Ráno na hoteli. Skutočnosť, ktorá môže byť riadne depresívna, ak nemá výnimočne priaznivé podmienky. Kapela spí o poschodie nižšie, frajer sa holí v kúpeľni a mne behajú po klávesnici prsty s nechtami, po piatich rokoch opäť obhryzenými.
Táto šnúra je riadny zaberák. Ale baví ma spoznávať mestá takýmto spôsobom. Predtým som cestovala po Československu a mestá som triedila na tie, ktoré majú pekný kostolík na námestí, alebo veľkú pešiu zónu, alebo krásne stromy v parku, alebo hnusné komunistické betónové ohavy v strede námestia, alebo obyvateľstvo s prevládajúcou etnickou menšinou, skrátka, tak asi ako každý turista a cestovateľ, všímala som si najviditeľnejšie znaky. Na šnúre je to iné. Príde sa po hlavnej ceste, cez námestie prefičíme a ani ho nezbadáme, pretože sa práve všetci vadia, kde je klub. Džípíeska tomu ešte pridáva, keď v kuse dáva tým svojím chladným ženským robotím hlasom „prepočítavanie“.
Raz ju niekto vyšmarí von oknom a bude. V aute to vrie, všetkým treba čúrať a zase meškáme na zvukovku. Stáli sme na troch pumpách, ale nikto nešiel na WC, lebo sa fajčilo. V aute sa váľajú pokrčené plechovky a obaly od nedojedených pumpových bagiet. Predkapela je nazvučená a skalní fanušikovia už sedia vpredu. Potiaľto je to v každom meste rovnaké. Začne sa to líšiť v momente, keď sa klub naplní (alebo aj nenaplní). Tie tváre, tie oči, tie úsmevy, reakcie, niekedy aj slzy dokonca, to všetko je vždy iné. Niektorí zádumčivo počúvajú a meditujú nad vlastným životom, pričom niekde vnútri sa tajne odohráva veľký emocionálny zážitok, iní tancujú ako besní aj na slaďáky. V Čechách kričia „Hobluj!“ a mňa to vždy vytočí. Každé mesto či mestečko má úplne iných ľudí, až ma to niekedy zaráža, aké rozdiely sú medzi nimi. Niekedy sa všetci až hororovo podobajú, niekde sú podnapito hádaví, inde sú strašne dojatí... A pritom hrá človek tie isté pesničky. Zrazu úplne inak vidím tieto naše dve krajiny. Bez kostolíkov na námestiach a fontán v parku, len duše z rôznych dôvodov prahnúce po naplnení.
Táto šnúra je riadny zaberák. Ale baví ma spoznávať mestá takýmto spôsobom. Predtým som cestovala po Československu a mestá som triedila na tie, ktoré majú pekný kostolík na námestí, alebo veľkú pešiu zónu, alebo krásne stromy v parku, alebo hnusné komunistické betónové ohavy v strede námestia, alebo obyvateľstvo s prevládajúcou etnickou menšinou, skrátka, tak asi ako každý turista a cestovateľ, všímala som si najviditeľnejšie znaky. Na šnúre je to iné. Príde sa po hlavnej ceste, cez námestie prefičíme a ani ho nezbadáme, pretože sa práve všetci vadia, kde je klub. Džípíeska tomu ešte pridáva, keď v kuse dáva tým svojím chladným ženským robotím hlasom „prepočítavanie“.
Raz ju niekto vyšmarí von oknom a bude. V aute to vrie, všetkým treba čúrať a zase meškáme na zvukovku. Stáli sme na troch pumpách, ale nikto nešiel na WC, lebo sa fajčilo. V aute sa váľajú pokrčené plechovky a obaly od nedojedených pumpových bagiet. Predkapela je nazvučená a skalní fanušikovia už sedia vpredu. Potiaľto je to v každom meste rovnaké. Začne sa to líšiť v momente, keď sa klub naplní (alebo aj nenaplní). Tie tváre, tie oči, tie úsmevy, reakcie, niekedy aj slzy dokonca, to všetko je vždy iné. Niektorí zádumčivo počúvajú a meditujú nad vlastným životom, pričom niekde vnútri sa tajne odohráva veľký emocionálny zážitok, iní tancujú ako besní aj na slaďáky. V Čechách kričia „Hobluj!“ a mňa to vždy vytočí. Každé mesto či mestečko má úplne iných ľudí, až ma to niekedy zaráža, aké rozdiely sú medzi nimi. Niekedy sa všetci až hororovo podobajú, niekde sú podnapito hádaví, inde sú strašne dojatí... A pritom hrá človek tie isté pesničky. Zrazu úplne inak vidím tieto naše dve krajiny. Bez kostolíkov na námestiach a fontán v parku, len duše z rôznych dôvodov prahnúce po naplnení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.