Keď sa niektoré udalosti často opakujú, zvyčajne zovšednejú. Z výnimočného sa stáva bežné, čosi, na čo si zvykneme. Je to tak aj s vážnymi udalosťami – Remarquovo slávne Na Západe nič nového sa vzťahuje na bežný deň vojny, ktorý za sebou zanechá „bežných“ mŕtvych. Ako zabrániť, aby sa takým stali opakujúce sa útoky teroristov?
V tom sú ciele teroristov prekvapujúco rovnaké ako tých, ktorí bezhlavé zabíjanie nenávidia. Jedni i druhí sa bránia – ľahostajnosti. Cieľom teroristov je šokovať a vystrašiť, a zábery horiaceho, predtým krásneho amerického hotela uprostred Islamabadu tento cieľ do bodky splnili. Útok na hotel Marriott v deň inaugurácie nového pakistanského prezidenta Ásifa Alího Zardárího nemohol dať jasnejšiu správu – je to hodená rukavica, výzva na súboj novej vláde, výzva, ktorú si nielen vďaka šesťdesiatim mŕtvym všimol celý Pakistan a s ním väčšina sveta. Útok bol aj demonštráciou sily a logistiky. Islamabadský Marriott bol jednou z najprísnejšie strážených budov, stretávali sa v ňom predstavitelia vlády. Pri útoku okrem Pakistancov zahynuli viacerí cudzinci vrátane českého veľvyslanca a dvoch pracovníkov amerického Pentagónu. Niektorí vládni činitelia sa do Mariottu v čase útoku ešte len chystali.
Zničený hotel bol dielom jednej z odnoží al-Káidy. Tá je síce dnes viac ideou ako organizáciou, v Pakistane je však dôležitý aj organizačný rozmer. Na územiach mimo vládnej kontroly, kdesi na hraniciach s Afganistanom sa pravdepodobne skrýva šéf al-Káidy Usáma bin-Ládin. Na oboch stranách hranice navyše operuje Taliban, hnutie, ktoré pred ôsmimi rokmi vládlo v Afganistane, a ktoré Američania zvrhli po útokoch na New York a Washington z 11. septembra 2001.
Pakistan, ktorý je väčší a silnejší ako Afganistan, bol dlhý čas podporovateľom Talibanu. Významné sily v pakistanskej vláde (predovšetkým v tajných službách) boli silnými spojencami Talibanu aj zdrojom časti financií. Po 11. septembri 2001 síce vtedajší prezident Mušarráf sľúbil Američanom pomoc, v hraničných riedko obývaných oblastiach krajiny však teroristi našli útočisko. Trpké ovocie dnes znášajú Afganci a Američania v Afganistane, kde Taliban ovládol niekoľko miest, ale aj samotní Pakistanci – manželka prezidenta Zardariho Benazir Bhutto zahynula práve po atentáte al-Káidy.
Je otázka, či sa útok na Marriott môže stať momentom prebudenia pakistanskej vojenskej a bezpečnostnej elity, ktorá desaťročia stavia ochranu krajiny na očakávanej konfrontácii s Indiou. Tejto konfrontácii je podriadená podpora separatistov v indickom Kašmíre, a tiež vývoj pakistanských jadrových zbraní. Pakistansko-indické preteky sa navyše zrýchlia po tom, čo Američania uzavreli s Indiou dohodu o jadrovej spolupráci. Američania vidia Indiu ako demokratického spojenca práve voči islamským krajinám v tejto oblasti, no aj voči rastúcej Číne. India pre Pakistan, naopak, zostáva strategickým protivníkom, ktorému doteraz venoval väčšiu pozornosť ako islamským radikálom.
Samotná al-Káida stratila za posledný rok časť svojej podpory v islamskom intelektuálnom svete, v samotnom Pakistane však teroristi majú silnejšie podhubie. Dlhoročný vplyv fanatických islamských náboženských škôl, ako aj miesto islamu v štátnom školskom systéme prináša svoje ovocie. Mnohí Pakistanci dnes aj preto vidia väčší problém v americkej prítomnosti v Afganistane ako v hnutí Taliban, ktoré ohrozuje vlády v Kábule i v samotnom Islamabade. Je to typický bludný kruh: ak voči Talibanu nezasiahnu pakistanské jednotky, potom to môžu urobiť len Američania zo susedného Afganistanu (v minulých týždňoch už Američania niekoľkokrát vstúpili do vzdušného priestoru Pakistanu). Každý takýto zásah však zvyšuje v Pakistane nespokojnosť a protiamerické postoje.
Rozpoltenosť voči al-Káide nie je iba záležitosťou Pakistanu. Nedávny medzinárodný prieskum ukázal, že každý piaty obyvateľ Egypta, najpočetnejšej a kultúrne najsilnejšej arabskej krajiny, sympatizuje s al-Káidou, a dvaja z piatich majú zmiešané postoje. Ochrankári v káhirskom Marriotte majú teda určite plné ruky práce.
V tom sú ciele teroristov prekvapujúco rovnaké ako tých, ktorí bezhlavé zabíjanie nenávidia. Jedni i druhí sa bránia – ľahostajnosti. Cieľom teroristov je šokovať a vystrašiť, a zábery horiaceho, predtým krásneho amerického hotela uprostred Islamabadu tento cieľ do bodky splnili. Útok na hotel Marriott v deň inaugurácie nového pakistanského prezidenta Ásifa Alího Zardárího nemohol dať jasnejšiu správu – je to hodená rukavica, výzva na súboj novej vláde, výzva, ktorú si nielen vďaka šesťdesiatim mŕtvym všimol celý Pakistan a s ním väčšina sveta. Útok bol aj demonštráciou sily a logistiky. Islamabadský Marriott bol jednou z najprísnejšie strážených budov, stretávali sa v ňom predstavitelia vlády. Pri útoku okrem Pakistancov zahynuli viacerí cudzinci vrátane českého veľvyslanca a dvoch pracovníkov amerického Pentagónu. Niektorí vládni činitelia sa do Mariottu v čase útoku ešte len chystali.
Zničený hotel bol dielom jednej z odnoží al-Káidy. Tá je síce dnes viac ideou ako organizáciou, v Pakistane je však dôležitý aj organizačný rozmer. Na územiach mimo vládnej kontroly, kdesi na hraniciach s Afganistanom sa pravdepodobne skrýva šéf al-Káidy Usáma bin-Ládin. Na oboch stranách hranice navyše operuje Taliban, hnutie, ktoré pred ôsmimi rokmi vládlo v Afganistane, a ktoré Američania zvrhli po útokoch na New York a Washington z 11. septembra 2001.
Pakistan, ktorý je väčší a silnejší ako Afganistan, bol dlhý čas podporovateľom Talibanu. Významné sily v pakistanskej vláde (predovšetkým v tajných službách) boli silnými spojencami Talibanu aj zdrojom časti financií. Po 11. septembri 2001 síce vtedajší prezident Mušarráf sľúbil Američanom pomoc, v hraničných riedko obývaných oblastiach krajiny však teroristi našli útočisko. Trpké ovocie dnes znášajú Afganci a Američania v Afganistane, kde Taliban ovládol niekoľko miest, ale aj samotní Pakistanci – manželka prezidenta Zardariho Benazir Bhutto zahynula práve po atentáte al-Káidy.
Je otázka, či sa útok na Marriott môže stať momentom prebudenia pakistanskej vojenskej a bezpečnostnej elity, ktorá desaťročia stavia ochranu krajiny na očakávanej konfrontácii s Indiou. Tejto konfrontácii je podriadená podpora separatistov v indickom Kašmíre, a tiež vývoj pakistanských jadrových zbraní. Pakistansko-indické preteky sa navyše zrýchlia po tom, čo Američania uzavreli s Indiou dohodu o jadrovej spolupráci. Američania vidia Indiu ako demokratického spojenca práve voči islamským krajinám v tejto oblasti, no aj voči rastúcej Číne. India pre Pakistan, naopak, zostáva strategickým protivníkom, ktorému doteraz venoval väčšiu pozornosť ako islamským radikálom.
Samotná al-Káida stratila za posledný rok časť svojej podpory v islamskom intelektuálnom svete, v samotnom Pakistane však teroristi majú silnejšie podhubie. Dlhoročný vplyv fanatických islamských náboženských škôl, ako aj miesto islamu v štátnom školskom systéme prináša svoje ovocie. Mnohí Pakistanci dnes aj preto vidia väčší problém v americkej prítomnosti v Afganistane ako v hnutí Taliban, ktoré ohrozuje vlády v Kábule i v samotnom Islamabade. Je to typický bludný kruh: ak voči Talibanu nezasiahnu pakistanské jednotky, potom to môžu urobiť len Američania zo susedného Afganistanu (v minulých týždňoch už Američania niekoľkokrát vstúpili do vzdušného priestoru Pakistanu). Každý takýto zásah však zvyšuje v Pakistane nespokojnosť a protiamerické postoje.
Rozpoltenosť voči al-Káide nie je iba záležitosťou Pakistanu. Nedávny medzinárodný prieskum ukázal, že každý piaty obyvateľ Egypta, najpočetnejšej a kultúrne najsilnejšej arabskej krajiny, sympatizuje s al-Káidou, a dvaja z piatich majú zmiešané postoje. Ochrankári v káhirskom Marriotte majú teda určite plné ruky práce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.