myslím, že ak majú mať Hedvigine negatívne skúsenosti nejaký pozitívny význam, mohlo by ním byť akési ich zovšeobecnenie s dôrazom na skúsenosti z chodu slovenskej spoločnosti, respektíve z chodu slovenských štátnych orgánov. Priestor poskytnutý redakciou .týždňa preto nevyužijem na detailné opisovanie priebehu jednotlivých udalostí, ale skôr na to, aby som sa s váženým čitateľom podelil o sumarizáciu mojich pohľadov na udalosti súvisiace s prepadnutím a nezákonným trestným stíhaním Hedvigy Malinovej.

prvý postreh: nebojme sa byť občanmi

Hedvigu som spoznal 14. septembra roku 2006, teda v čase po mediálnych vystúpeniach doc. Fica a Dr. Kaliňáka, v ktorých z obete lúpežného prepadnutia spravili klamárku (v čase ich vystúpenia dokonca vec jej lúpežného prepadnutia ešte nebola právoplatne zastavená, takže obaja vystúpili údajne na žiadosť vyšetrovateľa bez toho, aby bolo zrejmé, ako rozhodne o Hedviginej sťažnosti prokurátor).

Matúš ZajacHedviga na našej titulke č. 29/2008.

Od počiatku som pred sebou videl mladého človeka, ktorý túži iba po dvoch veciach. Po vzdelaní a po očistení svojho mena. Napriek nesmiernemu fyzickému a psychickému utrpeniu, ktoré vyplynulo z útoku na jej osobu a z neskoršieho mediálneho lynču, ktorý spustili svojimi vystúpeniami doc. Fico a Dr. Kaliňák, som od Hedvigy pri našich dlhých rozhovoroch nikdy nepočul sťažovanie sa na svoju situáciu a neregistroval som nijaké prejavy nenávisti.