DIVADLO Ginsberg v Bratislave Divadlo GUnaGU
Po vyhostení z Kuby v januári 1965 strávil básnik Allen Ginsberg niekoľko mesiacov v Československu a v rámci toho aj pár marcových dní v Bratislave, kam prišiel za Osamelými bežcami Petrom Repkom, Ivanom Laučíkom a Ivanom Štrpkom. Komunisti nevedeli, ako s ním naložiť. Ani sa im nedivíme: na jednej strane ľavicovo cítiaca hviezda nezávislej (a teda oficiálny politický establišment kritizujúcej) americkej kultúry, na druhej strane slobodu vášnivo milujúci, čerstvo z Kuby vyhostený hippie. Politický odmäk v našej krajine sa prejavil tým, že ho sem vôbec pustili. Politický inštinkt komunistov sa prejavil v tom, že ho sledovali, kompromitovali a ako nebezpečného „homosexuála a narkomana“ nakoniec z krajiny vyhostili. O tom je predstavenie Divadla GUnaGU Ginsberg v Bratislave. Ide skôr o besiedku či divadelnú koláž, pozostávajúcu z viacerých, v rytme hudby prestriedaných skečov. Všetci štyria herci (Viliam Klimáček, Dano Heriban, Vlado Kittler a Renáta Ryníková) sú presvedčiví, hoci často komiksovo plochí (čo však v rámci žánru neprekáža). Dobrá je hudba Dana Heribana a Mariana Jaslovského, v ktorej sa tvorivo stretávajú motívy Beatmenov s harmonikou z Vtedy na západe, heribanovskými songmi a jaslovskými saxofónovými sólami. Vystúpenie rapera Lyrika je tiež namieste a dobre funguje. Zvláštne ocenenie si zaslúžia fotokópie spisu, ktorý na Ginsberga viedla ŠtB a výstrižky z dobovej tlače — to všetko si divák nájde na sedadle a môže sa tak s kauzou Ginsberg podrobne oboznámiť. Čo predstaveniu chýbalo? Možno viac beatnickej poézie, určite však Osamelí bežci, ktorých prišiel veľký básnik do Bratislavy navštíviť. V predstavení sme ich mohli iba tušiť. Napriek tomu je Ginsberg v Bratislave dobrý nápad. Napriek úlohe, ktorú v ňom zohráva sex a tráva, by sa toto predstavenie mohlo v rámci „výchovných koncertov“ hrávať pre poslucháčov slovenských stredných škôl.
.jk
MUZIKÁL Popolvár Slovenské národné divadlo
Tanečný rozprávkový muzikál Ľubomíra Feldeka, Jána Ďurovčíka a Antona Popoviča mal v Slovenskom národnom divadle premiéru v júni 2006. Dôvodom, pre ktorý sa k nemu po poldruha roku vraciame, je jeho obohatenie, vlastne pretlmočenie pre publikum, ktoré pre hudobno-dramatické predstavenia nie je veľmi typické. Nepočujúci herci Jozef Rigo a Sabína Dvulitová z divadla Tiché iskry v štúdiu pretlmočili do posunkovej reči kľúčové pasáže rozprávky. Tie sa potom v divadle premietali na plátne na kraji javiska. Umožnili tak niekoľkým stovkám detí s vážnymi poruchami sluchu vnímať nielen vizuálnu a rytmickú, ale aj „slovnú“ zložku predstavenia. Posunková reč dvoch šikovných hercov pritom „znakovala“ nielen samotné slová, ale aj emócie obsiahnuté v piesňach a romantických scénach. Prvé predstavenie znakovou rečou hovoriaceho Popolvára bolo zážitkom pre všetkých zúčastnených: dlhotrvajúci aplauz (nepočujúci „tlieskajú“ zdvihnutými rukami) a celkové nadšenie mladých divákov pri klaňačke naznačovalo aj tým, ktorí so sluchom problémy nemajú, že sa podarilo ak nie preraziť, tak určite aspoň naštrbiť ďalšiu bariéru. Pozitívnou informáciou je, že projekt, ktorý iniciovalo združenie Pro Vida bude zrejme pokračovať. Veď absencia sluchu predsa nemôže človeka obrať o potešenie z hudobného divadla. K tomuto zaujímavému projektu sa v niektorom z budúcich .týždňov určite vrátime.
.jk
Po vyhostení z Kuby v januári 1965 strávil básnik Allen Ginsberg niekoľko mesiacov v Československu a v rámci toho aj pár marcových dní v Bratislave, kam prišiel za Osamelými bežcami Petrom Repkom, Ivanom Laučíkom a Ivanom Štrpkom. Komunisti nevedeli, ako s ním naložiť. Ani sa im nedivíme: na jednej strane ľavicovo cítiaca hviezda nezávislej (a teda oficiálny politický establišment kritizujúcej) americkej kultúry, na druhej strane slobodu vášnivo milujúci, čerstvo z Kuby vyhostený hippie. Politický odmäk v našej krajine sa prejavil tým, že ho sem vôbec pustili. Politický inštinkt komunistov sa prejavil v tom, že ho sledovali, kompromitovali a ako nebezpečného „homosexuála a narkomana“ nakoniec z krajiny vyhostili. O tom je predstavenie Divadla GUnaGU Ginsberg v Bratislave. Ide skôr o besiedku či divadelnú koláž, pozostávajúcu z viacerých, v rytme hudby prestriedaných skečov. Všetci štyria herci (Viliam Klimáček, Dano Heriban, Vlado Kittler a Renáta Ryníková) sú presvedčiví, hoci často komiksovo plochí (čo však v rámci žánru neprekáža). Dobrá je hudba Dana Heribana a Mariana Jaslovského, v ktorej sa tvorivo stretávajú motívy Beatmenov s harmonikou z Vtedy na západe, heribanovskými songmi a jaslovskými saxofónovými sólami. Vystúpenie rapera Lyrika je tiež namieste a dobre funguje. Zvláštne ocenenie si zaslúžia fotokópie spisu, ktorý na Ginsberga viedla ŠtB a výstrižky z dobovej tlače — to všetko si divák nájde na sedadle a môže sa tak s kauzou Ginsberg podrobne oboznámiť. Čo predstaveniu chýbalo? Možno viac beatnickej poézie, určite však Osamelí bežci, ktorých prišiel veľký básnik do Bratislavy navštíviť. V predstavení sme ich mohli iba tušiť. Napriek tomu je Ginsberg v Bratislave dobrý nápad. Napriek úlohe, ktorú v ňom zohráva sex a tráva, by sa toto predstavenie mohlo v rámci „výchovných koncertov“ hrávať pre poslucháčov slovenských stredných škôl.
.jk
MUZIKÁL Popolvár Slovenské národné divadlo
Tanečný rozprávkový muzikál Ľubomíra Feldeka, Jána Ďurovčíka a Antona Popoviča mal v Slovenskom národnom divadle premiéru v júni 2006. Dôvodom, pre ktorý sa k nemu po poldruha roku vraciame, je jeho obohatenie, vlastne pretlmočenie pre publikum, ktoré pre hudobno-dramatické predstavenia nie je veľmi typické. Nepočujúci herci Jozef Rigo a Sabína Dvulitová z divadla Tiché iskry v štúdiu pretlmočili do posunkovej reči kľúčové pasáže rozprávky. Tie sa potom v divadle premietali na plátne na kraji javiska. Umožnili tak niekoľkým stovkám detí s vážnymi poruchami sluchu vnímať nielen vizuálnu a rytmickú, ale aj „slovnú“ zložku predstavenia. Posunková reč dvoch šikovných hercov pritom „znakovala“ nielen samotné slová, ale aj emócie obsiahnuté v piesňach a romantických scénach. Prvé predstavenie znakovou rečou hovoriaceho Popolvára bolo zážitkom pre všetkých zúčastnených: dlhotrvajúci aplauz (nepočujúci „tlieskajú“ zdvihnutými rukami) a celkové nadšenie mladých divákov pri klaňačke naznačovalo aj tým, ktorí so sluchom problémy nemajú, že sa podarilo ak nie preraziť, tak určite aspoň naštrbiť ďalšiu bariéru. Pozitívnou informáciou je, že projekt, ktorý iniciovalo združenie Pro Vida bude zrejme pokračovať. Veď absencia sluchu predsa nemôže človeka obrať o potešenie z hudobného divadla. K tomuto zaujímavému projektu sa v niektorom z budúcich .týždňov určite vrátime.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.