Nie sú to žiadne trblietavé hviezdy. Nemajú marketing, nerobia škandály, nepíše o nich ani len bulvár, nehrajú ich žiadne rádiá, svojou hudbou nezarábajú. Ale postupne z nich vyrastá čosi hlboko pravdivé a čosi naozaj krásne.
Krst bol prostý. Odohral sa v malom klube, bez reklamy a médií. Nebolo to teda vypočítané, naopak, bolo to trhovo dočista nerozumné. Keď prišla chvíľa pre vtipného františkána na pódiu a zaznela jeho jednoduchá modlitba za nové CD 12 + 1, nebolo to nič pokrokové. Naopak, bolo to odvážne spiatočnícke. A keď v zafajčenom rockovom klube prišiel detský spevokol ako ich jediný nočný hosť, nebolo to veľmi výchovné. Naopak, bolo to oslobodzujúco nekorektné. Potom už znela iba ich hudba a ich spev. Nevedia to inak, len takto. Živelne, provokujúco, svojsky.
V čom sú teda Živé kvety silné?
Nie je to v samotnej hudbe. Tá sa postupne mení, tak ako Peter a Lucia, podľa niektorých je rovnaká, podľa iných čoraz lepšia, ale hudba nie je tým tajomstvom, ktorým Kvety vyčnievajú.
A nie je to ani v speve. Lucia nie je Pavarotti, a hoci spieva vždy naplno a vždy z duše, nie je to jej hlas ani jeho farba, čo robí z ich koncertu takmer očistný zážitok, pri ktorom sú aj cynici prekvapene dojatí.
Dokonca ten zázrak nie je ani v textoch, hoci tie sú suverénne najsilnejšie na Slovensku.
Lucia, Peter, Agneška, Juraj a Jakub sú obyčajní ľudia. Hudba ich neživí, je len ich radosťou. Pracujú v kníhkupectve, na farme, v novinách, na internete. Pretĺkajú sa životom v tejto ospalej provincii ako vedia, ale práve to, ako sa ním pretĺkajú, je ono tajomstvo. Zlyhávajú, mýlia sa, trápia, potkýnajú.
Stále znovu. Ale keďže stále hľadajú, priťahujú hľadajúcich. Keďže znepokojujú, priťahujú znepokojených. Keďže protestujú, priťahujú tých, čo ešte nerezignovali. Živé kvety nie sú najmä hudba a spev, sú najmä zaujímavý postoj k svetu. Hľadanie skutočného v mori pozlátok, aj tých vlastných, je na nich to vzácne, čo ich odlišuje od spokojnučkého priemeru tunajších hudobných titanov.
Začali pred pätnástimi rokmi ako neznámi amatéri v Stoke. Ticho, nenápadne. Len postupne sa nachádzali, mýliac sa a páliac, ale robili to tvrdohlavo a – pokorne. Asi preto tá dnešná sila. Stoku už dávno zbúrali, ich nie. Je v nich pokorný vzdor, takže to už akosi nešlo. Naopak, práve tým zbúraním, aj smútkom a vzdorom, zrejme ešte viac rozkvitli. Dnes už plnia nielen naše, ale aj náročné pražské kluby, kde na nich s obľubou chodí napríklad aj Ivan Martin Jirous. Poklona českého undergroundu už nemôže byť omnoho väčšia. A aj najnovšia pozvánka na česko-slovenský dvojkoncert do známeho klubu v New Yorku o niečom ticho hovorí.
Živé kvety sa už vymkli z našich malých pomerov. Tým, že nehľadajú lacné prachy, ale najmä radosť z hrania a spriaznených ľudí, že nezatvárajú oči pred pravdou o nás, ani o sebe, ale skúšajú ju nájsť, že sa neboja hovoriť ani o politike, ľavej či pravej, že im to nie je jedno, ako sa stalo módnym, že nechcú menšie zlo, že kričia o korupcii v štátnom sektore, o vražde Daniela Tupého, aj o necitlivosti masy, ktorej národným heslom vždy bolo Nehas čo ťa nepáli. Neboja sa protestsongov, a prechádza im to. Pokojne sa národne rúhajú tým, že sa vysmievajú pýche na naše veľhory, pretože cítia jej náhradnosť, a neznie to umelo. Nadávajú ako kočiš, a neuráža to. A neboja sa ani veľkých slov o láske a trpkom sklamaní a zrade vo vlastných životoch, a nie je to trápne. Spievajú, čo cítia, poctivo a hlasno, a preto si môžu dovoliť všetko. Všetko.
Krst bol prostý. Františkán, deti, a oni piati. Veľký pocit v malom klube – človek ešte nestratil dušu.
O novom CD Živých kvetov 12 + 1 hovoríme s Luciou Piussi a Petrom Bálikom v tomto čísle
Krst bol prostý. Odohral sa v malom klube, bez reklamy a médií. Nebolo to teda vypočítané, naopak, bolo to trhovo dočista nerozumné. Keď prišla chvíľa pre vtipného františkána na pódiu a zaznela jeho jednoduchá modlitba za nové CD 12 + 1, nebolo to nič pokrokové. Naopak, bolo to odvážne spiatočnícke. A keď v zafajčenom rockovom klube prišiel detský spevokol ako ich jediný nočný hosť, nebolo to veľmi výchovné. Naopak, bolo to oslobodzujúco nekorektné. Potom už znela iba ich hudba a ich spev. Nevedia to inak, len takto. Živelne, provokujúco, svojsky.
V čom sú teda Živé kvety silné?
Nie je to v samotnej hudbe. Tá sa postupne mení, tak ako Peter a Lucia, podľa niektorých je rovnaká, podľa iných čoraz lepšia, ale hudba nie je tým tajomstvom, ktorým Kvety vyčnievajú.
A nie je to ani v speve. Lucia nie je Pavarotti, a hoci spieva vždy naplno a vždy z duše, nie je to jej hlas ani jeho farba, čo robí z ich koncertu takmer očistný zážitok, pri ktorom sú aj cynici prekvapene dojatí.
Dokonca ten zázrak nie je ani v textoch, hoci tie sú suverénne najsilnejšie na Slovensku.
Lucia, Peter, Agneška, Juraj a Jakub sú obyčajní ľudia. Hudba ich neživí, je len ich radosťou. Pracujú v kníhkupectve, na farme, v novinách, na internete. Pretĺkajú sa životom v tejto ospalej provincii ako vedia, ale práve to, ako sa ním pretĺkajú, je ono tajomstvo. Zlyhávajú, mýlia sa, trápia, potkýnajú.
Stále znovu. Ale keďže stále hľadajú, priťahujú hľadajúcich. Keďže znepokojujú, priťahujú znepokojených. Keďže protestujú, priťahujú tých, čo ešte nerezignovali. Živé kvety nie sú najmä hudba a spev, sú najmä zaujímavý postoj k svetu. Hľadanie skutočného v mori pozlátok, aj tých vlastných, je na nich to vzácne, čo ich odlišuje od spokojnučkého priemeru tunajších hudobných titanov.
Začali pred pätnástimi rokmi ako neznámi amatéri v Stoke. Ticho, nenápadne. Len postupne sa nachádzali, mýliac sa a páliac, ale robili to tvrdohlavo a – pokorne. Asi preto tá dnešná sila. Stoku už dávno zbúrali, ich nie. Je v nich pokorný vzdor, takže to už akosi nešlo. Naopak, práve tým zbúraním, aj smútkom a vzdorom, zrejme ešte viac rozkvitli. Dnes už plnia nielen naše, ale aj náročné pražské kluby, kde na nich s obľubou chodí napríklad aj Ivan Martin Jirous. Poklona českého undergroundu už nemôže byť omnoho väčšia. A aj najnovšia pozvánka na česko-slovenský dvojkoncert do známeho klubu v New Yorku o niečom ticho hovorí.
Živé kvety sa už vymkli z našich malých pomerov. Tým, že nehľadajú lacné prachy, ale najmä radosť z hrania a spriaznených ľudí, že nezatvárajú oči pred pravdou o nás, ani o sebe, ale skúšajú ju nájsť, že sa neboja hovoriť ani o politike, ľavej či pravej, že im to nie je jedno, ako sa stalo módnym, že nechcú menšie zlo, že kričia o korupcii v štátnom sektore, o vražde Daniela Tupého, aj o necitlivosti masy, ktorej národným heslom vždy bolo Nehas čo ťa nepáli. Neboja sa protestsongov, a prechádza im to. Pokojne sa národne rúhajú tým, že sa vysmievajú pýche na naše veľhory, pretože cítia jej náhradnosť, a neznie to umelo. Nadávajú ako kočiš, a neuráža to. A neboja sa ani veľkých slov o láske a trpkom sklamaní a zrade vo vlastných životoch, a nie je to trápne. Spievajú, čo cítia, poctivo a hlasno, a preto si môžu dovoliť všetko. Všetko.
Krst bol prostý. Františkán, deti, a oni piati. Veľký pocit v malom klube – človek ešte nestratil dušu.
O novom CD Živých kvetov 12 + 1 hovoríme s Luciou Piussi a Petrom Bálikom v tomto čísle
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.