V skutočnosti v slovenskej politike bol historický prvok slabý. Chorí dejinami, ako hovoril v šesťdesiatych rokoch Karol Bartošek o Čechoch, Slováci nikdy neboli.
Na túto vetu Ľubomíra Liptáka z jeho úvahy Čo sú slovenské dejiny? Konflikt politiky a vedy (Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava, Kalligram, 1999, s. 257) som si spomenul pri čítaní úvodu Romana Holeca ku knihe Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov (Budapest, Nadácia Terra Recognita, 2008), kde označil chorobu dejinami za maďarskú diagnózu.
Napísali ju mladí autori József Demmel, István Kollai, Balázs Kiss, Gábor Lagzi, Lajos Horvat Maurovich, Lőrinc Sályi, Csaba Zahorán a ukázali, že „spoločná minulosť v slovensko-maďarskom prípade nepatrí obidvom rovnako“ (Holec). Dozvieme sa o uhorskom multikulturalizme, o tom, že už Rákoci a najmä Berčéni nazývali na začiatku osemnásteho storočia uhorské územie Hornej zeme slovenskou krajinou (Tótorság), prečítame si stať o uhorskej, slovensko-maďarskej dvojdomosti Mateja Bela, o tom, že v rokoch 1848 —1849 bolo na slovenskej aj na maďarskej strane viacero (aj keď nerealizovaných) alternatív, ale aj o tom, ako dlho trval prechod od trianonskej revízie k názoru, že „cenou za dôkladnú zmenu situácie maďarskej menšiny je vzdanie sa územných nárokov“ (Bibó, 1978). Napokon sa po roku 1989 objavila ako reálna alternatíva „priepustnosť hraníc, posilnenie kultúrno-hospodárskych vzťahov presahujúcich hranice a samospráva“.
Toto všetko sme vedeli v novembri 1989 skôr prakticky. Učili sme sa to empiricky, bolestne, na vlastnej koži. Zmena vzťahu k menšinám však patrila do celkovej architektúry ponovembrových zmien a vyvrcholila podpísaním dohody medzi SDK a SMK v lete roku 1997. Niečo o nej viem, lebo som viedol pracovnú skupinu, ktorá dohodu pripravovala. Dohoda vychádzala z presvedčenia, že pre vnútorný občiansky mier v krajine a územnú integritu Slovenska je nevyhnutná obojstranne ústretová trajektória. Základná klenba dohody hľadala riešenia mimo územnej autonómie, ktorá ako dieťa devätnásteho storočia narobila v strednej Európe a osobitne v slovensko-českých a slovensko-maďarských vzťahoch v dvadsiatom storočí obrovské škody. Vnútri samosprávnych rámcov však vytvárala dohoda veľký priestor. Že sa v rokoch 1998 — 2006 v oblasti jazykového zákona a územnosprávneho členenia nenaplnila, je už iná vec a zodpovednosť tých, čo ju nechápali ako začiatok dlhodobej trajektórie, ale ako nástroj na dosiahnutie vlastnej moci. Platí to aj o nerealizovanom slovensko-maďarskom historickom zmierení: spoločné Vyhlásenie nebolo prijaté, lebo ho najprv odmietli komunisti, a potom ich socialistickí nasledovníci. To vysvetľuje aj ich dnešný postoj.
Choroba dejinami sa prejavuje bibóovskou politickou hystériou, ktorá „sa vytvára z trvalého strachu alebo hrozby, z vážnej historickej traumy“. Tá zapríčinila dnešný prechod v menšinových, ale aj slovensko-maďarských vzťahoch na konfrontačnú dráhu. U nás je jej avantgardou Slotov vulgárny nacionalizmus, hlavným vojskom Ficov SMER a tylom Mečiarova čata upratovačov. V Maďarsku má tiež svojich priekopníkov a všetci spolu usilovne dúchajú do slovensko-maďarských pahrieb.
Je to krátkodychá trajektória, lebo uprednostňuje krátkodobé zisky z konfrontácie a zatvára oči pred tým, že práve to ničí živnú pôdu dobrých dlhodobých vzťahov.
Pál Csáky rád karhá primitívnych, provinčných ľudí a zdôrazňuje svoju intelektuálnosť a inteligentnú otvorenosť svetu dvadsiateho prvého storočia. Jeho pohrávanie sa s autonómiou ho však vracia do devätnásteho storočia a jeho ideových výhonkov. Pobieha medzi Lászlóm Tökésom, ktorému šepká do uška, že on síce hovorí o samospráve, ale myslí tým autonómiu a medzi slovenskými médiami, ktorým vysvetľuje, že on síce hovorí o autonómii, ale myslí tým samosprávu. K tomu nieto čo dodať, len to našsky provinčné: Vitaj, Pali, medzi nami!
Na túto vetu Ľubomíra Liptáka z jeho úvahy Čo sú slovenské dejiny? Konflikt politiky a vedy (Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava, Kalligram, 1999, s. 257) som si spomenul pri čítaní úvodu Romana Holeca ku knihe Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov (Budapest, Nadácia Terra Recognita, 2008), kde označil chorobu dejinami za maďarskú diagnózu.
Napísali ju mladí autori József Demmel, István Kollai, Balázs Kiss, Gábor Lagzi, Lajos Horvat Maurovich, Lőrinc Sályi, Csaba Zahorán a ukázali, že „spoločná minulosť v slovensko-maďarskom prípade nepatrí obidvom rovnako“ (Holec). Dozvieme sa o uhorskom multikulturalizme, o tom, že už Rákoci a najmä Berčéni nazývali na začiatku osemnásteho storočia uhorské územie Hornej zeme slovenskou krajinou (Tótorság), prečítame si stať o uhorskej, slovensko-maďarskej dvojdomosti Mateja Bela, o tom, že v rokoch 1848 —1849 bolo na slovenskej aj na maďarskej strane viacero (aj keď nerealizovaných) alternatív, ale aj o tom, ako dlho trval prechod od trianonskej revízie k názoru, že „cenou za dôkladnú zmenu situácie maďarskej menšiny je vzdanie sa územných nárokov“ (Bibó, 1978). Napokon sa po roku 1989 objavila ako reálna alternatíva „priepustnosť hraníc, posilnenie kultúrno-hospodárskych vzťahov presahujúcich hranice a samospráva“.
Toto všetko sme vedeli v novembri 1989 skôr prakticky. Učili sme sa to empiricky, bolestne, na vlastnej koži. Zmena vzťahu k menšinám však patrila do celkovej architektúry ponovembrových zmien a vyvrcholila podpísaním dohody medzi SDK a SMK v lete roku 1997. Niečo o nej viem, lebo som viedol pracovnú skupinu, ktorá dohodu pripravovala. Dohoda vychádzala z presvedčenia, že pre vnútorný občiansky mier v krajine a územnú integritu Slovenska je nevyhnutná obojstranne ústretová trajektória. Základná klenba dohody hľadala riešenia mimo územnej autonómie, ktorá ako dieťa devätnásteho storočia narobila v strednej Európe a osobitne v slovensko-českých a slovensko-maďarských vzťahoch v dvadsiatom storočí obrovské škody. Vnútri samosprávnych rámcov však vytvárala dohoda veľký priestor. Že sa v rokoch 1998 — 2006 v oblasti jazykového zákona a územnosprávneho členenia nenaplnila, je už iná vec a zodpovednosť tých, čo ju nechápali ako začiatok dlhodobej trajektórie, ale ako nástroj na dosiahnutie vlastnej moci. Platí to aj o nerealizovanom slovensko-maďarskom historickom zmierení: spoločné Vyhlásenie nebolo prijaté, lebo ho najprv odmietli komunisti, a potom ich socialistickí nasledovníci. To vysvetľuje aj ich dnešný postoj.
Choroba dejinami sa prejavuje bibóovskou politickou hystériou, ktorá „sa vytvára z trvalého strachu alebo hrozby, z vážnej historickej traumy“. Tá zapríčinila dnešný prechod v menšinových, ale aj slovensko-maďarských vzťahoch na konfrontačnú dráhu. U nás je jej avantgardou Slotov vulgárny nacionalizmus, hlavným vojskom Ficov SMER a tylom Mečiarova čata upratovačov. V Maďarsku má tiež svojich priekopníkov a všetci spolu usilovne dúchajú do slovensko-maďarských pahrieb.
Je to krátkodychá trajektória, lebo uprednostňuje krátkodobé zisky z konfrontácie a zatvára oči pred tým, že práve to ničí živnú pôdu dobrých dlhodobých vzťahov.
Pál Csáky rád karhá primitívnych, provinčných ľudí a zdôrazňuje svoju intelektuálnosť a inteligentnú otvorenosť svetu dvadsiateho prvého storočia. Jeho pohrávanie sa s autonómiou ho však vracia do devätnásteho storočia a jeho ideových výhonkov. Pobieha medzi Lászlóm Tökésom, ktorému šepká do uška, že on síce hovorí o samospráve, ale myslí tým autonómiu a medzi slovenskými médiami, ktorým vysvetľuje, že on síce hovorí o autonómii, ale myslí tým samosprávu. K tomu nieto čo dodať, len to našsky provinčné: Vitaj, Pali, medzi nami!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.