Človek má väčšinu svojho života pocit, že sa v druhých ľuďoch nemýli. Posudzujeme, odsudzujeme, oceňujeme, niektorí unáhlene, iní opatrne. Do niekoho sa na prvý pohľad bezdôvodne zaľúbime, niekoho neprávom odsúdime, ale väčšinou, vďaka svojmu inštinktu, máme pravdu.
Čítame jazyk tela a keď sa inak nedá, spoliehame sa na intuíciu, ktorá väčšinou funguje, pokiaľ to nie je len prezlečená vôľa. Ja už piaty rok využívam tento priestor. Hovorím k ľuďom a aj spätne čítam každú reakciu na svojej stránke. Asi 90 percent ľudí reaguje na veci rovnako.
Posudzujú ma pozitívne. Asi na základe rôznych faktorov, ktoré väčšina z nich aj z času na čas prehodnocuje, čo dodáva váhu ich názoru. Ale čo zvyšných desať? Po mojom koncerte v Bratislave, ktorý sa asi dá nazvať vydareným, plný klub, tri prídavky, mi napísal jeden človek, že som ho sklamala. A zrazu má jeho slovo väčšiu váhu ako desiatky pozitívnych. Emocionálne. Neviem na základe čoho má ten pocit, ale nemôžem ho nazvať mylným len preto, že je v menšine. Tak isto nemôžem odsúdiť fanatického fanúšika, ktorý mi napriek tomu, že by mi mohol byť otcom, už pol roka vyznáva lásku, všade je, stále si ma fotí a naháňa mi tým strach. Jeho pocity sú tiež reálne. Ale zrejme pre nereálne dôvody. Každý máme pred objektívom nejaký filter. Niekto čierny, niekto modrý, a iný ružový. A budeme biť sa do krvi, že vidíme jasne. Rozpadajú sa vzťahy skutočne len pre nedostatok lásky, alebo si nevhodne meníme filtre? A ako vznikajú? Prečo sa ten istý film môže tak strašne niekomu nepáčiť a inému páčiť? Prečo sa s čiernymi filtrami rozhádame, potom s ružovými udobrujeme a s modrými skonštatujeme, že taký je už život...Keď to budete čítať, budem už v Nepále. S inými filtrami predstierať, že ich nemám.
Čítame jazyk tela a keď sa inak nedá, spoliehame sa na intuíciu, ktorá väčšinou funguje, pokiaľ to nie je len prezlečená vôľa. Ja už piaty rok využívam tento priestor. Hovorím k ľuďom a aj spätne čítam každú reakciu na svojej stránke. Asi 90 percent ľudí reaguje na veci rovnako.
Posudzujú ma pozitívne. Asi na základe rôznych faktorov, ktoré väčšina z nich aj z času na čas prehodnocuje, čo dodáva váhu ich názoru. Ale čo zvyšných desať? Po mojom koncerte v Bratislave, ktorý sa asi dá nazvať vydareným, plný klub, tri prídavky, mi napísal jeden človek, že som ho sklamala. A zrazu má jeho slovo väčšiu váhu ako desiatky pozitívnych. Emocionálne. Neviem na základe čoho má ten pocit, ale nemôžem ho nazvať mylným len preto, že je v menšine. Tak isto nemôžem odsúdiť fanatického fanúšika, ktorý mi napriek tomu, že by mi mohol byť otcom, už pol roka vyznáva lásku, všade je, stále si ma fotí a naháňa mi tým strach. Jeho pocity sú tiež reálne. Ale zrejme pre nereálne dôvody. Každý máme pred objektívom nejaký filter. Niekto čierny, niekto modrý, a iný ružový. A budeme biť sa do krvi, že vidíme jasne. Rozpadajú sa vzťahy skutočne len pre nedostatok lásky, alebo si nevhodne meníme filtre? A ako vznikajú? Prečo sa ten istý film môže tak strašne niekomu nepáčiť a inému páčiť? Prečo sa s čiernymi filtrami rozhádame, potom s ružovými udobrujeme a s modrými skonštatujeme, že taký je už život...Keď to budete čítať, budem už v Nepále. S inými filtrami predstierať, že ich nemám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.