NOISECUT
BLIIIZKO
Slnko Records
Keby sa udeľoval titul „skokan roka“ za kvalitatívny skok medzi prvým a druhým album, Noisecut by patril medzi absolútnych favoritov (pritom ani ich prvý album Deň za dňom vôbec nebol zlý). A nie je to len angažovaním prominentného českého producenta Ecsona Waldesa, ktorý dal elektronickému zvuku kapely farebnosť, dynamiku a ťažko opočúvateľnú zaujímavosť. Nie je to ani len osobnejšími, poetickejšími textami Bet-Maj Sepje a ani jej čistejším, prirodzenejším spevom, pri ktorom už nepočuť iba zvláštny hlas, ale cítiť za ním aj skutočného človeka. Nie je to ani jedným, ani druhým, ani tretím. Z elektropopového zoskupenia so zaujímavou speváčkou sa medzi prvým a druhým albumom totiž stala naozajstná kapela. A vytvorila moderne znejúcu hudbu, ktorá neútočí a nešokuje, ušami do človeka vniká a potom v ňom zostáva. V našej krajinke ojedinelý jav.
●●●●●
.jk
STEREOLAB
CHEMICAL CHORDS
4AD
Stereolab sú v podstate rovnakí ako za morom ich kolegovia Sonic Youth, o čosi slávnejší. Jedenásty album je rovnaký ako predošlých desať, ale nezdá sa, že by to niekomu prekážalo. Laetitia Sadier intonuje s rovnakým „nasadením“, Sean O´Hagan zo spriatelených The High Llamas opäť aranžuje organ, zvonkohru, spinet a sláčikové nástroje, tak ako už x-krát predtým. Povedané veľmi zjednodušene: máme tu Pet Sounds (od The Beach Boys, 60. roky) a nemecký Krautrock, vatu a v nej ukryté tri-štyri silné, perfektne zaranžované skladby. Je to milé a komické súčasne, spoľahlivosť a súčasne už tak trochu nuda. V našich zemepisných šírkach môžeme nudu pokojne dať do úvodzoviek: ak by podobná (rovnaká by nedávala žiadny zmysel) vznikla tu, znamenalo by to, že sme začali počúvať hudbu, a nielen svoju, a nielen tú, o ktorú sa chtiac-nechtiac zakopáva v taxíku či zelovoci.
●●●○○
.daniel Baláž
QUIET VILLAGE
SILENT MOVIE
K7!
Matt Edwards a Joel Martin sa dali do reči na junglovej párty, a keď zistili, že ako deti milovali v 70. rokoch tú istú reklamu na kávu, v ktorej vystupoval predstaviteľ Bodieho z Profesionálov a ktorú podhrával fantastický cinematic jazz, rozhodli sa, že založia kapelu. Presnejšie, čosi ako poctu starým majstrom lounge, ambient a filmovej hudby Martinovi Dennymu, Lesovi Baxterovi či Pierrovi Umilianimu. Skladby sú však viac než „staro znejúcimi podmazmi“, hoci k scénickej hudbe majú bližšie než k typickým rádiovým hitovkám, s výnimkou Circus of Horror, ktorá by mohla byť ústrednou melódiou pokračovania Shafta. Hľadači zdrojov východiskových vzoriek sa zapotia, keďže pri Alanovi Parsonsovi a Andreasovi Vollenweiderovi sa samplovačkové hody dvoch Angličanov nekončia. Čo vzali, stojí za to, a pospájali to do nových súvislostí šikovne, frajersky a vtipne.
●●●●○
.daniel Baláž
TONY GREY
CHASING SHADOWS
ABSTRACT LOGIX/DIVYD
Ťažko povedať, či by sme dnes v našich končinách príležitostne hostili pozoruhodného basgitaristu Tonyho Greya, pokiaľ by sa v jeho blízkosti nepohyboval Martin Valihora. Domovským prístavom vynikajúceho rytmického tandemu je zoskupenie okolo živelnej japonskej klaviristky Hiromi. Popri tom však stíha Grey hosťovať so svojím strýkom Johnom McLaughlinom alebo prevádzkovať autorské projekty. Nie vždy bývajú sólové albumy basgitaristov stráviteľné pre bežného poslucháča. Greyove „pesničky bez slov“ na Chasing Shadows nestoja len na fantastickej zručnosti a nápaditosti vedenia basových liniek, ktoré nezaprú mclaughlinovské vplyvy. Líder s citom pre formu a inštrumentáciu vyberá spomedzi tuctu hostí, z ktorých napríklad gitarista Lionel Loueke alebo harmonikár Gregoire Maret patria k enkláve, ktorá bude v najbližšom desaťročí definovať džezové dianie.
●●●●○
.peter Motyčka
JAROSLAV OLIN NEJEZCHLEBA
25 LET V TOM / LIVE & STUDIO
INDIES SCOPE
Olin Nejezchleba na seba upozornil už ako basgitarista a dvorný šašo skupiny Marsyas. Keď sa potom neskôr, pre zmenu s elektrickým violončelom, zjavil v Mišíkovom Etc..., bol to už zavedený hudobník, ktorý mal leví podiel na zvuku kapely. Nejezchleba však neustrnul iba ako spoluhráč, ale pôsobil ako multiinštrumentalista, autor aj spevák v ďalších, viac-menej klubových projektoch, akými boli (a sú) folkloristicky zameraní Njorek, Blues Session, ktorí si svoje zameranie vpísali priamo do názvu, ale zahral si aj s triom Ivana Hlasa a ďalšími priateľmi. Otvorená, pohodová povaha, družné moravanstvo sa v ňom nezapreli. To všetko sa za 25 rokov premiešalo a sčítalo aj na bilancujúcom dvojalbume, kde popri frontmanovi Nejezchlebovi hosťujú také hviezdy ako Mišík a Michnová. Nejezchleba nám pripomína, čo nám už chýba a ani o tom nevieme.
●●●●○
.martin Chrobák
OASIS
DIG OUT YOUR SOUL
SONY BMG
Nový počin bratov Galagherovcov je trocha sklamaním. Človek by čakal, že prídu konečne s niečím novým a prelomovým. Ide však iba o vykrádanie toho, čo nám naservírovali už dávno a lepšie, čiže rockovo ladené piesne s lennonovskou melodikou, z ktorých už vypršala frajerská drzosť predchádzajúcich albumov. Typická „beatlesovka“ je napríklad I´m Outta Time, kde sa Liamov hlas prekvapujúco približuje prejavu Johna Lennona. Miernym odklonom sú výlety do blues rocku, ale to robia lepšie napríklad Black Rebel Motorcycle Club, tak čo? Dig Out Your Soul nie je vyslovene zlý album. Nedá sa mu uprieť rokenrolový drajv a snaha zaujať starými gallagherovskými receptami, ale skutočne si neviem pomôcť. Album je priemerný melodicky i zvukovo a ničím vás nevzruší. Môžete si ho pustiť pri práci alebo za volantom. Rušiť nebude a aspoň nespôsobíte nehodu či katastrofu.
●●●○○
.renat Khallo
BLIIIZKO
Slnko Records
Keby sa udeľoval titul „skokan roka“ za kvalitatívny skok medzi prvým a druhým album, Noisecut by patril medzi absolútnych favoritov (pritom ani ich prvý album Deň za dňom vôbec nebol zlý). A nie je to len angažovaním prominentného českého producenta Ecsona Waldesa, ktorý dal elektronickému zvuku kapely farebnosť, dynamiku a ťažko opočúvateľnú zaujímavosť. Nie je to ani len osobnejšími, poetickejšími textami Bet-Maj Sepje a ani jej čistejším, prirodzenejším spevom, pri ktorom už nepočuť iba zvláštny hlas, ale cítiť za ním aj skutočného človeka. Nie je to ani jedným, ani druhým, ani tretím. Z elektropopového zoskupenia so zaujímavou speváčkou sa medzi prvým a druhým albumom totiž stala naozajstná kapela. A vytvorila moderne znejúcu hudbu, ktorá neútočí a nešokuje, ušami do človeka vniká a potom v ňom zostáva. V našej krajinke ojedinelý jav.
●●●●●
.jk
STEREOLAB
CHEMICAL CHORDS
4AD
Stereolab sú v podstate rovnakí ako za morom ich kolegovia Sonic Youth, o čosi slávnejší. Jedenásty album je rovnaký ako predošlých desať, ale nezdá sa, že by to niekomu prekážalo. Laetitia Sadier intonuje s rovnakým „nasadením“, Sean O´Hagan zo spriatelených The High Llamas opäť aranžuje organ, zvonkohru, spinet a sláčikové nástroje, tak ako už x-krát predtým. Povedané veľmi zjednodušene: máme tu Pet Sounds (od The Beach Boys, 60. roky) a nemecký Krautrock, vatu a v nej ukryté tri-štyri silné, perfektne zaranžované skladby. Je to milé a komické súčasne, spoľahlivosť a súčasne už tak trochu nuda. V našich zemepisných šírkach môžeme nudu pokojne dať do úvodzoviek: ak by podobná (rovnaká by nedávala žiadny zmysel) vznikla tu, znamenalo by to, že sme začali počúvať hudbu, a nielen svoju, a nielen tú, o ktorú sa chtiac-nechtiac zakopáva v taxíku či zelovoci.
●●●○○
.daniel Baláž
QUIET VILLAGE
SILENT MOVIE
K7!
Matt Edwards a Joel Martin sa dali do reči na junglovej párty, a keď zistili, že ako deti milovali v 70. rokoch tú istú reklamu na kávu, v ktorej vystupoval predstaviteľ Bodieho z Profesionálov a ktorú podhrával fantastický cinematic jazz, rozhodli sa, že založia kapelu. Presnejšie, čosi ako poctu starým majstrom lounge, ambient a filmovej hudby Martinovi Dennymu, Lesovi Baxterovi či Pierrovi Umilianimu. Skladby sú však viac než „staro znejúcimi podmazmi“, hoci k scénickej hudbe majú bližšie než k typickým rádiovým hitovkám, s výnimkou Circus of Horror, ktorá by mohla byť ústrednou melódiou pokračovania Shafta. Hľadači zdrojov východiskových vzoriek sa zapotia, keďže pri Alanovi Parsonsovi a Andreasovi Vollenweiderovi sa samplovačkové hody dvoch Angličanov nekončia. Čo vzali, stojí za to, a pospájali to do nových súvislostí šikovne, frajersky a vtipne.
●●●●○
.daniel Baláž
TONY GREY
CHASING SHADOWS
ABSTRACT LOGIX/DIVYD
Ťažko povedať, či by sme dnes v našich končinách príležitostne hostili pozoruhodného basgitaristu Tonyho Greya, pokiaľ by sa v jeho blízkosti nepohyboval Martin Valihora. Domovským prístavom vynikajúceho rytmického tandemu je zoskupenie okolo živelnej japonskej klaviristky Hiromi. Popri tom však stíha Grey hosťovať so svojím strýkom Johnom McLaughlinom alebo prevádzkovať autorské projekty. Nie vždy bývajú sólové albumy basgitaristov stráviteľné pre bežného poslucháča. Greyove „pesničky bez slov“ na Chasing Shadows nestoja len na fantastickej zručnosti a nápaditosti vedenia basových liniek, ktoré nezaprú mclaughlinovské vplyvy. Líder s citom pre formu a inštrumentáciu vyberá spomedzi tuctu hostí, z ktorých napríklad gitarista Lionel Loueke alebo harmonikár Gregoire Maret patria k enkláve, ktorá bude v najbližšom desaťročí definovať džezové dianie.
●●●●○
.peter Motyčka
JAROSLAV OLIN NEJEZCHLEBA
25 LET V TOM / LIVE & STUDIO
INDIES SCOPE
Olin Nejezchleba na seba upozornil už ako basgitarista a dvorný šašo skupiny Marsyas. Keď sa potom neskôr, pre zmenu s elektrickým violončelom, zjavil v Mišíkovom Etc..., bol to už zavedený hudobník, ktorý mal leví podiel na zvuku kapely. Nejezchleba však neustrnul iba ako spoluhráč, ale pôsobil ako multiinštrumentalista, autor aj spevák v ďalších, viac-menej klubových projektoch, akými boli (a sú) folkloristicky zameraní Njorek, Blues Session, ktorí si svoje zameranie vpísali priamo do názvu, ale zahral si aj s triom Ivana Hlasa a ďalšími priateľmi. Otvorená, pohodová povaha, družné moravanstvo sa v ňom nezapreli. To všetko sa za 25 rokov premiešalo a sčítalo aj na bilancujúcom dvojalbume, kde popri frontmanovi Nejezchlebovi hosťujú také hviezdy ako Mišík a Michnová. Nejezchleba nám pripomína, čo nám už chýba a ani o tom nevieme.
●●●●○
.martin Chrobák
OASIS
DIG OUT YOUR SOUL
SONY BMG
Nový počin bratov Galagherovcov je trocha sklamaním. Človek by čakal, že prídu konečne s niečím novým a prelomovým. Ide však iba o vykrádanie toho, čo nám naservírovali už dávno a lepšie, čiže rockovo ladené piesne s lennonovskou melodikou, z ktorých už vypršala frajerská drzosť predchádzajúcich albumov. Typická „beatlesovka“ je napríklad I´m Outta Time, kde sa Liamov hlas prekvapujúco približuje prejavu Johna Lennona. Miernym odklonom sú výlety do blues rocku, ale to robia lepšie napríklad Black Rebel Motorcycle Club, tak čo? Dig Out Your Soul nie je vyslovene zlý album. Nedá sa mu uprieť rokenrolový drajv a snaha zaujať starými gallagherovskými receptami, ale skutočne si neviem pomôcť. Album je priemerný melodicky i zvukovo a ničím vás nevzruší. Môžete si ho pustiť pri práci alebo za volantom. Rušiť nebude a aspoň nespôsobíte nehodu či katastrofu.
●●●○○
.renat Khallo
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.