a kritike sa nevyhli ani miestne vyhlášky, ktoré tento rok zakázali celotelové plavky, tzv. burkiny, na verejných plážach, čo vyvolalo ďalšiu negatívnu pozornosť. Fackovanie Francúzska v zahraničnej tlači nie je ničím novým, no tí, ktorí kritizujú tieto opatrenia, často neberú ohľad na historické a sociopolitické dôvody, pre ktoré ich väčšina Francúzov schvaľuje.
Tak predovšetkým, definujúcim princípom francúzskej spoločnosti je sekularizmus – alebo laïcité. Na základe francúzskej ústavy – ktorá sa pridŕža tak slobody svedomia, ako aj slobody vyjadrovania – si smú všetci občania zvoliť akékoľvek náboženstvo alebo aj nijaké. Prípadne môžu náboženské presvedčenia a zvyklosti vystaviť kritike a vysmiať sa z nich.
V roku 2004 francúzsky ústavný súd usúdil, že francúzska ústava by mala byť v súlade s Chartou základných práv Európskej únie. Kvôli tomu, aby sa „zmieril princíp slobody náboženstva s princípom sekularizmu,“ nariadil ústavný súd: „Ústava zakazuje osobám vyznávať náboženské presvedčenia, a to pre nezhody so zaužívanými pravidlami, ktoré upravujú vzťahy medzi verejnými spoločenstvami a jednotlivcami v súkromí.“
„V samotnom Francúzsku sa podobné útoky zneužívajú na ospravedlňovanie protimoslimskej rétoriky politikmi.“
Posledné udalosti vo Francúzsku sú, ako sa zdá, odmietnutím tohto princípu. V roku 1765 agnostický francúzsky osvietenský filozof Voltaire napísal: „Tí, ktorí dokážu to, že uveríte absurditám, sú schopní dopustiť sa všakovakých zverstiev.“ Karikaturisti a novinári z Charlie Hebdo, ktorých zavraždili dvaja islamistickí radikáli v januári 2015, iba pokračovali v tejto osvietenskej tradícii, ktorú Voltaire pomáhal naštartovať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.