motor auta hučí do krásneho augustového rána. V juhopoľskej dedinke neďaleko Osvienčimu je prvá nedeľná omša a pred neogotickým kostolom s impresívnou vežou postávajú hlúčiky ľudí. Je ešte veľmi skoro a krajina i jej obyvatelia vyzerajú ospalo. Všetko plynie v mieri, bez hrán a výčnelkov, ako monotónna melódia motora. Kufor automobilu ukrýva dva vysoké turistické ruksaky, naplnené do poslednej medzery. Stan, spacáky, karimatky, pevné topánky so závanom hôr, skromný proviant. Slanina, cibuľa, fľaša slivovice. Ako stovka ďalších ľudí sme pripravení. Pripravení kráčať z Osvienčimu až do Žiliny tak, ako od 7. apríla 1944 viac ako dva týždne utekali, kráčali a plazili sa Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Cez polia a lúky, potom lesmi a po horských stráňach. Utekali pred smrťou, s úmyslom rozhlásiť do celého sveta správu o chladne systematickom, masovom vyvražďovaní ľudí. Chceli upovedomiť tých obyvateľov planéty, ktorí ešte mali svedomie.
A aký úmysel má táto skupina, pomaly sa zhromažďujúca na prehliadku koncentračného a vyhladzovacieho tábora v Osvienčime? Oživiť ten starý príbeh? Oddýchnuť si od stereotypu mestských kancelárií? Pokoriť novú výzvu? Alebo niečo viac? Zdá sa, že nič nie je presne tak, ako bolo pred vyše siedmimi desaťročiami, vo svete s globálnym konfliktom. Len tých približne dvestotisíc krokov, cena za dosiahnutie cieľa, zostáva nezmenených.
pieseň nad hrobom
Deti ovinuté do izraelských vlajok. Sú všade. V tábore Auschwitz I aj v Auschwitz-Birkenau. Okupujú priestor pred barakom, kde dokonal Maximilián Kolbe, ktorý sa dobrovoľne rozhodol obetovať život za spoluväzňa. Sedia v miestnosti, kde z obrazovky rozprávajú zvráskavené tváre tých, ktorí prežili. Motajú sa po chodbách, kde sú za sklom tony ľudských vlasov, ulúpených kufrov, topánok, hrncov, šiat. Pobehujú po koľajniciach, ktorými prišli tie státisíce bytostí s neodcudziteľnou ľudskou dôstojnosťou, aby pred smrťou na dlhšiu či kratšiu chvíľu videli do očí tým, ktorí v nich nijakú dôstojnosť nevideli.
Pre tieto skupinky izraelských detí návšteva koncentráku nevyzerá ako neosobný zážitok, ku ktorému ich dotlačil štát alebo učitelia. My chodíme po priestore a zarazene mlčíme. Spracúvame šok z vedomia toľkého zla v človeku. Oni nie. Tu stratili starých rodičov, celé vetvy svojich predkov. Plačú, podopierajú sa. Tam vzadu, kde sa v Auschwitz-Birkenau končia koľaje a po pravej aj ľavej strane stoja zborené krematóriá, sedí na stupňoch pamätníka obetiam skupinka s vlajkami s Dávidovou hviezdou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.