keď človek vidí big band zložený z vozíčkarov, očakáva najmä dojatie a súcit. V skutočnosti zažije srandu a zábavu. Ako to robíte?
Šimon Orest: Ľudia sú väčšinou naozaj nastavení na to dojatie. Očakávajú, že budeme hrať strašne zle a napriek tomu budú hovoriť, aký je to zázrak. Ale my robíme všetko pre to, aby sme hrali dobre a aby sa ľudia bavili. Cielene pritom používame čierny humor na náš vlastný účet. Keď si dokážeme strieľať zo seba, a prípadne aj z divákov, tak drvivá väčšina z nich začne cítiť, že sú s nami na jednej lodi.
Ladislav Angelovič: Myslím, že aj tu sa to celkom podarilo. Vzhľadom na čas nebolo ľudí až tak veľa (koncert sa uskutočnil napoludnie – pozn. redakcie), ale atmosféra bola výborná.
čí to bol vlastne nápad, založiť takúto kapelu?
ŠO: Asi môj. Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil ako vychovávateľ v Domove mládeže Jedličkovho ústavu v Prahe, tak som tam našiel veľa ľudí, ktorí trávili svoj voľný čas dosť pasívne. Ja som sa vtedy intenzívne venoval hudbe a zdalo sa mi vhodné ponúknuť to aj študentom z ústavu. A ako hovorí tuto Láďa, postupom času sa nám to trochu vymklo z rúk. (Smiech.)
na pódiu očakáva človek sentiment a dostane zábavu, tu v bekstejdži očakáva zábavu a narazí až na strojovo fungujúci mechanizmus. Nie je to zvláštne?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.