Nemecká poznám dve: to pivné „prušácke“, ktorému som akosi neprišiel na chuť. A to vínne, ktoré má veľmi veľa spoločné s Francúzskom. Preto sa rád vraciam k Rýnu, k hranici, kde sa končila nielen Rímska ríša, ale niekoľkokrát v dejinách končilo Francúzsko a francúzsky vplyv.
Trochu smutný som dnes z toho, že Nemecko sa odtiaľto po roku 1990 akoby presťahovalo. Nielenže sa rozšírilo o nové spolkové krajiny, ale keď sa hlavné mesto vrátilo z Bonnu do Berlína, krajina prežila psychologický posun, ktorého význam sa bude dať posúdiť asi až o desiatky rokov.
Nielen pre mňa, ale ani pre mnoho Nemcov nie je totiž „berlínska republika“ takým úspešným štátom, ako sa čakalo. Štát, ktorý mal hlavné mesto v Bonne a ktorý sme volali Západné Nemecko, stále vnímam ako zlaté obdobie Nemecka a Nemcov. Pravdaže, tých, ktorí tam patrili.
.vráť sa, stará metropola
Tristotisícový Bonn je stále do istej miery metropolou. Je tam niekoľko ministerstiev, aj rezort obrany, a všetky spolkové úrady tu majú pobočky. A keby sa náhodou nejaký nemecký kancelár rozhodol, do Bonnu sa môže hneď vrátiť – jeho sídlo pri Rýne, utopené v zeleni, je pripravené. Na svojom mieste je budova Bundestagu aj mierne obludný mrakodrap zo sedemdesiatych rokov, kde boli kancelárie poslancov. Pribudol ešte jeden, vyšší, je to budova nemeckého Telecomu zvaná „poštová veža“. V noci svieti rôznymi farbami a Bonnčania ho majú, napodiv, radi. Je totiž akýmsi majákom nádeje, že s odchodom spolkovej vlády a poslancov nezmizol Bonn celkom z mapy. Aj nemeckí politici, ktorí smútia za prechádzkami po brehoch Rýna a kúpeľnou atmosférou bývalej metropoly, sa snažia z Bonnu urobiť centrum medzinárodnej politiky. Preto vybudovali komplex pre úradovne OSN, ktorá sem občas chodieva konferovať. Ale že Bonn je „mestom OSN“, si uvedomuje vo svete málokto.
Na to, aby sa Bonn udržal nad vodou, potrebuje aj turistov. Len za nostalgiou po „bonnskej republike“ sem príde málokto, navyše tu nie je toľko pozoruhodných pamiatok, ktoré by po nej zostali. Ešte predtým, ako sa stal Bonn metropolou, bol však kúpeľným mestom, a je ním čiastočne dodnes. Má úchvatnú katedrálu, ktorá stojí na románskych a dokonca aj rímskych základoch. Má prekrásnu barokovú radnicu, noblesnú budovu univerzity, rodný dom Ludwiga van Beethovena a pekné staré mesto plné študentských pubov a krčmičiek.
To však stále nestačí. Preto sa v Bonne koná nie jeden, ale množstvo hudobných festivalov, aj keď im, samozrejme, dominuje ten jediný, venovaný najslávnejšiemu rodákovi. V posledných rokoch ešte pribudli výnimočné múzea, z ktorých je pre Stredoeurópana nepochybne zaujímavé Múzeum nemeckých dejín alebo galéria so zbierkou nemeckých expresionistov. Každoročne sa tu navyše koná niekoľko takpovediac svetových výstav, za ktorými sem určitá skupina turistov pokojne priletí aj druhého konca Európy. Takto tu vystavovali čínsky cisársky poklad, bola tu jedna z najskvostnejších výstav o starom Egypte alebo výstava o stredovekom Japonsku. A tieto mesiace hostí budova Umeleckej a výstavnej siene Spolkovej republiky expozíciu Rím a barbari, čo je výnimočná kolekcia z doby pádu Rímskej ríše a sťahovania národov, zhromaždená z celej Európy. Veľa exponátov je tu aj z Česka, Poľska a Ruska.
.sedem hôr a jeden kaňon
Začiatkom jesene je ešte jeden príjemný dôvod na cestu k Rýnu. Hoci Bonn je na zhruba rovnakej rovnobežke ako Trenčín, tamojšie podnebie je v priemere omnoho teplejšie, a tak tu pestujú veľmi kvalitné vína. Vinicami je pokrytá časť malebného pohoria Siebengebirge, „Sedem hôr“, ktoré je výletným cieľom obyvateľov Bonnu, neďalekého Kolína nad Rýnom čiže Kölnu. Na jednom vrchole je aj obľúbené miesto „bonnských“ kancelárov, Petersberg, kde boli prijímané kancelárske návštevy. Neďaleko si môžete z kúpeľného mestečka Königswinter vyjsť vyše storočnou zubačkou (v prípade detí aj na omnoho mladšom oslíkovi) k romantickému zámku Drachenburg. Ten postavil nemecký magnát Stephan Sartr, ktorý zbohatol počas víťaznej vojny proti Francúzsku. Drachenburg trochu pripomína zámok v Disneylande. Ale keď sa prejdete po jeho zrekonštruovaných priestoroch, dýchne na vás atmosféra podobná budapeštianskemu parlamentu, čo svedčí o tom, že vtedajší mierne gýčovitý historizujúci pátos nebol zďaleka záležitosťou len nemeckých mešťanov (hoci o ich vkuse sa dá skutočne beztrestne pochybovať).
Vinice sú o niekoľko kilometrov ďalej. Oberdollendorf je jedným z vinárskych mestečiek, ktoré sa proti prúdu Rýbna tiahnu na desiatky kilometrov. V jednej z miestnych záhrad nájdete zaujímavú vináreň, kde sa od jari do daždivej jesene sedí na záhradnom nábytku vyloženom rovno na tráve, popíja sa víno a k nemu sa zajedajú miestne preslávené slané koláče.
Za tým najlepším vínom, ale aj krásnou prírodou sa oplatí prejsť ešte o pár kilometrov ďalej, do údolia rieky Ahr, prítoku Rýna asi dvadsať kilometrov pod Bonnom. Kaňon Ahru je dlhý vyše tridsať kilometrov a na niektorých miestach je široký len pár stoviek metrov. A hoci okolité hory pohoria Eiffel nepresahujú 700 metrov, vďaka sopečnému pôvodu pôsobia priam rozprávkovo. Po úbočiach kaňonu a po horách sa šplhajú vinice, ktoré tu založili už pred dvoma tisíckami rokov Rimania. Sopečná pôda a strmé slnečné svahy vytvárajú mikroklímu, ktorá je podľa znalcov porovnateľná s podmienkami v Stredomorí. O kvalitách tunajších výnimočných odrôd červeného vína sa môže moravským či slovenským vinárom len snívať.
Údolie rieky Ahr sa začína až pri francúzskych hraniciach a kuchyňa aj architektúra tomu jasne zodpovedá. Ešteže tak, hneď je život krajší. Aj v Ahrweileri, kúpeľnom mestečku, ktoré je od stredoveku prirodzeným centrom kraja. Vstúpiť doň cez vysoké hradby sa dá len jednou zo štyroch brán. Staré mesto, vyšperkované a plné turistov, dokazuje, že nie celé západné Nemecko nesie stopy úpadku posledných pätnástich rokov, keď západ dodáva východu ročne sto miliard eur.
V okolí Ahrweilera prekvital život už za Rimanov, o čom svedčia jedinečné vykopávky obrovskej rímskej vily, dnes upravené do muzeálnej podoby niekoľko kilometrov od mesta. Za to, že sa tak veľa z vily zachovalo, môže zosun jednej z viníc nad ňou – ten budovu na celé storočia bezpečne prekryl a objavila sa až pred pár rokmi, pri stavbe cesty.
.v kryte pre kancelára
Uprostred viníc sa tu schováva ďalšia atrakcia, donedávna celkom neznáma. Bývalý kryt spolkového kancelára a vlády, dlhý tri kilometre, ukrytý pod horami aj vinicami. Keď ešte fungoval, bol prísne utajovaný, ale teraz sem verejnosť pozývajú a prvých tristo metrov krytu slúži ako múzeum. A tak si človek celkom s potešením prezrie, ako fungovalo obrovské zariadenie, kde mal kancelár, nemecký prezident a ďalších tritisíc ľudí prežiť prvých tridsať dní atómovej vojny.
V kryte dostať aj „bunkrové víno“, ale inak je lepšie využiť na nákupy niektorú z miestnych vínnych pivníc. Jedna z najväčších, prevádzkovaná družstvom miestnych vinárov, je v Mayschosse, malom mestečku pod svahmi viníc. Ročne tu vyrobia milión litrov kvalitného červeného, z odrôd prevažuje Burgundské a Portugal, ocenené na mnohých európskych súťažiach.
Keď si podvečer nalejete červené víno, posadíte sa v neďalekom mlynskom hoteli na balkón nad rieku Ahr a dívate sa, ako sa z okolitých hôr dvíha hmla, začne aj vám jeseň pripadať ako krásne ročné obdobie. A to francúzske Nemecko ako veľmi milá krajina.
Autor je redaktor Lidových novín
Trochu smutný som dnes z toho, že Nemecko sa odtiaľto po roku 1990 akoby presťahovalo. Nielenže sa rozšírilo o nové spolkové krajiny, ale keď sa hlavné mesto vrátilo z Bonnu do Berlína, krajina prežila psychologický posun, ktorého význam sa bude dať posúdiť asi až o desiatky rokov.
Nielen pre mňa, ale ani pre mnoho Nemcov nie je totiž „berlínska republika“ takým úspešným štátom, ako sa čakalo. Štát, ktorý mal hlavné mesto v Bonne a ktorý sme volali Západné Nemecko, stále vnímam ako zlaté obdobie Nemecka a Nemcov. Pravdaže, tých, ktorí tam patrili.
.vráť sa, stará metropola
Tristotisícový Bonn je stále do istej miery metropolou. Je tam niekoľko ministerstiev, aj rezort obrany, a všetky spolkové úrady tu majú pobočky. A keby sa náhodou nejaký nemecký kancelár rozhodol, do Bonnu sa môže hneď vrátiť – jeho sídlo pri Rýne, utopené v zeleni, je pripravené. Na svojom mieste je budova Bundestagu aj mierne obludný mrakodrap zo sedemdesiatych rokov, kde boli kancelárie poslancov. Pribudol ešte jeden, vyšší, je to budova nemeckého Telecomu zvaná „poštová veža“. V noci svieti rôznymi farbami a Bonnčania ho majú, napodiv, radi. Je totiž akýmsi majákom nádeje, že s odchodom spolkovej vlády a poslancov nezmizol Bonn celkom z mapy. Aj nemeckí politici, ktorí smútia za prechádzkami po brehoch Rýna a kúpeľnou atmosférou bývalej metropoly, sa snažia z Bonnu urobiť centrum medzinárodnej politiky. Preto vybudovali komplex pre úradovne OSN, ktorá sem občas chodieva konferovať. Ale že Bonn je „mestom OSN“, si uvedomuje vo svete málokto.
Na to, aby sa Bonn udržal nad vodou, potrebuje aj turistov. Len za nostalgiou po „bonnskej republike“ sem príde málokto, navyše tu nie je toľko pozoruhodných pamiatok, ktoré by po nej zostali. Ešte predtým, ako sa stal Bonn metropolou, bol však kúpeľným mestom, a je ním čiastočne dodnes. Má úchvatnú katedrálu, ktorá stojí na románskych a dokonca aj rímskych základoch. Má prekrásnu barokovú radnicu, noblesnú budovu univerzity, rodný dom Ludwiga van Beethovena a pekné staré mesto plné študentských pubov a krčmičiek.
To však stále nestačí. Preto sa v Bonne koná nie jeden, ale množstvo hudobných festivalov, aj keď im, samozrejme, dominuje ten jediný, venovaný najslávnejšiemu rodákovi. V posledných rokoch ešte pribudli výnimočné múzea, z ktorých je pre Stredoeurópana nepochybne zaujímavé Múzeum nemeckých dejín alebo galéria so zbierkou nemeckých expresionistov. Každoročne sa tu navyše koná niekoľko takpovediac svetových výstav, za ktorými sem určitá skupina turistov pokojne priletí aj druhého konca Európy. Takto tu vystavovali čínsky cisársky poklad, bola tu jedna z najskvostnejších výstav o starom Egypte alebo výstava o stredovekom Japonsku. A tieto mesiace hostí budova Umeleckej a výstavnej siene Spolkovej republiky expozíciu Rím a barbari, čo je výnimočná kolekcia z doby pádu Rímskej ríše a sťahovania národov, zhromaždená z celej Európy. Veľa exponátov je tu aj z Česka, Poľska a Ruska.
.sedem hôr a jeden kaňon
Začiatkom jesene je ešte jeden príjemný dôvod na cestu k Rýnu. Hoci Bonn je na zhruba rovnakej rovnobežke ako Trenčín, tamojšie podnebie je v priemere omnoho teplejšie, a tak tu pestujú veľmi kvalitné vína. Vinicami je pokrytá časť malebného pohoria Siebengebirge, „Sedem hôr“, ktoré je výletným cieľom obyvateľov Bonnu, neďalekého Kolína nad Rýnom čiže Kölnu. Na jednom vrchole je aj obľúbené miesto „bonnských“ kancelárov, Petersberg, kde boli prijímané kancelárske návštevy. Neďaleko si môžete z kúpeľného mestečka Königswinter vyjsť vyše storočnou zubačkou (v prípade detí aj na omnoho mladšom oslíkovi) k romantickému zámku Drachenburg. Ten postavil nemecký magnát Stephan Sartr, ktorý zbohatol počas víťaznej vojny proti Francúzsku. Drachenburg trochu pripomína zámok v Disneylande. Ale keď sa prejdete po jeho zrekonštruovaných priestoroch, dýchne na vás atmosféra podobná budapeštianskemu parlamentu, čo svedčí o tom, že vtedajší mierne gýčovitý historizujúci pátos nebol zďaleka záležitosťou len nemeckých mešťanov (hoci o ich vkuse sa dá skutočne beztrestne pochybovať).
Vinice sú o niekoľko kilometrov ďalej. Oberdollendorf je jedným z vinárskych mestečiek, ktoré sa proti prúdu Rýbna tiahnu na desiatky kilometrov. V jednej z miestnych záhrad nájdete zaujímavú vináreň, kde sa od jari do daždivej jesene sedí na záhradnom nábytku vyloženom rovno na tráve, popíja sa víno a k nemu sa zajedajú miestne preslávené slané koláče.
Za tým najlepším vínom, ale aj krásnou prírodou sa oplatí prejsť ešte o pár kilometrov ďalej, do údolia rieky Ahr, prítoku Rýna asi dvadsať kilometrov pod Bonnom. Kaňon Ahru je dlhý vyše tridsať kilometrov a na niektorých miestach je široký len pár stoviek metrov. A hoci okolité hory pohoria Eiffel nepresahujú 700 metrov, vďaka sopečnému pôvodu pôsobia priam rozprávkovo. Po úbočiach kaňonu a po horách sa šplhajú vinice, ktoré tu založili už pred dvoma tisíckami rokov Rimania. Sopečná pôda a strmé slnečné svahy vytvárajú mikroklímu, ktorá je podľa znalcov porovnateľná s podmienkami v Stredomorí. O kvalitách tunajších výnimočných odrôd červeného vína sa môže moravským či slovenským vinárom len snívať.
Údolie rieky Ahr sa začína až pri francúzskych hraniciach a kuchyňa aj architektúra tomu jasne zodpovedá. Ešteže tak, hneď je život krajší. Aj v Ahrweileri, kúpeľnom mestečku, ktoré je od stredoveku prirodzeným centrom kraja. Vstúpiť doň cez vysoké hradby sa dá len jednou zo štyroch brán. Staré mesto, vyšperkované a plné turistov, dokazuje, že nie celé západné Nemecko nesie stopy úpadku posledných pätnástich rokov, keď západ dodáva východu ročne sto miliard eur.
V okolí Ahrweilera prekvital život už za Rimanov, o čom svedčia jedinečné vykopávky obrovskej rímskej vily, dnes upravené do muzeálnej podoby niekoľko kilometrov od mesta. Za to, že sa tak veľa z vily zachovalo, môže zosun jednej z viníc nad ňou – ten budovu na celé storočia bezpečne prekryl a objavila sa až pred pár rokmi, pri stavbe cesty.
.v kryte pre kancelára
Uprostred viníc sa tu schováva ďalšia atrakcia, donedávna celkom neznáma. Bývalý kryt spolkového kancelára a vlády, dlhý tri kilometre, ukrytý pod horami aj vinicami. Keď ešte fungoval, bol prísne utajovaný, ale teraz sem verejnosť pozývajú a prvých tristo metrov krytu slúži ako múzeum. A tak si človek celkom s potešením prezrie, ako fungovalo obrovské zariadenie, kde mal kancelár, nemecký prezident a ďalších tritisíc ľudí prežiť prvých tridsať dní atómovej vojny.
V kryte dostať aj „bunkrové víno“, ale inak je lepšie využiť na nákupy niektorú z miestnych vínnych pivníc. Jedna z najväčších, prevádzkovaná družstvom miestnych vinárov, je v Mayschosse, malom mestečku pod svahmi viníc. Ročne tu vyrobia milión litrov kvalitného červeného, z odrôd prevažuje Burgundské a Portugal, ocenené na mnohých európskych súťažiach.
Keď si podvečer nalejete červené víno, posadíte sa v neďalekom mlynskom hoteli na balkón nad rieku Ahr a dívate sa, ako sa z okolitých hôr dvíha hmla, začne aj vám jeseň pripadať ako krásne ročné obdobie. A to francúzske Nemecko ako veľmi milá krajina.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.