možno je chyba v mojom prijímači a mojej záľube v recitačných súťažiach, že sa mi v hlave usadil len insitný obrázok zo socrealistickej literatúry a výtvarného umenia v podobe otrhaného drotára s ťažkou drevenou krošňou na chrbte. Takto insitne videl drotársky údel básnik Pavol Horov: Drotárska moja krošňa/ leží pohodená pri šope/ len občas sa strhnem zo sna/ keď mora minulosti na oblok mi zaklope/ vtedy si zapnem elektrické svetlo/ ospalým pohľadom prejdem po stene/ na údernícky diplom pozriem, ktorý dostal syn/ všeličo sa mi v takej chvíli mysľou preženie / tá stará krošňa, bieda zlostná, vandrovnícke súženie/ kým spánkom spravodlivým znova nezaspím.
Mimochodom, pôvodní drotári chodili len s kapsou a namotaným drôtom, až keď sa rozšírilo pole ich pôsobenia z myších pascí, plátania keramiky a jej odrôtovania na ďalšie činnosti (spojené s opravami plechového a smaltovaného riadu a tiež s podomovým predajom výrobkov drotárskych dielní), až vtedy začali nosiť na chrbte krošne, aby sa im tam všetko zmestilo.
„Devätnáste storočie možno považovať za zlatú éru drotárstva, darilo sa im nielen v otvorenej a slobodnej Amerike, ale najmä v Rusku. “
V každom prípade, ten citovaný kúsok z básne Pavla Horova Kysuce, ktorý viem dodnes plamenne zarecitovať, úplne prebil akékoľvek iné informácie. Veľká škoda, lebo podnikateľské príbehy úspešných slovenských drotárov po celej Európe, v šírej matičke Rusi i za veľkou mlákou, sú minimálne také fascinujúce, ako technická a umelecká stránka drotárstva či etnologické zvláštnosti, ako bol vlastný tajný jazyk drotárov. Samozrejme, nie zo všetkých slovenských drotárov sa stali rubľoví či dolároví milionári a aj tým najúspešnejším chvíľu trvalo, kým sa vypracovali z chudobných podomových opravárov na gazdov a fabrikantov.
rovniansky Kolumbus
Juraj Drndúľ-Lepiš sa narodil v roku 1844 ako najstarší syn zo šiestich detí domkára a predavača ovocia. Vychodil tri triedy ľudovej školy, začal predávať s otcom jablká a slivky do Sliezska a Poľska, po dvoch rokoch sa jeho rodičia zjednali s gazdom Kadákom, majiteľom dielne vo Viedni, takže sa ako dvanásťročný stal džarkom. Gazda ho posielal predávať po domoch tovar a Juraj dovandroval až do Švajčiarska. Tam sa v krčme od chlapov dozvedel o Amerike, zemi zasľúbenej, s dobytkom a večne zelenými pastvinami, o krásnych dievčatách a o Kalifornii, kde sa každú chvíľu potkne o hrudu zlata. Čoskoro sa už plavil z Janova cez oceán na starej plachetnici, teda ani nie plavil, skôr tou bárkou voda zmietala a boli by ich tam zožrali potkany, keby Juraj celý čas nevyrábal na ne klepce a pasce, najzákladnejší to drotársky výrobok. Tými si vlastne ako šestnásťročný aj zaplatil svoju prvú cestu do Ameriky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.