbená domodra (kvôli predsedníctvu Francúzska v Európskej únii) žiari nad strechami mesta na Seine. Inak je tu tma. Mestu to dodáva romantickú atmosféru, ktorú oceníte, keď idete po moste k potemnenému Louvru, túlate sa uličkami Latinskej štvrte alebo bočnými uličkami okolo Montmartru. Parížu to nič neuberá, naopak, pridáva, a chápem, prečo sem stále mieri desaťkrát viac turistov ako do presvetlenej Prahy.
Keď sa spýtate Parížanov, prečo sa v ich uliciach tak málo svieti, odpovedia, že sa jednoducho šetrí. Že berú globálne otepľovanie a energetickú krízu vážne, preto hľadajú všemožné spôsoby, ako znížiť spotrebu elektriny a palív. Okrem toho, že vymenili všetky žiarovky a menej sa svieti, prejavuje sa to aj v tom, že po Paríži jazdia tisíce bicyklov. Za jedno euro na deň si ich môžete požičať a prepravovať sa ekologickejšie ako autom. To euro na deň, v Paríži štvrtina ceny kávy v kaviarni, má však jeden fígeľ. Po polhodine si musíte bicykel na niektorom z ďalších stanovíšť vymeniť za iný.
Dobrý spôsob, ako zabezpečiť dostatok voľných bicyklov, ale aj ako obrať turistov, ktorí si myslia, že môžu jazdiť celý deň za euro, a potom zistia, že im z kreditky za celodennú cestu ubudlo tridsať, štyridsať eur. Je to takými malými písmenkami napísané na konci dlhého požičiavacieho poriadku, ktorý nikto nečíta. „Nejako si na tie bicykle a na tú našu ekológiu musíme zarobiť. A na kom inom, keď nie na turistoch?“ povedala mi bez obalu jedna Parížanka. Predsa len majú stredná Európa a Francúzsko niečo spoločné.
Autor je redaktor Lidových novín
Za socializmu boli aj centrá miest potemnené, sem-tam nejaký neón, občas lampa, inak tma. Tá najväčšia zmena po príchode na vysnený Západ bola v tom, že tam všetko svietilo, žiarilo, bol som nadšený zo všetkých farieb blikajúcich reklám, svietiacich výkladov, svetiel reštaurácií. A keď som pred dvoma mesiacmi, krátko pred vojnou, bol v Tbilisi, úplne ma nadchlo, aké bolo hlavné gruzínske mesto krásne osvetlené. Pokladal som to za znak toho, ako sa táto krajina posunula k Západu.
Ale asi som sa mýlil. Tu v Paríži sa trochu bojím. Paríž vôbec nežiari, ulice sú osvetlené len slabučko, svetlomety ožarujú len tie naozaj najvýznamnejšie pamiatky v meste. Len Eiffelova veža sfarbená domodra (kvôli predsedníctvu Francúzska v Európskej únii) žiari nad strechami mesta na Seine. Inak je tu tma. Mestu to dodáva romantickú atmosféru, ktorú oceníte, keď idete po moste k potemnenému Louvru, túlate sa uličkami Latinskej štvrte alebo bočnými uličkami okolo Montmartru. Parížu to nič neuberá, naopak, pridáva, a chápem, prečo sem stále mieri desaťkrát viac turistov ako do presvetlenej Prahy.
Keď sa spýtate Parížanov, prečo sa v ich uliciach tak málo svieti, odpovedia, že sa jednoducho šetrí. Že berú globálne otepľovanie a energetickú krízu vážne, preto hľadajú všemožné spôsoby, ako znížiť spotrebu elektriny a palív. Okrem toho, že vymenili všetky žiarovky a menej sa svieti, prejavuje sa to aj v tom, že po Paríži jazdia tisíce bicyklov. Za jedno euro na deň si ich môžete požičať a prepravovať sa ekologickejšie ako autom. To euro na deň, v Paríži štvrtina ceny kávy v kaviarni, má však jeden fígeľ. Po polhodine si musíte bicykel na niektorom z ďalších stanovíšť vymeniť za iný.
Dobrý spôsob, ako zabezpečiť dostatok voľných bicyklov, ale aj ako obrať turistov, ktorí si myslia, že môžu jazdiť celý deň za euro, a potom zistia, že im z kreditky za celodennú cestu ubudlo tridsať, štyridsať eur. Je to takými malými písmenkami napísané na konci dlhého požičiavacieho poriadku, ktorý nikto nečíta. „Nejako si na tie bicykle a na tú našu ekológiu musíme zarobiť. A na kom inom, keď nie na turistoch?“ povedala mi bez obalu jedna Parížanka. Predsa len majú stredná Európa a Francúzsko niečo spoločné.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.