V roku 1998 vystriedal Mečiara a stal sa najdlhšie úradujúcim predsedom vlády od pádu komunizmu. Počas jeho vládnutia sa urobili veľké reformy, ale aj veľké intrigy a fauly. Čo prevažuje?
Keď v roku 1998 preberal moc, Slovensko bolo na dne. Bol to mafiánsky štát a bankrotujúca diera Európy. Navyše, na porazenie Mečiara sa musel spojiť s Migašom a Schusterom, a to boli iní červenoarmejci. A aj potom, v roku 2002, ak sa mali uskutočniť potrebné reformy, musel do partie pribrať Pavla Ruska a jeho lokajov, a to zas boli iní pubertálni raperi. V takejto spoločnosti ťažko dbať na noblesu.
Keď moc v roku 2006 odovzdával, Slovensko malo najväčší rast v Európe, nezamestnanosť neustále klesala, investície sa hrnuli a boli sme pevne ukotvení v západných salónoch. Takže je to jasné. Mikuláš Dzurinda pomohol premeniť zaostalú a neslobodnú krajinu na dynamický štát. O čom sa tu dá vôbec ešte diskutovať?
O jedinej veci – o tej noblese. Presnejšie, o neférových spôsoboch a ich zničujúcich dôsledkoch na dnešok. Ficov dnešok.
V prvom rade, Dzurinda vzišiel z toho najlepšieho, čo Slovensko malo – z prostredia Čarnogurského KDH a Langošovej DS, teda strán, ktoré sa nezaplietli ani s komunizmom, ani s mečiarizmom, mali obrovský reformný potenciál, osobnosti a cit pre November 1989. Toto je úplne kľúčové pre hodnotenie Dzurindových krokov. Ak by vzišiel z kruhov salónnych komunistov z SDĽ či z oportunistickej DÚ (trápni odídenci z HZDS), bol by jeho desaťročný výkon excelentný. Ale on je celkom iná káva – keďže vzišiel zo smotany, nepremenil sa na odstredené, hoci užitočné mlieko?
Už prvé dve rozhodnutia boli z tohto hľadiska nekvalitné – ustúpil zaspatému komunistovi Schusterovi a podporil ho za prezidenta a za strategického partnera si nevybral Čarnogurského a Langoša, ale mužíka Migaša. Získal tým čas a na chvíľu aj spojencov, ale urýchlil tým rozklad vlastného, reformného prostredia. Pokračovalo to celé štyri roky rovnako – vždy „v mene Slovenska“ opustil svojich, aby získal cudzích. Vyvrcholilo to reformou verejnej správy, pri ktorej podrazil aj posledného spojenca, Bugárovu SMK, a to v jej najcitlivejšom mieste. Vraj radšej zlá, než žiadna reforma, a teda radšej podraz Bugára, než strata Migaša a Schustera. Preložiť sa to dá aj inak – radšej ja, než niekto iný. Založenie SDKÚ na chrbtoch KDH a DS bola už len smutná dohra tohto machiavelizmu. Je pravda, že Slovensko sa dostalo z izolácie, a bez komunistov a istej hry s nimi by to nešlo. Ale rovnako je pravda, že spôsob, akým hral Dzurinda, poškodil jeho vlastné prostredie natoľko, že dnešné bezvedomie „pravice“ je toho logickým dôsledkom.
Obdobie 1998 až 2002 predurčilo Ficov úrodný dnešok. Roky 2002 až 2006 boli len jeho oddialením – veľa hlasov vtedy šťastne prepadlo a Rusko nešťastne vpadol. Je paradoxné, že práve toto náhodné šťastie využilo Slovensko na najväčšie a najhlbšie reformy vo svojej histórii. V tom patrí Dzurindovi všetka česť – nebol síce otcom žiadnej z reforiem, nad niektorými váhal a niektoré dokonca brzdil, ale nakoniec sa uskutočnili, a to je veľká vec. Aj jeho veľká vec.
Lenže ovocie, zasiate v predošlých rokoch, už veselo klíčilo – reformná časť Slovenska sa rozpadla, DS zanikla, KDH vnútorne odumrelo, a všetko ovládol vulgárne chápaný pragmatizmus. Pravicový pragmatizmus. Službu verejnosti nahradili sprosté kšefty, dôveru skupinkovské fízlovanie a väčšinu v parlamente kupčenie. Čo iné ako Fico mohlo nasledovať?
Mikuláš Dzurinda za desať rokov ukázal, že je šikovný politik, ktorý posunul Slovensko na Západ a zaštítil veľmi ťažké reformy. Dnešné reči médií a elít, podľa ktorých by mal odísť, sú len opakovaním manipulácií, ktoré tie isté médiá a elity robili v minulosti v jeho prospech. Nie, Dzurinda nemá odísť, lepšieho v SDKÚ nemajú.
Čakáme čosi iné – ešte aj inú, férovejšiu pravicu.
Keď v roku 1998 preberal moc, Slovensko bolo na dne. Bol to mafiánsky štát a bankrotujúca diera Európy. Navyše, na porazenie Mečiara sa musel spojiť s Migašom a Schusterom, a to boli iní červenoarmejci. A aj potom, v roku 2002, ak sa mali uskutočniť potrebné reformy, musel do partie pribrať Pavla Ruska a jeho lokajov, a to zas boli iní pubertálni raperi. V takejto spoločnosti ťažko dbať na noblesu.
Keď moc v roku 2006 odovzdával, Slovensko malo najväčší rast v Európe, nezamestnanosť neustále klesala, investície sa hrnuli a boli sme pevne ukotvení v západných salónoch. Takže je to jasné. Mikuláš Dzurinda pomohol premeniť zaostalú a neslobodnú krajinu na dynamický štát. O čom sa tu dá vôbec ešte diskutovať?
O jedinej veci – o tej noblese. Presnejšie, o neférových spôsoboch a ich zničujúcich dôsledkoch na dnešok. Ficov dnešok.
V prvom rade, Dzurinda vzišiel z toho najlepšieho, čo Slovensko malo – z prostredia Čarnogurského KDH a Langošovej DS, teda strán, ktoré sa nezaplietli ani s komunizmom, ani s mečiarizmom, mali obrovský reformný potenciál, osobnosti a cit pre November 1989. Toto je úplne kľúčové pre hodnotenie Dzurindových krokov. Ak by vzišiel z kruhov salónnych komunistov z SDĽ či z oportunistickej DÚ (trápni odídenci z HZDS), bol by jeho desaťročný výkon excelentný. Ale on je celkom iná káva – keďže vzišiel zo smotany, nepremenil sa na odstredené, hoci užitočné mlieko?
Už prvé dve rozhodnutia boli z tohto hľadiska nekvalitné – ustúpil zaspatému komunistovi Schusterovi a podporil ho za prezidenta a za strategického partnera si nevybral Čarnogurského a Langoša, ale mužíka Migaša. Získal tým čas a na chvíľu aj spojencov, ale urýchlil tým rozklad vlastného, reformného prostredia. Pokračovalo to celé štyri roky rovnako – vždy „v mene Slovenska“ opustil svojich, aby získal cudzích. Vyvrcholilo to reformou verejnej správy, pri ktorej podrazil aj posledného spojenca, Bugárovu SMK, a to v jej najcitlivejšom mieste. Vraj radšej zlá, než žiadna reforma, a teda radšej podraz Bugára, než strata Migaša a Schustera. Preložiť sa to dá aj inak – radšej ja, než niekto iný. Založenie SDKÚ na chrbtoch KDH a DS bola už len smutná dohra tohto machiavelizmu. Je pravda, že Slovensko sa dostalo z izolácie, a bez komunistov a istej hry s nimi by to nešlo. Ale rovnako je pravda, že spôsob, akým hral Dzurinda, poškodil jeho vlastné prostredie natoľko, že dnešné bezvedomie „pravice“ je toho logickým dôsledkom.
Obdobie 1998 až 2002 predurčilo Ficov úrodný dnešok. Roky 2002 až 2006 boli len jeho oddialením – veľa hlasov vtedy šťastne prepadlo a Rusko nešťastne vpadol. Je paradoxné, že práve toto náhodné šťastie využilo Slovensko na najväčšie a najhlbšie reformy vo svojej histórii. V tom patrí Dzurindovi všetka česť – nebol síce otcom žiadnej z reforiem, nad niektorými váhal a niektoré dokonca brzdil, ale nakoniec sa uskutočnili, a to je veľká vec. Aj jeho veľká vec.
Lenže ovocie, zasiate v predošlých rokoch, už veselo klíčilo – reformná časť Slovenska sa rozpadla, DS zanikla, KDH vnútorne odumrelo, a všetko ovládol vulgárne chápaný pragmatizmus. Pravicový pragmatizmus. Službu verejnosti nahradili sprosté kšefty, dôveru skupinkovské fízlovanie a väčšinu v parlamente kupčenie. Čo iné ako Fico mohlo nasledovať?
Mikuláš Dzurinda za desať rokov ukázal, že je šikovný politik, ktorý posunul Slovensko na Západ a zaštítil veľmi ťažké reformy. Dnešné reči médií a elít, podľa ktorých by mal odísť, sú len opakovaním manipulácií, ktoré tie isté médiá a elity robili v minulosti v jeho prospech. Nie, Dzurinda nemá odísť, lepšieho v SDKÚ nemajú.
Čakáme čosi iné – ešte aj inú, férovejšiu pravicu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.