nudíme sa výrazne menej, než naši predkovia, no z nudy máme oveľa väčší strach. Dospeli sme k poznaniu, či skôr k viere, že nuda nie je prirodzená a dá sa zahnať tým, že sa budeme snažiť čo najrýchlejšie sa zabaviť.“ Nie, to nie je citát z osvietenejšieho dámskeho časopisu či internetovej poradne. Takto o prehnanom strachu z nenaplneného diára písal už v roku 1930 Bertrand Russell. Nude venoval britský filozof celú kapitolu svojej práce The Conquest of Happiness (Zmocnenie sa šťastia).
Od jeho čias si stihla naša civilizácia prejsť množstvom historických zmien a míľnikov. A azda každý z nich do našich životov pridal nové možnosti, ako si vyplniť voľný čas. Napriek tomu sa stále desíme bezmyšlienkovitého zazerania do stropu. O to viac, keď pri ňom pristihneme naše deti. Lebo nuda, to je predsa odjakživa vstupná brána do sveta lotrovín a horšej budúcnosti. Alebo nie?
„Nuda je unikátnym typom emócie, ktorá je výlučne ľudská. “
Otázka je to aktuálna najmä v týchto dňoch, keď starostlivé mamičky zapĺňajú školské diáre svojim deťom. Zlaté časy sa skončili, škola volá a všetky ďalšie démonické klišé, ktoré si pamätáme z detstva, majú jasnú úlohu – presvedčiť dieťa, že v ozajstnom svete nie je pre nudu miesto. Pritom práve ničnerobenie (teda aspoň to, čo si pod týmto pojmom najčastejšie predstavujeme, keďže aj pri tom najväčšom nudení sa vždy niečo robíme), poháňa ten istý svet dospelákov dopredu.
Ako píše Russell, nuda je unikátnym typom emócie, ktorá je výlučne ľudská. Na pohľad sa síce nudia aj niektoré zvieratá v zoo, no v prirodzenom prostredí vždy iba počúvajú svoje potreby. To isté robia aj ľudia, ku ktorých výbave však patrí aj ďalšia potreba – kreatívna. A preto sú od prírody konfrontovaní s momentmi nudy, ktoré majú svoj jasný zmysel. Pokiaľ ich od seba neodoženú. Pretože, ako píše ďalšia ťažká filozofická váha Søren Kierkegaard, „nutkanie neustále sa niečím zamestnávať je naším najväčším zdrojom nešťastia“. Napriek tomu to stále robíme.
prečo sa neusmievaš?!
Keď sa o zvláštnom jave „potláčania nebezpečnej nudy” dočítal Dušan Ondrušek, zaklaplo mu to do trendu, ktorý vníma už dlhšie. Psychológ Ondrušek je dlhoročným expertom v oblasti facilitácie, teda akéhosi umenia riadenej a rozumnej diskusie. Už v deväťdesiatych rokoch založil neziskovú organizáciu PDCS, ktorá sa venuje riešeniu konfliktov a spoločenskému dialógu. Pri práci v rodinných poradniach za posledné desaťročia zaregistroval zaujímavý posun v rodičovstve a vo vnímaní roly dieťaťa v rodine.
„Nutkanie neustále sa niečím zamestnávať je naším najväčším zdrojom nešťastia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.