Zodpovednosť. Politika. Sexualita. Irónia, paródia, groteska. Hudba, debaty do neskorej noci. Sedemnásty ročník festivalu Divadelná Nitra.
Zodpovednosť – hlavnú tému festivalu – možno uchopiť z rôznych strán. Ako zodpovednosť za svoje činy, za životy druhých, za svoje rozhodnutia, zodpovednosť niesť následky. Na divadelnom festivale sa k tomu pridáva zodpovednosť za výber inscenácií zo Slovenska aj zo zahraničia tak, aby zaujali publikum a inšpirovali kritikov. Navyše, okrem hlavného programu ponúka Divadelná Nitra premietania filmov, ranné diskusie s tvorcami (ide o veľmi užitočnú špecialitu nitrianskeho festivalu), výstavy, workshopy, koncerty, program pre deti...
Zodpovednosť výberu toho správneho, zaujímavého, inšpiratívneho je naozaj veľká. Pritom môžeme diskutovať aj o politike (výberu), či politike všeobecne, čo bola ďalšia téma, ktorá rezonovala v predstaveniach. Hra o francúzskej revolúcii na jednej strane, na druhej súčasná hra o útokoch na metro v Londýne, medzitým opera o Milade Horákovej a ďalšie predstavenia, v ktorých divák s väčším či menším úsilím mohol identifikovať nejaké politikum. Názory na jednotlivé predstavenia sa rôznili – kým polovica publika vstávala a volala „Bravo!“, druhá polovica tlieskala, len aby sa nepovedalo. „Keď sa vám z celého festivalu páčia tri predstavenia, nie je to zlá bilancia,“ povedal v záverečnej diskusii britský kritik Ian Herbert.
.no satisfaction...
Hranice divadla sa posúvajú, termíny ako inscenácia či predstavenie nemusia vždy stačiť. Argumentujeme a dohadujeme sa, či tá či oná „produkcia“ prináša niečo nové, hoci o novote a originalite sa dá polemizovať donekonečna, predsa – všetko tu už bolo. Ale akosi zabúdame hodnotiť, sformovať si názor, či sme videli dobré, alebo zlé divadlo. Často to už divadlo ani nie je, sú to ilustrované rozprávania, filmové zábery, živé inštalácie... Nitra núti diváka aspoň na týždeň prijať to, čo jeho predstavu o divadle narúša či spochybňuje.
Začína sa to priestorom. Keď vás vyvezú v prepchatom autobuse do nitrianskeho Agrokomplexu, nalejú vás grogom a posadia na tri hodiny do obrovskej haly, nie je vám všetko jedno. Teatr Polski z Vroclavi prišiel s inscenáciou Prípad Danton, ktorú režíroval v Poľsku i vo svete populárny Jan Klata. Populárny preto, lebo s inscenáciou získal niekoľko ocenení, no aj preto, lebo využitím jednoduchých prostriedkov (a možno až príliš prvoplánovým použitím rockových piesní s „tématikou“ revolúcie) prepojil francúzsku revolúciu so súčasnosťou. „Popka“, nazval jeho štýl poľský publicista. Nuž, prečo nie. Strapaté špinavé parochne, moderná hudba, hala Agrokomplexu zaprataná kartónovými domami ako na obrovskej skládke odpadu – všetko fungovalo.
Ďalší priestor v Agrokomplexe, tzv. kontajner, si so sebou priviezlo Divadlo Bárka z Budapešti v predstavení Frankenstein. Pre malú kapacitu kontajnera sa hralo poobede aj večer a večerné predstavenie prekvapilo či šokovalo isto oveľa viac ako to skoršie. Teplo, vydýchaný vzduch, opustený Agrokomplex, svetlo presvitajúce cez okná divákom priamo za chrbtom... Ideálna atmosféra na nakrúcanie hororu. Mladý „Frankenstein“, syn svojho brata a svojej matky – áno, už to znie strašidelne, sa objaví na nakrúcaní filmu a povraždí celú svoju rodinu. Bez mihnutia oka. Navyše mladý herec, pochádzajúci z detského domova, si naozaj zachoval svoj frankenštajnovský výraz počas celého predstavenia. I pri klaňačke. Presah do skutočného života priam neuveriteľný. Strašidelný. A ďalšie zaujímavé využitie hudby: „I can´t get no satisfaction“ spievajú na záver všetky mŕtvoly so zakrvavenými rukami a šatami.
S hudbou sa pohrala i rotterdamská verzia hry Bertholda Brechta Baal. Režisérka Alize Zandwijk do hlavnej úlohy Baala obsadila ženu, ktorá prijala rolu muža jednoduchým nakreslením penisu na brucho a ďalej sa tým nezaoberala. Sledovali sme cestu sarkastického, lenivého, ľahostajného Baala, vždy pripraveného pretiahnuť nejakú naivnú slečnu. A to všetko za živého hudobného sprievodu vynikajúceho Beppeho Costu. Napriek tomu, že je to antihrdina, vzbudil Baal u divákov čudný záujem, dokonca pobavenie. Ako však „kráčal“ (doslova i metaforicky) svojím životom, padali postupne i farebné plachty, zavesené za sebou na javisku, odhaľujúc zákulisie ako Baalovo rozbité vnútro. Paralelne sa menil jeho vzhľad, rástol pupok, špinaveli šaty... Posledná plachta úplne odhalila zákulisie divadla, ako aj Baalovej mysle a tam strašiaka, ako symbol toho, čo ho prenasledovalo ešte na smrteľnej posteli.
Všetkým trom predstaveniam môžeme dať spoločného menovateľa: neuspokojené indivíduum. Navyše, všetky tri bežali v jednom kuse bez prestávky, a hoci boli zaujímavé, priviedli diváka na pokraj jeho sedacích možností.
.československá satisfakcia
Divadelná Nitra hostila i tri slovenské inscenácie. Leonce a Lena z bratislavského SND, domáce Všetko za národ z Divadla Andreja Bagara a viacnásobného víťaza tohtoročných Dosiek Canto Hondo. Niet väčšej radosti ako konštatovanie, že sme viac než obstáli, a to nielen v zahraničnej konkurencii. Büchnerov Leonce a Lena v réžii Martina Čičváka sa vymyká z noriem toho, čo sa „patrí“ na národné divadlo, prináša v rámci neho akúsi alternatívu. Všetko za národ, ktoré režíroval Michal Vajdička, je láskavým i ironickým pohľadom na Slovákov, s koncentrovanými hereckými výkonmi a silnou výpoveďou. Canto Hondo alebo Hlboká pieseň o nej bolo dôstojnou bodkou za festivalom. Kamil Žiška a Šárka Ondrišová dokázali skombinovať reprodukovanú hudbu so živou, balet s moderným tancom, minulosť s prítomnosťou.
Aj české divadlo sa predstavilo výnimočnými dielami, v prvom rade Národné divadlo Praha s operou Zítra se bude... o procese s Miladou Horákovou. Ešte aj dnes boľavú tému stvárnili neobyčajne citlivo. Ako Horáková sa predstavila 83-ročná mezzosopranistka Soňa Červená, vecne, hrdo, vyrovnane, noblesne, bez akéhokoľvek pátosu. Navyše, hudba bola výborná. Moderná a do krvi režúca. Zdá sa, že, opera predsa len nie je mŕtvy žáner. Divadlo Komedie z Prahy prišlo s ďalším Procesom, tentoraz Kafkovým. Absurdnosť tvorcovia zobrazili možno v trocha ťaživej dráme, no presne smerovali k vypointovanému záveru, keď sa hlavný hrdina Josef K. (Martin Finger), nikdy sa nezúčastniac vlastného procesu, i sám popraví. Ostane po ňom len prázdne miesto v mašinérii. Proces sa môže opakovať donekonečna.
Sedemnásta Divadelná Nitra sa skončila. Diváci vzali na seba zodpovednosť a tlieskali, tvorcovia zodpovedne každé ráno diskutovali a obe skupiny spoločne – a viac či menej zodpovedne – plnili okolité bary a kaviarne. Divadlo znovu celý týždeň príjemne hladilo, brutálne šokovalo, nemiestne provokovalo, hlboko zneisťovalo. Tak to má byť. Je to jeho zodpovednosť.
Divadelná Nitra, 26. september – 1. október, 2008.
Autorka je divadelná publicistka.
Zodpovednosť – hlavnú tému festivalu – možno uchopiť z rôznych strán. Ako zodpovednosť za svoje činy, za životy druhých, za svoje rozhodnutia, zodpovednosť niesť následky. Na divadelnom festivale sa k tomu pridáva zodpovednosť za výber inscenácií zo Slovenska aj zo zahraničia tak, aby zaujali publikum a inšpirovali kritikov. Navyše, okrem hlavného programu ponúka Divadelná Nitra premietania filmov, ranné diskusie s tvorcami (ide o veľmi užitočnú špecialitu nitrianskeho festivalu), výstavy, workshopy, koncerty, program pre deti...
Zodpovednosť výberu toho správneho, zaujímavého, inšpiratívneho je naozaj veľká. Pritom môžeme diskutovať aj o politike (výberu), či politike všeobecne, čo bola ďalšia téma, ktorá rezonovala v predstaveniach. Hra o francúzskej revolúcii na jednej strane, na druhej súčasná hra o útokoch na metro v Londýne, medzitým opera o Milade Horákovej a ďalšie predstavenia, v ktorých divák s väčším či menším úsilím mohol identifikovať nejaké politikum. Názory na jednotlivé predstavenia sa rôznili – kým polovica publika vstávala a volala „Bravo!“, druhá polovica tlieskala, len aby sa nepovedalo. „Keď sa vám z celého festivalu páčia tri predstavenia, nie je to zlá bilancia,“ povedal v záverečnej diskusii britský kritik Ian Herbert.
.no satisfaction...
Hranice divadla sa posúvajú, termíny ako inscenácia či predstavenie nemusia vždy stačiť. Argumentujeme a dohadujeme sa, či tá či oná „produkcia“ prináša niečo nové, hoci o novote a originalite sa dá polemizovať donekonečna, predsa – všetko tu už bolo. Ale akosi zabúdame hodnotiť, sformovať si názor, či sme videli dobré, alebo zlé divadlo. Často to už divadlo ani nie je, sú to ilustrované rozprávania, filmové zábery, živé inštalácie... Nitra núti diváka aspoň na týždeň prijať to, čo jeho predstavu o divadle narúša či spochybňuje.
Začína sa to priestorom. Keď vás vyvezú v prepchatom autobuse do nitrianskeho Agrokomplexu, nalejú vás grogom a posadia na tri hodiny do obrovskej haly, nie je vám všetko jedno. Teatr Polski z Vroclavi prišiel s inscenáciou Prípad Danton, ktorú režíroval v Poľsku i vo svete populárny Jan Klata. Populárny preto, lebo s inscenáciou získal niekoľko ocenení, no aj preto, lebo využitím jednoduchých prostriedkov (a možno až príliš prvoplánovým použitím rockových piesní s „tématikou“ revolúcie) prepojil francúzsku revolúciu so súčasnosťou. „Popka“, nazval jeho štýl poľský publicista. Nuž, prečo nie. Strapaté špinavé parochne, moderná hudba, hala Agrokomplexu zaprataná kartónovými domami ako na obrovskej skládke odpadu – všetko fungovalo.
Ďalší priestor v Agrokomplexe, tzv. kontajner, si so sebou priviezlo Divadlo Bárka z Budapešti v predstavení Frankenstein. Pre malú kapacitu kontajnera sa hralo poobede aj večer a večerné predstavenie prekvapilo či šokovalo isto oveľa viac ako to skoršie. Teplo, vydýchaný vzduch, opustený Agrokomplex, svetlo presvitajúce cez okná divákom priamo za chrbtom... Ideálna atmosféra na nakrúcanie hororu. Mladý „Frankenstein“, syn svojho brata a svojej matky – áno, už to znie strašidelne, sa objaví na nakrúcaní filmu a povraždí celú svoju rodinu. Bez mihnutia oka. Navyše mladý herec, pochádzajúci z detského domova, si naozaj zachoval svoj frankenštajnovský výraz počas celého predstavenia. I pri klaňačke. Presah do skutočného života priam neuveriteľný. Strašidelný. A ďalšie zaujímavé využitie hudby: „I can´t get no satisfaction“ spievajú na záver všetky mŕtvoly so zakrvavenými rukami a šatami.
S hudbou sa pohrala i rotterdamská verzia hry Bertholda Brechta Baal. Režisérka Alize Zandwijk do hlavnej úlohy Baala obsadila ženu, ktorá prijala rolu muža jednoduchým nakreslením penisu na brucho a ďalej sa tým nezaoberala. Sledovali sme cestu sarkastického, lenivého, ľahostajného Baala, vždy pripraveného pretiahnuť nejakú naivnú slečnu. A to všetko za živého hudobného sprievodu vynikajúceho Beppeho Costu. Napriek tomu, že je to antihrdina, vzbudil Baal u divákov čudný záujem, dokonca pobavenie. Ako však „kráčal“ (doslova i metaforicky) svojím životom, padali postupne i farebné plachty, zavesené za sebou na javisku, odhaľujúc zákulisie ako Baalovo rozbité vnútro. Paralelne sa menil jeho vzhľad, rástol pupok, špinaveli šaty... Posledná plachta úplne odhalila zákulisie divadla, ako aj Baalovej mysle a tam strašiaka, ako symbol toho, čo ho prenasledovalo ešte na smrteľnej posteli.
Všetkým trom predstaveniam môžeme dať spoločného menovateľa: neuspokojené indivíduum. Navyše, všetky tri bežali v jednom kuse bez prestávky, a hoci boli zaujímavé, priviedli diváka na pokraj jeho sedacích možností.
.československá satisfakcia
Divadelná Nitra hostila i tri slovenské inscenácie. Leonce a Lena z bratislavského SND, domáce Všetko za národ z Divadla Andreja Bagara a viacnásobného víťaza tohtoročných Dosiek Canto Hondo. Niet väčšej radosti ako konštatovanie, že sme viac než obstáli, a to nielen v zahraničnej konkurencii. Büchnerov Leonce a Lena v réžii Martina Čičváka sa vymyká z noriem toho, čo sa „patrí“ na národné divadlo, prináša v rámci neho akúsi alternatívu. Všetko za národ, ktoré režíroval Michal Vajdička, je láskavým i ironickým pohľadom na Slovákov, s koncentrovanými hereckými výkonmi a silnou výpoveďou. Canto Hondo alebo Hlboká pieseň o nej bolo dôstojnou bodkou za festivalom. Kamil Žiška a Šárka Ondrišová dokázali skombinovať reprodukovanú hudbu so živou, balet s moderným tancom, minulosť s prítomnosťou.
Aj české divadlo sa predstavilo výnimočnými dielami, v prvom rade Národné divadlo Praha s operou Zítra se bude... o procese s Miladou Horákovou. Ešte aj dnes boľavú tému stvárnili neobyčajne citlivo. Ako Horáková sa predstavila 83-ročná mezzosopranistka Soňa Červená, vecne, hrdo, vyrovnane, noblesne, bez akéhokoľvek pátosu. Navyše, hudba bola výborná. Moderná a do krvi režúca. Zdá sa, že, opera predsa len nie je mŕtvy žáner. Divadlo Komedie z Prahy prišlo s ďalším Procesom, tentoraz Kafkovým. Absurdnosť tvorcovia zobrazili možno v trocha ťaživej dráme, no presne smerovali k vypointovanému záveru, keď sa hlavný hrdina Josef K. (Martin Finger), nikdy sa nezúčastniac vlastného procesu, i sám popraví. Ostane po ňom len prázdne miesto v mašinérii. Proces sa môže opakovať donekonečna.
Sedemnásta Divadelná Nitra sa skončila. Diváci vzali na seba zodpovednosť a tlieskali, tvorcovia zodpovedne každé ráno diskutovali a obe skupiny spoločne – a viac či menej zodpovedne – plnili okolité bary a kaviarne. Divadlo znovu celý týždeň príjemne hladilo, brutálne šokovalo, nemiestne provokovalo, hlboko zneisťovalo. Tak to má byť. Je to jeho zodpovednosť.
Divadelná Nitra, 26. september – 1. október, 2008.
Autorka je divadelná publicistka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.