vybrali sme sa s deckami do Prahy s métou prejsť zákutia metropoly, kedysi aj našej, čo najviac po vlastných. Neznie to náročne, ale podniknúť také čosi s viacčlennou perepúťou už chce trochu rodičovskej odolnosti. Ak si myslíte, že ste z teflónu, skúste stúpať peši na Petřín s niekoľkými veľmi nespokojnými potomkami v závese. (Ste, ako inak, najhorší rodič pod slnkom, lebo s nimi odmietate vystáť hodinový rad na lanovú dráhu a volíte výstup po príjemne tienených asfaltových serpentínach.)
Takto sme toho prešli strašne veľa. Precítili sme atmosféru mesta tak, ako sa to z metra, autobusov a električiek nedá.
A keď hovorím o atmosfére, mám na mysli všetky jej odtienky: od zvieravej tlačenice v uličkách medzi „Václavákom“ a „Staromákom“, kde medzi ruštinou, angličtinou, francúzštinou, taliančinou či hebrejčinou sotva zachytíte české slovo, až po božský pokoj na opačnom brehu Vltavy, v uličkách Malej Strany.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.