táto drobná žienka, nazývaná aj Anjel z Kalkaty, bola vyhlásená za svätú. Určil to pápež František ešte vlani v decembri, keď uznal pravosť druhého zázraku pripisovaného Matke Tereze. Bolo ním vyliečenie Brazílčana postihnutého mozgovými nádormi.
Matke Tereze počas kanonizácie (opäť) fandila väčšina sveta. Aj toho sekulárneho, aj toho, ktorý sa hlási k iným náboženstvám, než je kresťanstvo. „Svätá zo slumov“ patrí k zjavom na poli dobra, akým sa vzdáva úcta bez ohľadu na vierovyznanie.
A predsa Matku Terezu celý život obklopovala aj temnota. Ba dokonca sa dá skôr povedať, že práve temnota bola sčasti zdrojom sily, činov a charizmy tejto pozoruhodnej ženy. Nebyť tmy, beznádeje a prázdnoty, bieloba jej rádového rúcha by sotva zažiarila tak mocne. A nemám na mysli iba tmu, beznádej a prázdnotu okolo ženy, ktorá prišla pomôcť najbiednejším z biednych. Sama v sebe roky niesla niečo ako temné duchovné tajomstvo, ktoré ju muselo občas neznesiteľne zvierať.
navždy preč
Anjezë Gonxhe Bojaxhiu sa narodila v auguste roku 1910 v rodine kosovských Albáncov, ešte v ére, keď jej rodisko Skopje, dnes hlavné mesto Macedónskej republiky, patrilo do Osmanskej ríše. Keď mala osem rokov, zomrel jej otec. Zanechal po sebe manželku a niekoľko detí, Anjezë z nich bola najmladšia.
V detstve ju inšpirovali príbehy misionárov, čítala o ich cestách do Bengálska a o ich službe chudobným. Postupne sa v nej formovalo rozhodnutie vyjsť z každodenného života, odpútať sa od všetkého, aj od rodiny, v duchu evanjelia sa vybrať za Kristom. Mala osemnásť, keď toto rozhodnutie uskutočnila. Spravila to tak, ako robievala všetko – radikálne.
Odcestovala do írskeho kláštora loretánskych sestier, aby sa tam naučila čo najlepšie po anglicky. Verila, že sa stane misionárkou a pôjde vyučovať do Indie deti. Možno tušila, a možno nie, že sa už nikdy neuvidí s rodinou. Matka a sestry sa presťahovali do albánskej Tirany a tá sa onedlho stala neslobodnou – najskôr pod vládou fašistov, potom komunistov. Akékoľvek cestovanie do Albánska, ktoré bolo po väčšinu života Matky Terezy jednou z najtvrdších komunistických diktatúr, bolo pre rádovú sestru, najmä takú všeobecne známu, vylúčené.
„Ak sa niekedy stanem svätou, určite budem sväticou ‚temnoty‘. Budem naveky neprítomná v nebi – zažínať svetlo tým, ktorí sú na zemi obklopení tmou.“
V roku 1929 sa mladá Albánka stala novickou v Dárdžilingu v západnej časti Bengálska. Dárdžíling, ktorý má dnes zhruba stotisíc obyvateľov, leží prakticky na úpätí Himalájí. V tomto krásnom meste prijala Anjezë rehoľné meno po svätej Terezke z Lisieux, „malej svätici“a patrónke misionárov, ktorej spiritualita vychádza z absolútnej lásky – lásky k Bohu i k ľuďom. Stala sa sestrou Terezou. Slová z Dejín duše, prostej autobiografie svätej Terezky z Lisieux, znejú tak, ako keby ich vyslovila nám dnes známa Matka Tereza: „Mojím povolaním je láska,“ napísala jej patrónka v Dejinách duše.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.