Veľké ľudové strany, ktoré už také veľké ani ľudové nie sú, populisti na vrchole slávy a druhá republika lapajúca po poslednom dychu. To je výsledok parlamentných volieb, ktoré predminulý víkend zmenili Rakúsko.
Čo sa to vlastne stalo? Osemnásť mesiacov veľkej koalície zdiskreditoval model, ktorý stvárňoval krajinu celé desaťročia, natoľko, že jeho ďalšie pokračovanie by už mohlo byť posledné.
Ich výraz bol skamenený, ich nádeje zmarené, ich najtemnejšie obavy sa práve naplnili. Ten, kto sa predminulú nedeľu zahľadel do tvárí čelných politikov Ľudovej strany (ÖVP), vedel, že sa prerátali. Wolfgang Schüssel a Wilhelm Molterer – stáli tu zoradení vedľa seba a dívali sa na obrazovku, ktorá ukazovala prvé volebné odhady. Schüssel, ktorý sa dal v roku 2000 inštalovať Jörgom Haiderom za kancelára, sa dlho búšil do pŕs, že práve on Haidera včlenením do vlády zbavil kúzla. Napokon Schüssel pred dvoma rokmi voľby prehral. A teraz sa ocitol v pozícii svedka triumfálneho návratu korutánskeho populistu. Vedľa neho meravo stojac Wilhelm Molterer, Schüsselov večne verný nástupca a dvojka, ktorý posledných osemnásť mesiacov vládol so sociálnymi demokratmi (SPÖ) a v júli vo svetle vtedajších preferencií ukončil spojenectvo, lebo veril, že ďalším kancelárom bude on. Skutočnosť po predvolebnom zápase bola iná: sociálni demokrati, ktorí sa rýchlo zbavili neobľúbeného kancelára, síce tiež utŕžili straty, s takmer 30 percentami však ostali na čele. Naopak ÖVP grandiózne stroskotala, prišla bezmála o deväť percent hlasov a s 25,6 percenta utrpela najväčší debakel svojich dejín. O deň neskôr bol Molterer už len minulosťou – a do minulosti zrejme čoskoro odíde aj Schüssel.
.koniec jednej éry
No tieto voľby znamenajú viac než okamžitý koniec nejednej politickej kariéry. Posledné výdychy zrejme zažíva aj rakúske špecifikum, ktoré – tak ako nič iné – utváralo krajinu od konca druhej svetovej vojny. Reč je o „veľkej koalícii“. Občianski ľudovci a socialisti v jednej vláde – to by vlastne mali byť súperiace pohľady na svet. Pre Európu netypická forma spolupráce, ktorá bola v Rakúsku napriek tomu štyri desaťročia normalitou.
To, čo vzniklo zo skúsenosti občianskej vojny v 30. rokoch, keď občiansky tábor strieľal na socialistov, viedlo v 90. rokoch k rozdeleniu vplyvu, ktoré zasiahlo všetky sféry krajiny. Zrazu sa všetko delilo na „červené“, teda socialistické, a „čierne“, teda ľudovecké. Aj cez tie najmenšie provinčné mestečká prechádzala táto neviditeľná, červeno-čierna demarkačná línia – na základe ideológie ste šli buď do „červeného“, alebo do „čierneho“ športového klubu, alebo ste sa angažovali v náležite sfarbenej mládežníckej organizácii. Dokonca aj svoje konto ste si otvárali v „správne“ zafarbenej banke. ÖVP a SPÖ boli mocné a zodpovedajúco vysoký bol počet členov, pretože vlastniť stranícku knižku, takzvaný Parteibuch, vynášalo veľké výhody – od urýchleného pridelenia bytu až po rýchlejšie povyšovanie na kariérnych priečkach v podnikoch blízkych štátu. Obidve strany dosahovali až do začiatku 90. rokov spoločne vo voľbách až okolo 90 percent hlasov. Takzvaný tretí tábor, Strana slobodných (FPÖ) nebol ničím významnejším než iba zhromaždiskom „včerajších“. Avšak potom sa zjavil muž, ktorý všetku tú pohodu spochybnil, muž, ktorý pranieroval korupciu, tomuto systému takú vlastnú, a tým si získaval priazeň čoraz väčšieho počtu ľudí, ktorí neprofitovali z červeno-čierneho rozdelenia krajiny: áno, Jörg Haider.
.všetko nacisti?
To, čo nasledovalo, je už nedávna rakúska história: radikálny vzostup Haidera, ktorý vyústil do zisku 27 percent voličských hlasov. Potom prelomenie tabu, keď si Schüssel pribral Haidera do vlády, a za to si vyslúžil sankcie EÚ. No o dva roky Haiderovu FPÖ (v posledných voľbách uspel Haider, ktorý v roku 2005 po vnútrostranických zápasoch odišiel z FPÖ, ako líder novej strany BZÖ – pozn. redakcie) Schüssel svojím objatím zredukoval na 10 percent volebných hlasov. V roku 2006 však veľká koalícia ľudí, ktorí si mysleli, že už to spolu nemôžu vydržať, zažila znovunarodenie a všetko bolo ako v 90. rokoch: spory, zvady, vzájomné blokády a s tým spojené ustrnutie. Haider, stratený ako hajtman vo svojej korutánskej provincii, však zavetril čerstvý vietor. Presne tak ako nový predseda FPÖ Heinz-Christian Strache, ktorý sa usiluje svojho niekdajšieho politického otca predbehnúť starými heslami sprava.
„Oni sú proti nemu, pretože on je za vás,“ znie Stracheho slogan v narážke na rakúsku politickú triedu. S týmto sloganom kedysi ohlasoval Haider svoj boj proti politickému establišmentu skostnatenej republiky, ktorej obyvateľstvo je stále zneistené silným prisťahovalectvom cudzincov a ich často nevydarenou integráciou v mestách. A skutočne, opäť to funguje a história sa opakuje: Haider získal s BZÖ prekvapivých 11 percent, jeho mladšia kópia Strache dokonca 18 percent. Títo populisti sú tak spoločne, tesne za SPÖ, druhou najsilnejšou stranou v krajine. A, samozrejme, zahraničie opäť prejavuje nevôľu nad „krajne pravicovým valcom“ na Dunaji a pýta sa, či sú skutočne toľkí Rakúšania zakuklenými nacistami.
Výskumníci verejnej mienky to popierajú, hovoria o asi šiestich percentách voličov, ktorých oslovuje tento myšlienkový svet. Zvyšok sympatizuje síce s tou či onou populistickou požiadavkou Haidera či Stracheho, no svoj volebný hlas vníma najmä ako príležitosť uštedriť príučku vládnym stranám. A táto príučka bola tentoraz poriadne tvrdá.
.nahá pravda
Populisti si krátko po voľbách voľkali vo víťaznom ošiali. Obklopený nápadne mnohými blonďavými dievčatami oslavoval Strache až do skorého rána a táral čosi o svojom skorom zisku kancelárskeho úradu, zatiaľ čo sa zvečňoval s autogramami na napoly odhalených a silných prsiach podaktorých straníčok. No nahá pravda niekoľko dní po voľbách vyzerala inak.
Werner Faymann, ktorý svojich socialistov ochránil pred istým prepadom, akúkoľvek koalíciu so Strachem a Haiderom vylučuje. Tento ustavične sa usmievajúci socialista by radšej chcel, tak ako to zodpovedá jeho socializácii v prostredí veľkých koalícií, skúsiť posledný pokus s ľudovcami.
„Koalícia nového štýlu, slušnosti a pokroku,“ ako hovorí, „koalícia porazených“, ako namietajú protivníci. Ešte aj ÖVP sa ostýcha. Jej nový predseda, doterajší minister pôdohospodárstva Josef Pröll, synovec mocného hajtmana Dolného Rakúska, síce nie je považovaný za priateľa krajnej pravice, chce si však pred vstupom do koalície popýtať vysokú cenu a hrozí preto odchodom ľudovcov do opozície. V skutočnosti skrýva znovuobnovenie teraz už ani nie takej veľkej koalície nebezpečenstvo opätovného stroskotania – a potom by sa mohol stať Strache na druhý pokus naozaj kancelárom. To by bol koniec druhej republiky.
Autor je redaktor rakúskeho časopisu News.
Čo sa to vlastne stalo? Osemnásť mesiacov veľkej koalície zdiskreditoval model, ktorý stvárňoval krajinu celé desaťročia, natoľko, že jeho ďalšie pokračovanie by už mohlo byť posledné.
Ich výraz bol skamenený, ich nádeje zmarené, ich najtemnejšie obavy sa práve naplnili. Ten, kto sa predminulú nedeľu zahľadel do tvárí čelných politikov Ľudovej strany (ÖVP), vedel, že sa prerátali. Wolfgang Schüssel a Wilhelm Molterer – stáli tu zoradení vedľa seba a dívali sa na obrazovku, ktorá ukazovala prvé volebné odhady. Schüssel, ktorý sa dal v roku 2000 inštalovať Jörgom Haiderom za kancelára, sa dlho búšil do pŕs, že práve on Haidera včlenením do vlády zbavil kúzla. Napokon Schüssel pred dvoma rokmi voľby prehral. A teraz sa ocitol v pozícii svedka triumfálneho návratu korutánskeho populistu. Vedľa neho meravo stojac Wilhelm Molterer, Schüsselov večne verný nástupca a dvojka, ktorý posledných osemnásť mesiacov vládol so sociálnymi demokratmi (SPÖ) a v júli vo svetle vtedajších preferencií ukončil spojenectvo, lebo veril, že ďalším kancelárom bude on. Skutočnosť po predvolebnom zápase bola iná: sociálni demokrati, ktorí sa rýchlo zbavili neobľúbeného kancelára, síce tiež utŕžili straty, s takmer 30 percentami však ostali na čele. Naopak ÖVP grandiózne stroskotala, prišla bezmála o deväť percent hlasov a s 25,6 percenta utrpela najväčší debakel svojich dejín. O deň neskôr bol Molterer už len minulosťou – a do minulosti zrejme čoskoro odíde aj Schüssel.
.koniec jednej éry
No tieto voľby znamenajú viac než okamžitý koniec nejednej politickej kariéry. Posledné výdychy zrejme zažíva aj rakúske špecifikum, ktoré – tak ako nič iné – utváralo krajinu od konca druhej svetovej vojny. Reč je o „veľkej koalícii“. Občianski ľudovci a socialisti v jednej vláde – to by vlastne mali byť súperiace pohľady na svet. Pre Európu netypická forma spolupráce, ktorá bola v Rakúsku napriek tomu štyri desaťročia normalitou.
To, čo vzniklo zo skúsenosti občianskej vojny v 30. rokoch, keď občiansky tábor strieľal na socialistov, viedlo v 90. rokoch k rozdeleniu vplyvu, ktoré zasiahlo všetky sféry krajiny. Zrazu sa všetko delilo na „červené“, teda socialistické, a „čierne“, teda ľudovecké. Aj cez tie najmenšie provinčné mestečká prechádzala táto neviditeľná, červeno-čierna demarkačná línia – na základe ideológie ste šli buď do „červeného“, alebo do „čierneho“ športového klubu, alebo ste sa angažovali v náležite sfarbenej mládežníckej organizácii. Dokonca aj svoje konto ste si otvárali v „správne“ zafarbenej banke. ÖVP a SPÖ boli mocné a zodpovedajúco vysoký bol počet členov, pretože vlastniť stranícku knižku, takzvaný Parteibuch, vynášalo veľké výhody – od urýchleného pridelenia bytu až po rýchlejšie povyšovanie na kariérnych priečkach v podnikoch blízkych štátu. Obidve strany dosahovali až do začiatku 90. rokov spoločne vo voľbách až okolo 90 percent hlasov. Takzvaný tretí tábor, Strana slobodných (FPÖ) nebol ničím významnejším než iba zhromaždiskom „včerajších“. Avšak potom sa zjavil muž, ktorý všetku tú pohodu spochybnil, muž, ktorý pranieroval korupciu, tomuto systému takú vlastnú, a tým si získaval priazeň čoraz väčšieho počtu ľudí, ktorí neprofitovali z červeno-čierneho rozdelenia krajiny: áno, Jörg Haider.
.všetko nacisti?
To, čo nasledovalo, je už nedávna rakúska história: radikálny vzostup Haidera, ktorý vyústil do zisku 27 percent voličských hlasov. Potom prelomenie tabu, keď si Schüssel pribral Haidera do vlády, a za to si vyslúžil sankcie EÚ. No o dva roky Haiderovu FPÖ (v posledných voľbách uspel Haider, ktorý v roku 2005 po vnútrostranických zápasoch odišiel z FPÖ, ako líder novej strany BZÖ – pozn. redakcie) Schüssel svojím objatím zredukoval na 10 percent volebných hlasov. V roku 2006 však veľká koalícia ľudí, ktorí si mysleli, že už to spolu nemôžu vydržať, zažila znovunarodenie a všetko bolo ako v 90. rokoch: spory, zvady, vzájomné blokády a s tým spojené ustrnutie. Haider, stratený ako hajtman vo svojej korutánskej provincii, však zavetril čerstvý vietor. Presne tak ako nový predseda FPÖ Heinz-Christian Strache, ktorý sa usiluje svojho niekdajšieho politického otca predbehnúť starými heslami sprava.
„Oni sú proti nemu, pretože on je za vás,“ znie Stracheho slogan v narážke na rakúsku politickú triedu. S týmto sloganom kedysi ohlasoval Haider svoj boj proti politickému establišmentu skostnatenej republiky, ktorej obyvateľstvo je stále zneistené silným prisťahovalectvom cudzincov a ich často nevydarenou integráciou v mestách. A skutočne, opäť to funguje a história sa opakuje: Haider získal s BZÖ prekvapivých 11 percent, jeho mladšia kópia Strache dokonca 18 percent. Títo populisti sú tak spoločne, tesne za SPÖ, druhou najsilnejšou stranou v krajine. A, samozrejme, zahraničie opäť prejavuje nevôľu nad „krajne pravicovým valcom“ na Dunaji a pýta sa, či sú skutočne toľkí Rakúšania zakuklenými nacistami.
Výskumníci verejnej mienky to popierajú, hovoria o asi šiestich percentách voličov, ktorých oslovuje tento myšlienkový svet. Zvyšok sympatizuje síce s tou či onou populistickou požiadavkou Haidera či Stracheho, no svoj volebný hlas vníma najmä ako príležitosť uštedriť príučku vládnym stranám. A táto príučka bola tentoraz poriadne tvrdá.
.nahá pravda
Populisti si krátko po voľbách voľkali vo víťaznom ošiali. Obklopený nápadne mnohými blonďavými dievčatami oslavoval Strache až do skorého rána a táral čosi o svojom skorom zisku kancelárskeho úradu, zatiaľ čo sa zvečňoval s autogramami na napoly odhalených a silných prsiach podaktorých straníčok. No nahá pravda niekoľko dní po voľbách vyzerala inak.
Werner Faymann, ktorý svojich socialistov ochránil pred istým prepadom, akúkoľvek koalíciu so Strachem a Haiderom vylučuje. Tento ustavične sa usmievajúci socialista by radšej chcel, tak ako to zodpovedá jeho socializácii v prostredí veľkých koalícií, skúsiť posledný pokus s ľudovcami.
„Koalícia nového štýlu, slušnosti a pokroku,“ ako hovorí, „koalícia porazených“, ako namietajú protivníci. Ešte aj ÖVP sa ostýcha. Jej nový predseda, doterajší minister pôdohospodárstva Josef Pröll, synovec mocného hajtmana Dolného Rakúska, síce nie je považovaný za priateľa krajnej pravice, chce si však pred vstupom do koalície popýtať vysokú cenu a hrozí preto odchodom ľudovcov do opozície. V skutočnosti skrýva znovuobnovenie teraz už ani nie takej veľkej koalície nebezpečenstvo opätovného stroskotania – a potom by sa mohol stať Strache na druhý pokus naozaj kancelárom. To by bol koniec druhej republiky.
Autor je redaktor rakúskeho časopisu News.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.