politológovia a komentátori, ktorí to pred mesiacom brali vážne, to dnes šmahom ruky hádžu do smetiarskeho kontajnera: Ján Baránek hovorí, že „je to celé šaškáreň“, a Peter Schutz, že „zopár stoviek účastníkov degraduje protest na rozmar akejsi posadnutej skupinky“.
Matoviča ani Sulíka politicky príliš nemusím a ani spôsob, akým organizujú a moderujú protestné mítingy proti štátom chránenej korupcii, nie je mojou šálkou kávy. Autori citovaných výrokov (a nielen oni) však jednoducho urážajú občanov, ktorí aj keď iste nie politicky korektne, ale zato úprimne dávajú najavo svoj odpor voči kalibašternakizácii čiže ficoizácii Slovenska.
V súvislosti s protestmi pred Bonapartom sa hojne vyskytuje aj názor, že by mali mať nie politický, ale občiansky charakter. Popredný expolitik Ivan Mikloš v denníku SME: „Protesty by mali organizovať občianski aktivisti, nie politici.“ Naozaj?
„Ak má byť opozícia úspešná, musí byť dôveryhodná, mať kvalitný program, čitateľnú koncovku, lídra schopného osloviť širokú verejnosť.“
Spomínam si na kauzu Gorila. Protesty pred voľbami 2012 organizovali občianski aktivisti. Predložili desaťbodový program – frázovitý, nereálny, neuskutočniteľný. Fedor Gál to vtedy pomenoval natvrdo: „šibnuté vízie“. Štefan Hríb pozval zopár organizátorov do relácie .pod lampou, bol som tam aj ja. Dodnes si pamätám, ako
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.