je leto a všade samé tetovačky a kérky. Rozmýšľam, čo by to tak muselo byť, aby som si to dala vytetovať na kožu. „Môj život je omyl“ hovorí mi muž a zubí sa na mňa od futbalu v telke.
„Nič. Nikdy.“ Dáva mi za pravdu moja dvadsaťjedenročná neter a ja potešene zisťujem, že to teda asi nebude len generačná záležitosť. Keď sme boli deti, tetovaných ľudí bolo málo. Vtedy sa tetovali len kamionisti, námorníci a basisti. Tety, čo so mnou cestovali prvým ranným autobusom cestou na tréning a mali na líci pod okom vytetovanú malú bodku, boli basistky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.