Managua je mesto, na ktoré sa presne hodí text slávnej pesničky od U2. Keď írsky rocker Bono navštívil v roku 1986 Nikaraguu, aby upozornil svet na vojnových utečencov zo strednej Ameriky, všetci mali dojem, že text pesničky z albumu The Joshua Tree je venovaný práve tejto krajine.
.bono to nikdy nepotvrdil, no ani nevyvrátil. Mnohí Nikaragujčania sa tým však radi hrdia. V každom prípade je text v tejto krajine aj po vyše dvadsiatich rokoch viac ako aktuálny.
.bez orientácie
„Prosím vás, ako sa dostanem k ministerstvu zdravotníctva?” pýtam sa. Konverzácia pokračuje klasickou odpoveďou: „Viete, kde je Dom kultúry Bolivár? Nie? Tak potom Hotel Holiday Inn, ktorý sa predtým volal Hotel Plaza? Nie? No, to je zložité, vysvetliť vám adresu. Takže od nákupného centra Metrocento je to jeden blok dolu.“
„Jeden blok dolu“ môže niekedy znamenať aj dole ulicou, alebo dolu kopcom. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, domáci uvádzajú miery v lokálnej jednotke vara, to je niečo ako dĺžka predlaktia, ktorá sa používala v dávnej minulosti. V Nikaragui sa totiž nikto neunúva riadiť názvami ulíc. Platí tu systém vlastných orientačných bodov, ktorými sú často už neexistujúce objekty alebo inštitúcie. Prečo je to tak? Podľa domácich je to vraj oveľa jednoduchšie, ako sa trápiť s konkrétnymi názvami ulíc.
Dnes má Managua stále atmosféru nedokončeného mesta, ktoré jedného dňa azda opäť vyrastie do krásy a bude vyzerať ako metropola. Žiadne vysoké či historické budovy, žiadne centrum. Je tu stále viacej stromov ako budov a stretnúť sa „v meste“ znamená ísť do nákupného centra Metrocentro. Zemetrasenie na Vianoce roku 1972 a následná občianska vojna ho nedovolili zrekonštruovať, a aj preto máte v mnohých častiach mesta pocit, že je plné chudobných štvrtí a favel.
Vybrať sa pešo po uliciach Managuy neodporúčajú ani domáci. Každých dvadsať minút sa v jednej z okrajových štvrtí Managui stane zločin, výnimku netvoria ani plné ulice obchodného centra mesta. Domáci tvrdia, že sa to stáva denne a niekoľkonásobne častejšie. Len sa už nikto neunúva volať políciu. „Nemáme čas ani chuť tráviť hodiny vypočúvaním. No najmä, polícia nič nezmôže,“ vravia rezignovane.
.mužská hrdosť
„Nikdy nikoho nechytia a ak áno, tak ho hneď aj pustia. Ja už nenosím žiadne šperky, nemám so sebou väčší obnos peňazí, môžu vás prepadnúť kdekoľvek za bieleho dňa,“ hovorí Celesta, mladá Managuajčanka, ktorá predáva na lokálnom trhovisku. Situácia je zložitá, na celú krajinu je len sedemtisíc policajtov, ktorí reálne nemajú šancu chrániť zákon. Všetky druhy zločinov v Nikarague sa rozmáhajú, ale najväčší rozmach zaznamenáva domáce násilie. Súčasná demokracia sa zrodila z ozbrojeného zápasu, zbrane nie sú dodnes výnimkou v žiadnej domácnosti. Je tu silná tradícia mačizmu alebo, ak chcete, mužskej hrdosti. Nezamestnanosť a chudoba vedú mužov k impulzívnym riešeniam.
Radi sa rozdeľujú na víťazov a porazených. Keď muž prinesie svoje zúfalstvo a potupu domov, porazené sú len ich ženy, ktoré si celé napätie odnesú. Násilie na ženách a deťoch je bežnou praxou a až do roku 1990 neexistoval žiaden zákon, o ktorý by sa dalo oprieť a situáciu riešiť. I dnes je veľmi zložité presvedčiť mužov i ženy, aby domáce násilie chápali ako trestný čin, a nie ako prejav lásky a vášne. Mužov je v krajine po občianskej vojne a veľkom exode za prácou do okolitých štátov a do USA v 90. rokoch menej ako žien. Tie odpustia mnohé mužské neresti len preto, aby neostali na všetko samy. Vinou rodinného násilia je až každá štvrtá rodina neúplná a vedená ženou.
Sedíme oproti drobnej žene v dedinke Goyena na severozápade Nikaraguy, ktorá si šatkou zakrýva modriny na tele. Hrubá vrstva mejkapu slabo maskuje dokaličenú tvár. Okolo nej sa motajú štyri deti, v narýchlo zbalených taškách hľadajú svoje veci. „Príliš dlho som to manželovi tolerovala. Z domu som odišla ako štrnásťročná, nemám kontakt s mojou rodinou, otec zahynul vo vojne a matka krátko na to. Vyrastala som s tetou. Dúfala som, že ho to prejde, ale keď stratil prácu, všetko sa ešte zhoršilo. Zostala som kvôli deťom, ale teraz je koniec. Keď si dovolil siahnuť aj na ne,“ ticho komentuje svoj príbeh ani nie tridsaťročná Eva, ktorá sa aj pod hrozbou, že ju manžel zabije, od neho po desiatich rokoch teroru rozhodla odísť. Cítila som z nej veľké odhodlanie a hnev, aj keď jej hlas znel až príliš pokojne.
„Prípady domáceho násilia sú veľmi rozšírené a všetci o nich vedia, žena sa však zo strachu o vlastné deti a z toho, že dostane ešte viac, bojí nahlásiť to polícii alebo Úradu pre rodinu. „Poskytujeme im ošetrenie, ale aj špeciálnu psychoterapeutickú pomoc. Občas sa stáva, že ich partner sa nám vyhráža, ale nemali sme ešte negatívnu skúsenosť. Ak už je zainteresovaná polícia, aj násilníci majú rešpekt,“ dodáva Magda, sociálna pracovníčka, ktorá pracuje v projekte Magna Deti v núdzi v odľahlých osadách na severozápade krajiny. Projekt mobilnej kliniky okrem lekárskej starostlivosti zabezpečuje edukačné kampane a výstavbu studní a suchých záchodov pre deväťtisíc pôvodných obyvateľov v osadách ďaleko od civilizácie. Tie vznikli počas povinného osídľovania neobývaných častí krajiny sandinovcami a dodnes sú bez funkčnej infraštruktúry.
.korupcia, následok vojny
Za posledných dvanásť rokov sa Nikaragua stala svedkom veľkej transformácie. Z krajiny postihnutej vojnou a ekonomickým chaosom sa dostala až po stabilizovanú politickú situáciu a mierny ekonomický rast. Aj tak zostáva jednou z najchudobnejších krajín na západnej pologuli.
Nikaragua má okolo päť miliónov obyvateľov a až 52 percent populácie má menej ako 18 rokov. Chudoba postihuje až 2,3 milióna ľudí, takmer 900-tisíc ľudí žije v extrémnej chudobe, prevažne v centrálnej a atlantickej časti krajiny. Alarmujúce sú informácie o hlade a potravinovej kríze, ktorá v Nikarague vypukla už pred mnohými rokmi. Až jedno z troch detí v Nikarague trpí chronickou podvýživou a 20 percent z celkovej populácie detí ťažkou formou podvýživy. Prístup k pitnej vode a k hygiene je veľmi obmedzený, špeciálne na vidieku a v odľahlých oblastiach. Najviac úmrtí v krajine stále spôsobujú liečiteľné ochorenia, ako sú hnačka, respiračné ochorenia a podvýživa.
Pre mnohých je ťažko predstaviteľné, že vojna má také ďalekosiahle následky. Chudoba, korupcia, málo pracovných miest, kriminalita, nedospelé prvorodičky, podvýživa, nevzdelanosť. Ale práve dlhotrvajúcemu konfliktu, následnému chaosu a korupcii po ňom môžu Nikaragujčania „ďakovať“ za pozíciu druhej najchudobnejšej krajiny regiónu, hneď po Haiti. Situáciu ešte komplikujú pravidelné prírodné katastrofy.
.matkou v trinástich
„Ako sa bude volať? Antonio. Dúfam, že to bude chlapec, kvôli jeho otcovi. ale aj kvôli nemu samému. Chlapec to má u nás jednoduchšie, žena je zodpovedná za všetku prácu, na jej pleciach sú všetky povinnosti,“ hovorí iba trinásťročná Angela, ktorá teraz kvôli svojej gravidite prešla vyše desať kilometrov pešo k najbližšej klinike na lekársku prehliadku. Rovnaká cesta ju čaká späť. Je však zvyknutá, život na nikaragujskom vidieku je tvrdý pre všetkých.
Adolescentné prvorodičky predstavujú prvenstvo nielen v regióne, ale aj na svete, každé štvrté narodené dieťa v Nikarague má matku pod pätnásť rokov. „Každý mesiac identifikujeme nové prípady. Je tu problém, že dievčatá vyrastajú bez otcovskej autority a ochrany. Otcovia buď odišli do cudziny, alebo jednoducho opustili rodinu. Je veľmi bežné, že žena má medzi štrnástym a tridsiatym rokom života v priemere päť detí, každé s iným otcom. Ženy dúfajú, že partner s nimi zostane, realita je však iná. Problémom zostáva aj fakt, že maloleté matky dlho graviditu skrývajú, často pre hanbu rodia samy bez lekárskej pomoci, nevedia sa poriadne o deti starať, čo vedie napríklad k detskej podvýžive,“ vysvetľuje lekárka Mercedes, ktorá pracuje v mobilnej klinike Magna Deti v núdzi v Leone.
Angela bude žiť sama s matkou a starou matkou. Bez otca svojho dieťaťa. Ten má inú rodinu a iné deti. „Ja by som si veľmi priala, aby žil s nami, ale on vraj nemôže. Sľúbil mi však, že sa o nás bude starať. Mám ho veľmi rada a teším sa, že s ním budem mať dieťa, aj keď moja mama sa hnevá. Musela som prerušiť školu, siedmu triedu si dokončím, keď bude mať Antonio rok,“ vysvetľuje Angela, ako celú situáciu oznámila svojej učiteľke. Zákon označuje vzťah s maloletou pod pätnásť rokov za trestný čin. Lenže mačizmus a akceptácia spoločnosťou tieto činy legalizuje a polícia ich zväčša ani nevyšetruje.
Angela pred niekoľkými dňami porodila zdravé dievčatko, na svojho vytúženého Antonia si ešte musí počkať. Keďže ju oslava štrnástych narodenín ešte len čaká, určite to nie je nereálny sen.
.autorka pracuje v humanitárnej organizácii Magna Deti v Núdzi
.bono to nikdy nepotvrdil, no ani nevyvrátil. Mnohí Nikaragujčania sa tým však radi hrdia. V každom prípade je text v tejto krajine aj po vyše dvadsiatich rokoch viac ako aktuálny.
.bez orientácie
„Prosím vás, ako sa dostanem k ministerstvu zdravotníctva?” pýtam sa. Konverzácia pokračuje klasickou odpoveďou: „Viete, kde je Dom kultúry Bolivár? Nie? Tak potom Hotel Holiday Inn, ktorý sa predtým volal Hotel Plaza? Nie? No, to je zložité, vysvetliť vám adresu. Takže od nákupného centra Metrocento je to jeden blok dolu.“
„Jeden blok dolu“ môže niekedy znamenať aj dole ulicou, alebo dolu kopcom. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, domáci uvádzajú miery v lokálnej jednotke vara, to je niečo ako dĺžka predlaktia, ktorá sa používala v dávnej minulosti. V Nikaragui sa totiž nikto neunúva riadiť názvami ulíc. Platí tu systém vlastných orientačných bodov, ktorými sú často už neexistujúce objekty alebo inštitúcie. Prečo je to tak? Podľa domácich je to vraj oveľa jednoduchšie, ako sa trápiť s konkrétnymi názvami ulíc.
Dnes má Managua stále atmosféru nedokončeného mesta, ktoré jedného dňa azda opäť vyrastie do krásy a bude vyzerať ako metropola. Žiadne vysoké či historické budovy, žiadne centrum. Je tu stále viacej stromov ako budov a stretnúť sa „v meste“ znamená ísť do nákupného centra Metrocentro. Zemetrasenie na Vianoce roku 1972 a následná občianska vojna ho nedovolili zrekonštruovať, a aj preto máte v mnohých častiach mesta pocit, že je plné chudobných štvrtí a favel.
Vybrať sa pešo po uliciach Managuy neodporúčajú ani domáci. Každých dvadsať minút sa v jednej z okrajových štvrtí Managui stane zločin, výnimku netvoria ani plné ulice obchodného centra mesta. Domáci tvrdia, že sa to stáva denne a niekoľkonásobne častejšie. Len sa už nikto neunúva volať políciu. „Nemáme čas ani chuť tráviť hodiny vypočúvaním. No najmä, polícia nič nezmôže,“ vravia rezignovane.
.mužská hrdosť
„Nikdy nikoho nechytia a ak áno, tak ho hneď aj pustia. Ja už nenosím žiadne šperky, nemám so sebou väčší obnos peňazí, môžu vás prepadnúť kdekoľvek za bieleho dňa,“ hovorí Celesta, mladá Managuajčanka, ktorá predáva na lokálnom trhovisku. Situácia je zložitá, na celú krajinu je len sedemtisíc policajtov, ktorí reálne nemajú šancu chrániť zákon. Všetky druhy zločinov v Nikarague sa rozmáhajú, ale najväčší rozmach zaznamenáva domáce násilie. Súčasná demokracia sa zrodila z ozbrojeného zápasu, zbrane nie sú dodnes výnimkou v žiadnej domácnosti. Je tu silná tradícia mačizmu alebo, ak chcete, mužskej hrdosti. Nezamestnanosť a chudoba vedú mužov k impulzívnym riešeniam.
Radi sa rozdeľujú na víťazov a porazených. Keď muž prinesie svoje zúfalstvo a potupu domov, porazené sú len ich ženy, ktoré si celé napätie odnesú. Násilie na ženách a deťoch je bežnou praxou a až do roku 1990 neexistoval žiaden zákon, o ktorý by sa dalo oprieť a situáciu riešiť. I dnes je veľmi zložité presvedčiť mužov i ženy, aby domáce násilie chápali ako trestný čin, a nie ako prejav lásky a vášne. Mužov je v krajine po občianskej vojne a veľkom exode za prácou do okolitých štátov a do USA v 90. rokoch menej ako žien. Tie odpustia mnohé mužské neresti len preto, aby neostali na všetko samy. Vinou rodinného násilia je až každá štvrtá rodina neúplná a vedená ženou.
Sedíme oproti drobnej žene v dedinke Goyena na severozápade Nikaraguy, ktorá si šatkou zakrýva modriny na tele. Hrubá vrstva mejkapu slabo maskuje dokaličenú tvár. Okolo nej sa motajú štyri deti, v narýchlo zbalených taškách hľadajú svoje veci. „Príliš dlho som to manželovi tolerovala. Z domu som odišla ako štrnásťročná, nemám kontakt s mojou rodinou, otec zahynul vo vojne a matka krátko na to. Vyrastala som s tetou. Dúfala som, že ho to prejde, ale keď stratil prácu, všetko sa ešte zhoršilo. Zostala som kvôli deťom, ale teraz je koniec. Keď si dovolil siahnuť aj na ne,“ ticho komentuje svoj príbeh ani nie tridsaťročná Eva, ktorá sa aj pod hrozbou, že ju manžel zabije, od neho po desiatich rokoch teroru rozhodla odísť. Cítila som z nej veľké odhodlanie a hnev, aj keď jej hlas znel až príliš pokojne.
„Prípady domáceho násilia sú veľmi rozšírené a všetci o nich vedia, žena sa však zo strachu o vlastné deti a z toho, že dostane ešte viac, bojí nahlásiť to polícii alebo Úradu pre rodinu. „Poskytujeme im ošetrenie, ale aj špeciálnu psychoterapeutickú pomoc. Občas sa stáva, že ich partner sa nám vyhráža, ale nemali sme ešte negatívnu skúsenosť. Ak už je zainteresovaná polícia, aj násilníci majú rešpekt,“ dodáva Magda, sociálna pracovníčka, ktorá pracuje v projekte Magna Deti v núdzi v odľahlých osadách na severozápade krajiny. Projekt mobilnej kliniky okrem lekárskej starostlivosti zabezpečuje edukačné kampane a výstavbu studní a suchých záchodov pre deväťtisíc pôvodných obyvateľov v osadách ďaleko od civilizácie. Tie vznikli počas povinného osídľovania neobývaných častí krajiny sandinovcami a dodnes sú bez funkčnej infraštruktúry.
.korupcia, následok vojny
Za posledných dvanásť rokov sa Nikaragua stala svedkom veľkej transformácie. Z krajiny postihnutej vojnou a ekonomickým chaosom sa dostala až po stabilizovanú politickú situáciu a mierny ekonomický rast. Aj tak zostáva jednou z najchudobnejších krajín na západnej pologuli.
Nikaragua má okolo päť miliónov obyvateľov a až 52 percent populácie má menej ako 18 rokov. Chudoba postihuje až 2,3 milióna ľudí, takmer 900-tisíc ľudí žije v extrémnej chudobe, prevažne v centrálnej a atlantickej časti krajiny. Alarmujúce sú informácie o hlade a potravinovej kríze, ktorá v Nikarague vypukla už pred mnohými rokmi. Až jedno z troch detí v Nikarague trpí chronickou podvýživou a 20 percent z celkovej populácie detí ťažkou formou podvýživy. Prístup k pitnej vode a k hygiene je veľmi obmedzený, špeciálne na vidieku a v odľahlých oblastiach. Najviac úmrtí v krajine stále spôsobujú liečiteľné ochorenia, ako sú hnačka, respiračné ochorenia a podvýživa.
Pre mnohých je ťažko predstaviteľné, že vojna má také ďalekosiahle následky. Chudoba, korupcia, málo pracovných miest, kriminalita, nedospelé prvorodičky, podvýživa, nevzdelanosť. Ale práve dlhotrvajúcemu konfliktu, následnému chaosu a korupcii po ňom môžu Nikaragujčania „ďakovať“ za pozíciu druhej najchudobnejšej krajiny regiónu, hneď po Haiti. Situáciu ešte komplikujú pravidelné prírodné katastrofy.
.matkou v trinástich
„Ako sa bude volať? Antonio. Dúfam, že to bude chlapec, kvôli jeho otcovi. ale aj kvôli nemu samému. Chlapec to má u nás jednoduchšie, žena je zodpovedná za všetku prácu, na jej pleciach sú všetky povinnosti,“ hovorí iba trinásťročná Angela, ktorá teraz kvôli svojej gravidite prešla vyše desať kilometrov pešo k najbližšej klinike na lekársku prehliadku. Rovnaká cesta ju čaká späť. Je však zvyknutá, život na nikaragujskom vidieku je tvrdý pre všetkých.
Adolescentné prvorodičky predstavujú prvenstvo nielen v regióne, ale aj na svete, každé štvrté narodené dieťa v Nikarague má matku pod pätnásť rokov. „Každý mesiac identifikujeme nové prípady. Je tu problém, že dievčatá vyrastajú bez otcovskej autority a ochrany. Otcovia buď odišli do cudziny, alebo jednoducho opustili rodinu. Je veľmi bežné, že žena má medzi štrnástym a tridsiatym rokom života v priemere päť detí, každé s iným otcom. Ženy dúfajú, že partner s nimi zostane, realita je však iná. Problémom zostáva aj fakt, že maloleté matky dlho graviditu skrývajú, často pre hanbu rodia samy bez lekárskej pomoci, nevedia sa poriadne o deti starať, čo vedie napríklad k detskej podvýžive,“ vysvetľuje lekárka Mercedes, ktorá pracuje v mobilnej klinike Magna Deti v núdzi v Leone.
Angela bude žiť sama s matkou a starou matkou. Bez otca svojho dieťaťa. Ten má inú rodinu a iné deti. „Ja by som si veľmi priala, aby žil s nami, ale on vraj nemôže. Sľúbil mi však, že sa o nás bude starať. Mám ho veľmi rada a teším sa, že s ním budem mať dieťa, aj keď moja mama sa hnevá. Musela som prerušiť školu, siedmu triedu si dokončím, keď bude mať Antonio rok,“ vysvetľuje Angela, ako celú situáciu oznámila svojej učiteľke. Zákon označuje vzťah s maloletou pod pätnásť rokov za trestný čin. Lenže mačizmus a akceptácia spoločnosťou tieto činy legalizuje a polícia ich zväčša ani nevyšetruje.
Angela pred niekoľkými dňami porodila zdravé dievčatko, na svojho vytúženého Antonia si ešte musí počkať. Keďže ju oslava štrnástych narodenín ešte len čaká, určite to nie je nereálny sen.
.autorka pracuje v humanitárnej organizácii Magna Deti v Núdzi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.