Bol Milan Kundera v mladosti udavač? A je preto spravodlivé, že najznámejší český spisovateľ súčasnosti, svetový formát, je zrazu terčom krčmového opovrhnutia a posmechu? Nie. Problém je oveľa hlbší.
kunderov problém nie je v strednej Európe žiadna výnimka. Naopak. Ešte dlho sa to sem bude z minulosti vracať, a mladí historici, vášnivo skúmajúci svet a vieru vlastných otcov, zrejme spôsobia, že to zažijeme dokonca ešte častejšie než doteraz – na stredoeurópskych zoznamoch hanby, medzi tvárami režimu, aj medzi jeho fízlami a udavačmi, budú určite ešte ďalší skvelí básnici, spisovatelia, speváci, herci či športovci. Niektorí azda neprávom, ale väčšina právom. Aj tu, pod pyšnou Tatrou, ešte len pokorujúco zistíme, s čím všetkým súhlasili, komu všetkému ublížili a na koho všetkého na úsvite československého komunizmu donášali naši pestovaní humanisti Clementis, Novomeský, Mňačko či Dubček. A zistíme určite aj to, čo všetko ešte pár rokov pred nimi dopustili, nad čím všetkým privreli oči a čo všetko sami chladnokrvne spôsobili naši otcovia národa, prectený Tiso a jemu podobné neviniatka.
Ešte dlho nad tým budeme neveriaco krútiť hlavami, a ešte dlho nás pritom bude lacnučko tešiť vedomie, že zlyhali oni, veľké mená, nie my, bezmenný ľud. A práve preto sa ešte dlho budeme hlboko mýliť v tom, že nie my, ale známi ľudia a ich jednotlivé činy, udania či zrady sú najväčším problémom našej minulosti. Preto nás baví kauza Kundera.
Milan Kundera, samozrejme, problém má. Ale nie je ním to banálne udanie, hoci takmer stačilo na zničenie jedného poctivého života. Jeho najväčší problém dokonca vôbec nesúvisí s tým, či Miroslava Dvořáčka, hrdinského odporcu komunizmu, naozaj udal. Skutočné Kunderovo zlyhanie je v jeho vtedajšom pritakaní režimu, ktorý zatváral a vraždil vlastných občanov za iný názor, za podnikanie, za prekročenie hranice, za kresťanskú vieru, za túžbu po slobode. Toto je poburujúce, toto vyráža dych, nie zápis v ŠtB. Ak je v niečom Kunderova mladosť hanebná, tak práve v pritakaní diktátorskému zlu, ktoré sa vydávalo za svetové dobro. Áno, jediné udanie mohlo zničiť jeden život, pritakanie fašistickému či komunistickému zlu však ničilo celé národy.
Je dôležité, či je niekto zapísaný v zoznamoch jednotlivej hanby, podstatné však je, ako je zapísaný v základnom spore tej doby. Ak Kundera veril komunizmu – a on mu dlhé roky naozaj veril – asi veril aj tomu, že boj proti jeho nepriateľom je morálna povinnosť. Kľúčové teda nie je hanebné udanie, ale hanebná viera, z ktorej podobné udania (a procesy, vražda Horákovej, ostnaté drôty a streľba na hraniciach) vzišli. Správna otázka neznie, ako mohol Kundera, ten talentovaný a bystrý Kundera, udať Dvořáčka, ale ako mohol práve takto obdarovaný Kundera veriť komunizmu. Toto je skutočný šok v jeho minulosti.
Otázka platí, samozrejme, omnoho širšie. Aj u nás. Zrejme sa raz dozvieme, ako sa medzi sebou udávali naši, slovenskí intelektuáli. Ani vtedy však nebudú kľúčové jednotlivé udania a jednotlivé osoby, ale to ich neznesiteľne všeobecné, dobrovoľné a snaživé pritakanie najprv holokaustu a potom aj komunistickému zlu. Podstatné nie sú zoznamy arizátorov či ŠtB, ale to, ako sa naša vybíjaná duchovná elita správala pri deportáciách, a ako potom, po „oslobodení“, písal osvietený Mňačko o procesoch v päťdesiatych rokoch, ako im rozumel Juraj Špitzer, ako neprekážali Dubčekovi a ako v tom čase veršoval Novomeský. A dá sa ísť ešte hlbšie – ubližovaniu „nepriateľom ľudu“ tlieskal predsa najmä sám ľud. To on, ľud, nie Tiso, tvoril radostné špaliere nenávisti pri pochodoch Židov našimi mestami, a on, ľud, nie Gottwald, bez hanby podpisoval petície za vraždu Milady Horákovej.
Ak najznámejší český spisovateľ naozaj udal svojho rovesníka, a ten za to išiel na 14 rokov do väzenia, je to kruté poznanie. Zaujímavejšie však bude spoznať, ako mohli milióny ľudí, od výnimočného Milana Kunderu až po bežných robotníkov, uveriť dvom vražedným režimom, zbaveným svedomia i Boha.
Kedy sa to Európe stalo? A prečo?
kunderov problém nie je v strednej Európe žiadna výnimka. Naopak. Ešte dlho sa to sem bude z minulosti vracať, a mladí historici, vášnivo skúmajúci svet a vieru vlastných otcov, zrejme spôsobia, že to zažijeme dokonca ešte častejšie než doteraz – na stredoeurópskych zoznamoch hanby, medzi tvárami režimu, aj medzi jeho fízlami a udavačmi, budú určite ešte ďalší skvelí básnici, spisovatelia, speváci, herci či športovci. Niektorí azda neprávom, ale väčšina právom. Aj tu, pod pyšnou Tatrou, ešte len pokorujúco zistíme, s čím všetkým súhlasili, komu všetkému ublížili a na koho všetkého na úsvite československého komunizmu donášali naši pestovaní humanisti Clementis, Novomeský, Mňačko či Dubček. A zistíme určite aj to, čo všetko ešte pár rokov pred nimi dopustili, nad čím všetkým privreli oči a čo všetko sami chladnokrvne spôsobili naši otcovia národa, prectený Tiso a jemu podobné neviniatka.
Ešte dlho nad tým budeme neveriaco krútiť hlavami, a ešte dlho nás pritom bude lacnučko tešiť vedomie, že zlyhali oni, veľké mená, nie my, bezmenný ľud. A práve preto sa ešte dlho budeme hlboko mýliť v tom, že nie my, ale známi ľudia a ich jednotlivé činy, udania či zrady sú najväčším problémom našej minulosti. Preto nás baví kauza Kundera.
Milan Kundera, samozrejme, problém má. Ale nie je ním to banálne udanie, hoci takmer stačilo na zničenie jedného poctivého života. Jeho najväčší problém dokonca vôbec nesúvisí s tým, či Miroslava Dvořáčka, hrdinského odporcu komunizmu, naozaj udal. Skutočné Kunderovo zlyhanie je v jeho vtedajšom pritakaní režimu, ktorý zatváral a vraždil vlastných občanov za iný názor, za podnikanie, za prekročenie hranice, za kresťanskú vieru, za túžbu po slobode. Toto je poburujúce, toto vyráža dych, nie zápis v ŠtB. Ak je v niečom Kunderova mladosť hanebná, tak práve v pritakaní diktátorskému zlu, ktoré sa vydávalo za svetové dobro. Áno, jediné udanie mohlo zničiť jeden život, pritakanie fašistickému či komunistickému zlu však ničilo celé národy.
Je dôležité, či je niekto zapísaný v zoznamoch jednotlivej hanby, podstatné však je, ako je zapísaný v základnom spore tej doby. Ak Kundera veril komunizmu – a on mu dlhé roky naozaj veril – asi veril aj tomu, že boj proti jeho nepriateľom je morálna povinnosť. Kľúčové teda nie je hanebné udanie, ale hanebná viera, z ktorej podobné udania (a procesy, vražda Horákovej, ostnaté drôty a streľba na hraniciach) vzišli. Správna otázka neznie, ako mohol Kundera, ten talentovaný a bystrý Kundera, udať Dvořáčka, ale ako mohol práve takto obdarovaný Kundera veriť komunizmu. Toto je skutočný šok v jeho minulosti.
Otázka platí, samozrejme, omnoho širšie. Aj u nás. Zrejme sa raz dozvieme, ako sa medzi sebou udávali naši, slovenskí intelektuáli. Ani vtedy však nebudú kľúčové jednotlivé udania a jednotlivé osoby, ale to ich neznesiteľne všeobecné, dobrovoľné a snaživé pritakanie najprv holokaustu a potom aj komunistickému zlu. Podstatné nie sú zoznamy arizátorov či ŠtB, ale to, ako sa naša vybíjaná duchovná elita správala pri deportáciách, a ako potom, po „oslobodení“, písal osvietený Mňačko o procesoch v päťdesiatych rokoch, ako im rozumel Juraj Špitzer, ako neprekážali Dubčekovi a ako v tom čase veršoval Novomeský. A dá sa ísť ešte hlbšie – ubližovaniu „nepriateľom ľudu“ tlieskal predsa najmä sám ľud. To on, ľud, nie Tiso, tvoril radostné špaliere nenávisti pri pochodoch Židov našimi mestami, a on, ľud, nie Gottwald, bez hanby podpisoval petície za vraždu Milady Horákovej.
Ak najznámejší český spisovateľ naozaj udal svojho rovesníka, a ten za to išiel na 14 rokov do väzenia, je to kruté poznanie. Zaujímavejšie však bude spoznať, ako mohli milióny ľudí, od výnimočného Milana Kunderu až po bežných robotníkov, uveriť dvom vražedným režimom, zbaveným svedomia i Boha.
Kedy sa to Európe stalo? A prečo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.