útok v Nice zo 14. júla, kde 31-ročný muž zabil nákladiakom 84 ľudí, mrazivo pripomenul Francúzom tragické atentáty z vlaňajška. V januári 2015 vystrieľali bratia Chérif a Said Kouachi redakciu satirického magazínu Charlie Hebdo, zanechajúc za sebou 12 mŕtvych. V nasledujúcich dňoch ich známy, Amedy Coulibaly, zastrelil policajtku a zajal rukojemníkov v kóšer supermarkete na predmestí Paríža. Skôr, než ho polícia usmrtila, stihol zabiť ďalších štyroch ľudí.

No bilanciu týchto útokov prekonalo besnenie počas piatka 13. novembra 2015 v Paríži. Tri tímy teroristov po troch jednotlivcoch udreli na reštaurácie a kaviarne v centre francúzskeho hlavného mesta vrátane sály Bataclan, kde sa práve konal koncert. Zanechali za sebou 130 mŕtvych.

syndróm náhleho džihádu

Aj keď sa teroristický útok v Nice zdá len ako ďalší v poradí, líši sa v dôležitej veci. V Tunisku narodený Mohamed Lahouaiej-Bouhlel, ktorý ho spáchal, zrejme konal sám. Násilné sklony síce prejavoval už skôr (vrátane domáceho násilia voči svojej žene), rovnako záchvaty zúrivosti. Mal mať dokonca psychické problémy. No zrejme nebol členom teroristickej bunky a jeho radikalizovanie sa udialo asi len pár mesiacov (azda dokonca týždňov) pred útokom. Preto si ho ani nevšimli tajné služby. Do ostatných zmienených útokov na pôde Francúzska bolo zapojených viac ľudí. Koordinácia viacerých osôb si vyžaduje komunikáciu a tá zase zvyšuje pravdepodobnosť včasného odhalenia útoku. Tajné služby môžu zachytiť vzájomné dorozumievanie sa členov bunky cez internet či nákupy väčšieho množstva zbraní na čiernom trhu. Lenže do hlavy jednotlivca nikto nevidí. Tým viac, keď ako vražedný nástroj použije obyčajný nákladiak.

Franck Fernandes/Profimedia14. júl 2016, Nice, Francúzsko: Zásahové jednotky na Anglickej promenáde krátko po útoku Mohameda Lahouaiej-Bouhlela.

Ako vysvetliť kontrast medzi neviazaným svetským životným štýlom Mohameda Lahouaiej-Bouhlela a jeho prudkým radikalizovaním? Jednou možnosťou je takzvaný syndróm náhleho džihádu. Nejde o medicínsky pojem. Prišiel s ním pred desiatimi rokmi americký historik a publicista Daniel Pipes. Išlo o reakciu na incident, do ktorého bol zapletený Američan iránskeho pôvodu Mohammed Reza Taheri-azar. V marci 2006 sa pokúsil autom pozrážať ľudí na pôde univerzity v Severnej Karolíne. Nikoho, našťastie, nezabil, zranil však deväť osôb.

Taheri-azar bol plachý introvert a snaživý študent, ktorý nejavil známky náboženskej horlivosti. Napriek tomu svoj čin odôvodňoval snahou vytrestať vládu Spojených štátov za smrť moslimov po celom svete. Daniel Pipes sa vtedy pozastavil nad tým, ako často sa zdá, že za teroristickými útokmi s islamistickým pozadím stoja nenápadní jednotlivci, ktorí sú vo svojej viere spočiatku veľmi vlažní. Lenže konceptu „syndróm náhleho džihádu“ kritici vyčítajú, že tieň podozrenia vrhá vlastne aj na umiernených moslimov: V nejakom bode ich života môže dôjsť k prudkému radikalizovaniu s následným násilím proti okoliu.

Iné vysvetlenie prezentoval v britskom denníku Guardian francúzsky odborník na islam a sekularizáciu Olivier Roy. Ten si všíma drobné kriminálne delikty a príklady asociálneho správania, ktoré sa dajú nájsť v osobnej histórii mnohých teroristov. Dlho predtým, než objavili islam, sa prejavovali nihilizmom, hnevom, generačnou revoltou či pocitom, že sa nachádzajú nejakým spôsobom v spore so spoločnosťou, na okraji ktorej žili. Náboženstvo tejto osobnej frustrácii poskytlo len akýsi grandiózny vyšší zmysel. Činy, ktoré by sa normálne označili za darebáctvo, sú zrazu súčasťou veľkolepého celosvetového džihádu. Podľa Roya sme svedkami „islamizovania radikalizmu, nie radikalizovania islamu“. V 60. a 70. rokoch totiž podobným spôsobom pôsobili ľavicové ideológie na domácu mládež v západnej Európe, ktorá sa nachádzala v generačnej vzbure. A aj tá často končila terorizmom – napríklad v podobe činnosti talianskych Červených brigád alebo nemeckej Frakcie Červenej armády.

Život atentátnika z Nice aspoň francúzske úrady dokážu zmapovať. Horšie je to s mladíkom, ktorý minulý týždeň so sekerou zaútočil na rodinu výletníkov z Hongkongu v regionálnom vlaku, v nemeckom Würzburgu. Štyri osoby boli zranené. Útočníka zastrelila polícia. Všetky prvotné informácie vrátane veku (údajne 17 rokov) a pôvodu (údajne Afganistan) boli čoskoro spochybnené. Možné je všetko, od chladnokrvne naplánovaného teroristického činu až po duševnú chorobu. Podľa nemeckého ministra vnútra išlo o čin na hranici medzi „záchvatom amoku a terorizmom“.

budúcnosť strachu

Po úderoch v Paríži, ktoré vlaňajší novembrový „piatok trinásteho“ zapísali krvavými písmenami do dejín, zaznievali rôzne úvahy, ako to s terorizmom bude pokračovať. Vzhľadom na pomerne vysoký stupeň koordinácie sa objavili názory, že to, čo vnímame ako izolované teroristické incidenty, by časom mohlo prerásť do akéhosi permanentného partizánskeho hnutia v uliciach západoeurópskych veľkomiest. Veď napokon, Islamský štát sústavne vyzýva moslimov žijúcich v Európe, aby povstali.