ide vlastne o dva druhy húb z tej istej rodiny. Jeden z nich je hríb smrekový, druhý dubový. Prvý z nich má výraznejší, lesklý klobúčik a rastie v smrečinách, ten druhý má zas rád teplejšie dubové lesy a klobúk má zamatovejší, menej kontrastný s nožičkou. Chutia však podobne, ak nie rovnako.
Na lov za týmito lesnými lahôdkami sa u nás vyberajú hordy ľudí a vyzerá to pomaly na národný šport. Práve sa začína ich sezóna, popri odbočkách na lesné cesty zrazu rastú strapce odstavených áut a po horách sa ozývajú čudné škrekoty, zhúknutia či volania, ktorými sa dohovárajú hubári, ktorí sa od seba príliš vzdialili a potrebujú sa nájsť. Do toho sem-tam začuť víťazný pokrik, pri ktorom sa všetkým v lese zatají dych a oči sa zastrú čudným opojením. „Mám!“, zvolá niekto a všetci vedia, že je to tu, že sú tu niekde pod nami, že stačí len poriadne zaostriť, možno sa len obzrieť a človek skamenie v úžase pred tou jemnou no zároveň pevnou nádherou. Iní si okamžite čupnú a chvíľu so zatajeným dychom čakajú, akoby verili, že samotný hríb sa ukáže sám, vykukne spod napadaného ihličia či dubových listov, zamáva na nich svojím klobúkom ako starý kamarát.
To hľadanie a čakanie, tá nevyhlásená súťaž, kto nazbiera viac, je vždy zážitok sám osebe.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.