Keď sa už zdalo, že zakrpatená bratislavská „burza“ a nerozvinutý trh finančných produktov zabezpečia Slovensku primát najmenej dotknutej krajiny, zasiahol predseda vlády. Hoci od Washingtonu po Tokio padajú čudné návrhy na reguláciu všetkého možného, nápad Roberta Fica otvoriť druhý dôchodkový pilier je ako priama reakcia na krízu vôbec najbizarnejší.
Debatovať s predsedom vlády, že penzijné fondy sú ako forma zhodnocovania úspor z podstaty najprísnejšie chránené, nemá význam. Na to treba iné školy, než aké vychodil. V perspektíve desaťročí, na ktorú je sporenie postavené, je aj najväčšia kríza iba epizóda. To neznamená, že účastníci druhého piliera majú úplnú istotu zhodnotenia, pretože budúcnosť sa málokedy javila zložitejšia. Avšak vždy platí základná rovnica, že dlhodobá stagnácia či prepad akcií by znamenal i prepad či rovno katastrofu verejných zdrojov. Teda aj prvého piliera, ktorý nekŕmi nič iné, len reálna ekonomika.
Budúcnosť však nie je Ficova parketa. Tou je súčasnosť, ktorú by rád voličom spríjemnil prestretým stolom. A zdroje hľadá práve v novom odlive sporiteľov z druhého piliera, keďže prvé jeho otvorenie ho zrejme neuspokojilo (odišlo iba stotisíc osôb).
Toto – a ešte zášť k všetkému súkromnému – sú skutočné motívy vrcholne škodlivého úmyslu opäť otvoriť druhý pilier. Ak sa naň pozrieme v dlhšej projekcii – dva roky „zavreté“, pol roka „otvorené“, štyri a pol mesiaca „zavreté“, sedem a pol mesiaca „otvorené“ - vidíme paródiu na stabilitu. Pritom práve odolnosť druhého piliera voči politikom mala byť (na rozdiel od priebežného systému, ktorý parlament „opravuje“ ustavične), jednou z jeho hlavných výhod.
Nie je jasné, či SDKÚ, ktorá v prvej vete svojho nového programu tvrdí, že (Ficova) „hospodárska politika zásadne nenarúša politiku, ktorú zdedila po predchádzajúcej vláde“, má stále náladu na žartovanie. Avšak ich protinávrh otvoriť sporenie natrvalo, je vtipný nesmierne. Názor Radičovej, že „ponechanie 2. piliera otvoreného nonstop znamená úplné znefunkčnenie systému“, je napríklad starý len tri mesiace... Po druhé a najmä – návrh SDKÚ by urobil z dvojpilierového systému cirkus. Ak totiž dnes pri nárazovom otváraní a zatváraní dáva štát záruku, že navrátilec do prvého piliera „po prevedení úspor bude považovaný pri výpočte za človeka, ktorý akoby nikdy v druhom pilieri nebol“, tak nevidno rozumný spôsob, ako by sa dal tento problém ošetriť pri trvalom otvorení. V extrémnom prípade by totiž šiel do druhého piliera úplne každý, veď prinajhoršom, ak mu vychádza nižší dôchodok v kombinovanom systéme, deň pred odchodom do penzie sa vráti do jednopilierového.
Je to na neuverenie, ale koncert populistických politikov je na najlepšej ceste urobiť zo Slovenska krajinu, ktorá si odskáče bankovú krízu dlhodobo najhoršie. Pri súčasnej konštelácii v parlamente je navyše úplne nevypočítateľné, čo sa ešte udeje. Ako ukazujú diskusie, ktoré sa vedú, základný zmysel súkromného sporenia, ktorým je navrátenie časti zodpovednosti za vlastnú starobu zo štátu späť na jednotlivca, uniká úplne každému. To, napokon, vieme už od chvíle, čo sa zaviedla „dobrovoľnosť“ pre vstup do systému. To bol taký zničujúci úder pre reformu, že o „zásadnom nenarušení“ môže hovoriť len pravica, akou je naša.
Debatovať s predsedom vlády, že penzijné fondy sú ako forma zhodnocovania úspor z podstaty najprísnejšie chránené, nemá význam. Na to treba iné školy, než aké vychodil. V perspektíve desaťročí, na ktorú je sporenie postavené, je aj najväčšia kríza iba epizóda. To neznamená, že účastníci druhého piliera majú úplnú istotu zhodnotenia, pretože budúcnosť sa málokedy javila zložitejšia. Avšak vždy platí základná rovnica, že dlhodobá stagnácia či prepad akcií by znamenal i prepad či rovno katastrofu verejných zdrojov. Teda aj prvého piliera, ktorý nekŕmi nič iné, len reálna ekonomika.
Budúcnosť však nie je Ficova parketa. Tou je súčasnosť, ktorú by rád voličom spríjemnil prestretým stolom. A zdroje hľadá práve v novom odlive sporiteľov z druhého piliera, keďže prvé jeho otvorenie ho zrejme neuspokojilo (odišlo iba stotisíc osôb).
Toto – a ešte zášť k všetkému súkromnému – sú skutočné motívy vrcholne škodlivého úmyslu opäť otvoriť druhý pilier. Ak sa naň pozrieme v dlhšej projekcii – dva roky „zavreté“, pol roka „otvorené“, štyri a pol mesiaca „zavreté“, sedem a pol mesiaca „otvorené“ - vidíme paródiu na stabilitu. Pritom práve odolnosť druhého piliera voči politikom mala byť (na rozdiel od priebežného systému, ktorý parlament „opravuje“ ustavične), jednou z jeho hlavných výhod.
Nie je jasné, či SDKÚ, ktorá v prvej vete svojho nového programu tvrdí, že (Ficova) „hospodárska politika zásadne nenarúša politiku, ktorú zdedila po predchádzajúcej vláde“, má stále náladu na žartovanie. Avšak ich protinávrh otvoriť sporenie natrvalo, je vtipný nesmierne. Názor Radičovej, že „ponechanie 2. piliera otvoreného nonstop znamená úplné znefunkčnenie systému“, je napríklad starý len tri mesiace... Po druhé a najmä – návrh SDKÚ by urobil z dvojpilierového systému cirkus. Ak totiž dnes pri nárazovom otváraní a zatváraní dáva štát záruku, že navrátilec do prvého piliera „po prevedení úspor bude považovaný pri výpočte za človeka, ktorý akoby nikdy v druhom pilieri nebol“, tak nevidno rozumný spôsob, ako by sa dal tento problém ošetriť pri trvalom otvorení. V extrémnom prípade by totiž šiel do druhého piliera úplne každý, veď prinajhoršom, ak mu vychádza nižší dôchodok v kombinovanom systéme, deň pred odchodom do penzie sa vráti do jednopilierového.
Je to na neuverenie, ale koncert populistických politikov je na najlepšej ceste urobiť zo Slovenska krajinu, ktorá si odskáče bankovú krízu dlhodobo najhoršie. Pri súčasnej konštelácii v parlamente je navyše úplne nevypočítateľné, čo sa ešte udeje. Ako ukazujú diskusie, ktoré sa vedú, základný zmysel súkromného sporenia, ktorým je navrátenie časti zodpovednosti za vlastnú starobu zo štátu späť na jednotlivca, uniká úplne každému. To, napokon, vieme už od chvíle, čo sa zaviedla „dobrovoľnosť“ pre vstup do systému. To bol taký zničujúci úder pre reformu, že o „zásadnom nenarušení“ môže hovoriť len pravica, akou je naša.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.