prečo mojich vyslancov vláčite do Byzancie cez Kaukaz, tvrdiac, že iná schodná cesta pre nich nie je?“ sťažoval sa jeden turkický náčelník v 6. storočí. „Činíte tak, aby ma vysoké hory, ťažko zjazdné koňmi, odradili od útoku na vašu ríšu. Lenže ja veľmi dobre viem, kadiaľ tečú rieky Dneper, Dunaj a Marica.“ Tohto náčelníka sa Byzantíncom obalamutiť nepodarilo. Ich úskok prekukol. Hoci mu chýbali mapy, vedel, že zo stepí dnešnej Ukrajiny sa môže ľahko dostať do bohatého Konštantínopolu, ak sa bude orientovať pomocou troch spomenutých riek. V iných prípadoch to išlo hladšie. Byzantíncom sa umnou kombináciou diplomacie, vojenstva, špionáže a kultúrneho vplyvu podarilo pacifikovať mnohých zahraničných vyzývateľov. Vďaka tomu ich štát, kedysi východná polovica Rímskej ríše, prežil jej západnú časť takmer o tisíc rokov.
odpútať sa od Rimanov
Po nedávnom pokuse o štátny prevrat v Turecku si niektorí medzinárodní komentátori spomenuli na meno Edward N. Luttwak. Tento expert na vojenskú stratégiu a medzinárodné vzťahy takmer pred polstoročím vydal praktickú knižnú príručku, ako úspešne uskutočniť štátny prevrat. Ktovie, či ju čítali tureckí pučisti. Sám Luttwak ich pokus zhodnotil vo svetle vlastného výskumu štátnych prevratov v článku pre magazín Foreign Policy.
„Hunská výzva dala Byzantíncom ešte jednu lekciu: Koho nemôžeš poraziť, toho si kúp.“
No tento historik a politológ napísal aj veľa ďalších skvelých kníh. Jedna, z roku 2009, síce rieši dejiny, no s relatívnym zmenšovaním západnej moci možno začne byť čoskoro aktuálna. Volá sa Veľkostratégia Byzantskej ríše (vyd. The Belknap Press of Harvard University Press). Luttwak v nej na viac ako 400 stranách ukazuje, ako môže mocnosť s chúlostivou geografiou, navyše obklopená nepriateľmi, dlhodobo prežívať aj s obmedzenými, ba zmenšujúcimi sa zdrojmi.
Ako to už býva, je to núdza, ktorá vedie k vynaliezavosti. Hoci Byzantínci o sebe zmýšľali ako o „Rimanoch“, kríza 5. storočia, spojená s nájazdmi Hunov a ďalších barbarov, ich prinútila vymyslieť samých seba nanovo. Starý rímsky prístup k vojne bol priamočiary, v duchu hesla „kto z koho“. Ťažká pechota mala v otvorenom vyčerpávajúcom boji úplne zničiť nepriateľské vojsko, či dokonca nepriateľský národ ako taký. „Byzantínci tomu rozumeli lepšie,“ píše Luttwak. „Vedeli, že mier je len dočasným prerušením vojny. A hneď ako je jeden nepriateľ porazený, iný príde na jeho miesto, aby zaútočil na ríšu.“
Namiesto ťažkopádnych krvavých priamych konfliktov až do vyčerpania dávali Byzantínci prednosť rýchlemu manévru, vojnovej ľsti, nepriamym útokom, sústavnému dobiedzaniu do protivníka a využívaniu jeho slabých stránok. Väčšiu úlohu v ich vojsku zohrávalo jazdectvo. A nepriateľ mal byť skôr oslabený ako zničený. Tak, aby ho časom bolo možné premeniť na spojenca proti novým nepriateľom, ktorí dozaista prídu odkiaľsi zo stepí. Vedomie, že dnešný protivník môže byť zajtrajším priateľom, bolo v byzantskom myslení silne prítomné. „Tým bol potvrdený nový strategický prístup, ktorý označuje ďalší prechod od Ríma k Byzancii,“ píše Luttwak. „Najskôr diplomacia, potom sila. Lebo náklady diplomacie sú len dočasné, kým riziká sily by sa mohli ukázať ako konečné.“
Byzantíncov veľa naučil ich stret s Hunmi, ktorí boli v 5. storočí hrozbou pre Západorímsku i Východorímsku ríšu. Ich jazdcov, umne zaobchádzajúcich s lukmi, nebolo ľahké v otvorenom teréne poraziť. Byzantínci preto zakomponovali prvky ich bojového umenia do vlastného jazdectva. Priamym konfliktom sa vyhýbali, lebo výcvik všestranného byzantského bojovníka bol časovo veľmi náročný a nákladný. Podľa Luttwaka trval dlhšie než výcvik príslušníkov súčasných ozbrojených síl: „Kým v moderných armádach vrátane americkej armády a námornej pechoty možno jednotky poslať do boja za menej ako šesť mesiacov od náboru, byzantskí vojaci s viac ako rokom vojenskej služby ešte neboli považovaní za pripravených na bojové nasadenie.“ Konštantínopol teda so svojimi vojakmi musel narábať veľmi úsporne. Straty totiž neboli rýchlo nahraditeľné.
moc peňazí a informácií
Hunská výzva naučila Byzantíncov ešte jednu lekciu: Koho nemôžeš poraziť, toho si kúp. Konštantínopol zaplatil Atilovi na tú dobu astronomické množstvo zlata, aby im Huni dali pokoj. Jeho hodnotu Luttwak v dnešných cenách odhaduje na 75 miliónov dolárov. Takéto tribúty platili cudzím vládcom Rimania už skôr, dokonca na vrchole svojej moci.
Nevnímali ich ako výpalné. Bola za tým veľmi racionálna ekonomická kalkulácia. Kúpiť si cudzieho vládcu bolo často lacnejšie, než vojna alebo straty z daňových príjmov po prípadnom vyplienení vlastných provincií nepriateľom. Aj pre Atilu bolo výhodnejšie
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.