Po páde železnej opony sa zdalo, že hrdý, veľkorysý individualista, ktorý si bráni svoju vlastnú slobodu a dožičí ju aj ostatným, sa dočká rehabilitácie. No viac než štvrťstoročie po tom sa musíme pýtať, kam sa tá naša hrdá a odvážna individualita podela.
podliehame, alebo sa sami ničíme?
„Kríza indivídua“ a nástup čohosi, čo môžeme nazvať „antiindivíduom“ sú viditeľné aj mimo extrémistických hnutí, u nás aj v iných častiach sveta. Nejde len o typ „davového“ či „masového“ človeka, klasicky opísaného v súvislosti s nastupujúcimi totalitnými hnutiami dvadsiateho storočia.
Viacerí západní autori v posledných dekádach napísali dosť veľa o nových morbídnych javoch neskoromodernej spoločnosti, o ľudských typoch, reprezentujúcich novú spoločenskú klímu, o novom narcizme, citovo deformovaných psychopatoch, nových druhoch zhubnej rivality (netotožnej so zdravou konkurenčnou súťažou), o súvisiacom úpadku tradičných inštitúcií, o neschopnosti rastúceho počtu ľudí vstupovať do osobne prežívaných medziľudských vzťahov a neschopnosti spontánne spolupracovať, o úpadku občianskej spoločnosti. Toto nie sú javy, ktoré by sa dali vysvetliť prostým poukazovaním na nejaký vonkajší tlak zo strany radikálov či nadmieru horlivých budovateľov utópií. To sú tendencie, ktoré v sebe prebudila slobodná spoločnosť sama.
Ak v tomto prostredí dochádza k zvyšovaniu dopytu po falošných prorokoch, ktorí sľubujú, že z nás snímu bremeno osobnej slobody, nemali by sme byť prekvapení. Slobodný jednotlivec je totiž morálna kategória. Prežíva a rozvíja sa len v pradive zmysluplných vzťahov s inými osobami a s hodnotami, ktoré ho samého presahujú, sú teda voči nemu transcendentné. Keď stratí oporu v tomto prostredí, prežívajú nanajvýš tak jeho zlovoľné karikatúry.
osobnosť a jej tieňový dvojník
Prísne vzaté, slobodné indivíduum nemuselo čakať na moderné zmeny, ktoré by zlomili jeho okovy. Keď biblický patriarcha Abrahám odpovedal na Božie volanie, aby opustil svoj dom a vlasť, a vykročil do zeme zasľúbenej, máme do činenia so zrodením sebavedomého indivídua. Nie je vôbec náhoda, že akt oslobodenia tu má čosi zásadne spoločné s aktom poslušnosti; neskoršie udelenie Desatora prikázaní je ústrednou súčasťou príbehu oslobodenia Abrahámových potomkov z egyptského zajatia. Tým sa nový národ aj nový jednotlivec stáva viditeľným v priestore a čase, stáva sa subjektom dejín. Do tohto vzťahu môžeme zasadiť aj „objav duše“ u starých gréckych filozofov. Slobodný jednotlivec a slobodné zriadenie patria spolu, hoci „pravda duše“ a „pravda obce“ sa môžu ocitnúť vo vzájomnom konflikte, ako o tom svedčí Sokratov príbeh.
Teraz však musíme svoj pohľad zamerať trochu užšie: na individualitu, ktorá sa rozvíja v rámci vzťahov modernej západnej spoločnosti. Jej vznik môžeme začať vnímať v súvislosti s krízou stredovekých inštitúcií, v rodiacej sa kultúre renesancie v Taliansku a rozvíjajúcich sa centrách obchodu a raného priemyslu v západnej Európe.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.