Témou tohtoročnej Divadelnej Nitry bola Zodpovednosť. Ako sa s ňou vyrovnali divadelníci? Niektorí zvolili rozprávkový únik, iní cynický úškrn. Minimálne jedno predstavenie však poctivo odhaľovalo krutú pravdu.
Rozprávkovo absurdná hra Georga Büchnera Leonce a Lena v podaní Slovenského národného divadla otvárala festival. Bola to príjemná inscenácia v réžii Martina Čičváka, herci v kľúčových postavách (Ľubo Kostelný, Robert Roth, Diana Mórová, Emil Horváth) zvládli štylizované, pre SND netypické hranie celkom dobre, scéna (Tom Ciller) bola jednoduchá a krásna. Išlo o popletený príbeh lásky rozohraný cez situačnú „komédiu omylov“ až do šťastného konca, v ktorom zamilovaný párik odchádza zo zložitostí sveta do akéhosi raja slobody a lásky. Büchner tak o sto rokov predbehol zlaté roky šesťdesiate. A čo zodpovednosť? „Ďakujeme, neprosíme,“ hovoria inscenátori tohto hravého divadla a z ťaživej reality unikajú do rozprávkových snov.
Úplne ináč sa k svetu postavil Bertold Brecht, keď napísal svojho slávneho Baala. Je to portrét mladého umelca, ktorý si nenechá ujsť ani jednu príležitosť na to, aby zosmiešnil a urazil povrchných buržoáznych snobov. Zničí pritom život dievčaťa, ktoré ho milovalo, cynickú pravdu nachádza v alkoholickom delíriu a sám v zúfalstve umiera. V Nitre sme videli Baala v réžii Alize Zandwijk a v podaní RO Theater z Rotterdamu. Pozoruhodné, hoci pridlhé predstavenie, ktorého hviezdou bola herečka Fania Sorel (prečo mužskú postavu hrala žena nebolo jasnejšie na konci o nič viac než na začiatku). Bola to inscenácia „bez tajomstva“, herci sa prezliekali a líčili rovno na pódiu, v priebehu predstavenia postupne strhli všetky tri plachty vymedzujúce zadnú stenu javiska, čo malo zrejme naznačiť „strhávanie masiek buržoáznej spoločnosti“. Za tými maskami, podobne ako za plachtami na javisku nie je nič. Spoločnosťou pohŕdame, kultúrou opovrhujeme. Zodpovednosť nepoznáme. Nihilisti...
Vrcholným zážitkom Divadelnej Nitry bolo predstavenie Opery Národného divadla z Prahy Zítra se bude... Zaujalo témou, formou aj obsahom. Témou bolo obvinenie, odsúdenie a poprava Milady Horákovej československými komunistami v roku 1950. Hlavnú postavu stvárnila 83-ročná mezzosopranistka Soňa Červená. Nespieva árie, len na začiatku a na konci, sediac medzi divákmi zaspieva dobovú častušku (autorom textu bol vtedy ešte stalinista Pavel Kohout). Potom len dôstojne deklamuje text. Táto krásna pani s ostrými rysmi je ústredná a nezabudnuteľná postave inscenácie. Jej protipólom je kontratenor Jan Mikušek, ktorý zosobňuje slizké zlo síce úradne mocných, no v skutočnosti mäkkýšovitých komunistických bezstavovcov. Všetky ostatné postavy (sudcovia, prokurátori, zbor) zveril režisér Jiří Nekvasil mladým dievčatám z Kühnovho dětského sboru a zo súboru Canti di Praga. Počúvať detským hláskom spievané obvinenia a dívať sa pritom na dievča s načierno nalíčenými perami a s čiernou pionierskou šatkou okolo krku je obraz, ktorý sa človeku vracia uprostred nepokojných nocí. Autor hudby Aleš Březina nerecykloval komunistickú estetiku, ktorá by sa k téme prvoplánovo núkala. Skomponoval jemnú, komornú hudbu pre šesť nástrojov, jednotlivé spevácke čísla majú skôr formu piesní ako árií. Rovnocenným tvorcom je scénograf a kostýmový výtvarník Daniel Dvořák — skoro všetko sa odohráva za sklenenou stenou. Keď na ňu zasvietia reflektory spredu, mení sa na zrkadlo a vidíme samých seba, ako ticho a poslušne sledujeme komunistický monster proces. Keď sa stena nasvieti z oboch strán, vidíme sa medzi členmi súdneho senátu, ktorý vyhlasuje rozsudok smrti.
Presne tak: táto inscenácia nie je o tom, ako sme sa stali obeťami dejín, ale o tom, ako sme boli ich strojcovia. To my, to naši rodičia a v istom zmysle aj naše deti sú vinníkmi. Je to zodpovednosť, ktorú možno cynicky potlačiť, od ktorej možno na chvíľu kdesi uniknúť, ale ktorej sa nemôžeme zbaviť. Hlavnou hrdinkou Divadelnej Nitry je pani Soňa Červená, ktorá s pokojom a vyrovnanosťou, bez najmenšieho náznaku pátosu hovorí slová Milady Horákovej krátko pred popravou. Sú to slová o pokore a nádeji, ktorú nenachádza v politike, štáte, ideológii, ale v Bohu. Má čisté svedomie. Hoci popravená, víťazí.
Viac o Divadelnej Nitre prinesieme v budúcom .týždni.
Rozprávkovo absurdná hra Georga Büchnera Leonce a Lena v podaní Slovenského národného divadla otvárala festival. Bola to príjemná inscenácia v réžii Martina Čičváka, herci v kľúčových postavách (Ľubo Kostelný, Robert Roth, Diana Mórová, Emil Horváth) zvládli štylizované, pre SND netypické hranie celkom dobre, scéna (Tom Ciller) bola jednoduchá a krásna. Išlo o popletený príbeh lásky rozohraný cez situačnú „komédiu omylov“ až do šťastného konca, v ktorom zamilovaný párik odchádza zo zložitostí sveta do akéhosi raja slobody a lásky. Büchner tak o sto rokov predbehol zlaté roky šesťdesiate. A čo zodpovednosť? „Ďakujeme, neprosíme,“ hovoria inscenátori tohto hravého divadla a z ťaživej reality unikajú do rozprávkových snov.
Úplne ináč sa k svetu postavil Bertold Brecht, keď napísal svojho slávneho Baala. Je to portrét mladého umelca, ktorý si nenechá ujsť ani jednu príležitosť na to, aby zosmiešnil a urazil povrchných buržoáznych snobov. Zničí pritom život dievčaťa, ktoré ho milovalo, cynickú pravdu nachádza v alkoholickom delíriu a sám v zúfalstve umiera. V Nitre sme videli Baala v réžii Alize Zandwijk a v podaní RO Theater z Rotterdamu. Pozoruhodné, hoci pridlhé predstavenie, ktorého hviezdou bola herečka Fania Sorel (prečo mužskú postavu hrala žena nebolo jasnejšie na konci o nič viac než na začiatku). Bola to inscenácia „bez tajomstva“, herci sa prezliekali a líčili rovno na pódiu, v priebehu predstavenia postupne strhli všetky tri plachty vymedzujúce zadnú stenu javiska, čo malo zrejme naznačiť „strhávanie masiek buržoáznej spoločnosti“. Za tými maskami, podobne ako za plachtami na javisku nie je nič. Spoločnosťou pohŕdame, kultúrou opovrhujeme. Zodpovednosť nepoznáme. Nihilisti...
Vrcholným zážitkom Divadelnej Nitry bolo predstavenie Opery Národného divadla z Prahy Zítra se bude... Zaujalo témou, formou aj obsahom. Témou bolo obvinenie, odsúdenie a poprava Milady Horákovej československými komunistami v roku 1950. Hlavnú postavu stvárnila 83-ročná mezzosopranistka Soňa Červená. Nespieva árie, len na začiatku a na konci, sediac medzi divákmi zaspieva dobovú častušku (autorom textu bol vtedy ešte stalinista Pavel Kohout). Potom len dôstojne deklamuje text. Táto krásna pani s ostrými rysmi je ústredná a nezabudnuteľná postave inscenácie. Jej protipólom je kontratenor Jan Mikušek, ktorý zosobňuje slizké zlo síce úradne mocných, no v skutočnosti mäkkýšovitých komunistických bezstavovcov. Všetky ostatné postavy (sudcovia, prokurátori, zbor) zveril režisér Jiří Nekvasil mladým dievčatám z Kühnovho dětského sboru a zo súboru Canti di Praga. Počúvať detským hláskom spievané obvinenia a dívať sa pritom na dievča s načierno nalíčenými perami a s čiernou pionierskou šatkou okolo krku je obraz, ktorý sa človeku vracia uprostred nepokojných nocí. Autor hudby Aleš Březina nerecykloval komunistickú estetiku, ktorá by sa k téme prvoplánovo núkala. Skomponoval jemnú, komornú hudbu pre šesť nástrojov, jednotlivé spevácke čísla majú skôr formu piesní ako árií. Rovnocenným tvorcom je scénograf a kostýmový výtvarník Daniel Dvořák — skoro všetko sa odohráva za sklenenou stenou. Keď na ňu zasvietia reflektory spredu, mení sa na zrkadlo a vidíme samých seba, ako ticho a poslušne sledujeme komunistický monster proces. Keď sa stena nasvieti z oboch strán, vidíme sa medzi členmi súdneho senátu, ktorý vyhlasuje rozsudok smrti.
Presne tak: táto inscenácia nie je o tom, ako sme sa stali obeťami dejín, ale o tom, ako sme boli ich strojcovia. To my, to naši rodičia a v istom zmysle aj naše deti sú vinníkmi. Je to zodpovednosť, ktorú možno cynicky potlačiť, od ktorej možno na chvíľu kdesi uniknúť, ale ktorej sa nemôžeme zbaviť. Hlavnou hrdinkou Divadelnej Nitry je pani Soňa Červená, ktorá s pokojom a vyrovnanosťou, bez najmenšieho náznaku pátosu hovorí slová Milady Horákovej krátko pred popravou. Sú to slová o pokore a nádeji, ktorú nenachádza v politike, štáte, ideológii, ale v Bohu. Má čisté svedomie. Hoci popravená, víťazí.
Viac o Divadelnej Nitre prinesieme v budúcom .týždni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.