Minulý týždeň sme sa my, ktorí máme radi hudbu, mohli v Bratislave cítiť ako v skutočnom veľkomeste. Každý večer sa dalo ísť na niekoľko zaujímavých koncertov, vystúpili tu hviezdy popmusic, džezu aj alternatívnej scény.
Ako to už býva, očakávania sa naplnili iba čiastočne. A keďže išlo o hudbu a nie, povedzme, o futbal, aj hodnotenia jednotlivých koncertov sa rozchádzali. Napríklad Alicia Keys: podľa Tomáša Prokopčáka zo SME išlo o „absolútny koncert“, Juraj Fellegi z Pravdy bol z vystúpenia soulovej hviezdy sklamaný.
Ako to bolo v skutočnosti, nevieme. V čase, keď Alicia súkala pred tisíckami divákov v petržalskej Inchebe jeden hit za druhým, boli sme spolu s asi dvestovkou dobre informovaných (človek by skoro povedal „iniciovaných“, či „vyvolených“) fajnšmekrov v klube A4 na koncerte skupiny A Silver Mt. Zion Memorial Orchestra. Priznám sa, že v „Á štvorke“ ma vždy chytá (mierna) klaustrofóbia.
Ešte viac v pondelok večer, keď bola polovica vestibulu oddelená sklenenou stenou a organizátori mali „zakázané otvárať okná“ . Sviežosť, ktorá chýbala vydýchanému vzduchu, však nahradila sviežosť hudobná. Dve bosonohé huslistky, obutý kontrabasista a bubeník, dlhovlasý gitarista a spevák Efrim. Stáli v polkruhu, dívali sa na seba a vytvárali hudbu, v ktorej bolo všetko okrem bezduchej exhibície. Išlo vlastne o pesničky s celkom jednoduchými melódiami. Kapela ich rozvíjala do zvláštnych akustických krasozvukov, každý zahraný kus rástol od tichej nenápadnosti až k rýchlym, hlasným pasážam, odkiaľ sa vracal k folkovej prostote. Medzi jednotlivými piesňami Efrim prirodzene komunikoval s publikom, okrem iného sme sa dozvedeli, že má „bad day“, ale že to nijako nesúvisí s Bratislavou. Keď jeden z poslucháčov zakričal, že toto je „the best concert ever“, Efrim mu odpovedal, že to tak nie, že ten najlepší bol pred nejakými desiatimi rokmi v Toronte. Kapela dvakrát pridávala, pričom ten druhý prídavok, pieseň There Is A Light s čistým harmonickým spevom Efrima a huslistiek, bola mimoriadne silným vrcholom mimoriadne silného večera.
Ďalšie dva koncerty, ktoré sme si tento týždeň vybrali, sa konali v petržalskom Klube Za zrkadlom (jediný klub v Bratislave, kde za použitie toalety musíte platiť, zároveň jediný, kde na tomto dôležitom mieste nie je mydlo ani papierové utierky). Vystúpenie Longitalu, o ktorom viac píšeme na predchádzajúcich dvoch stranách, bolo príjemnou rodinnou oslavou. Koncert americkej legendy Livin´ Colour mal byť udalosťou týždňa. Určite to očakávali starí aj mladí rockeri a džezmeni či fanúšikovia z Nitry, dokonca až z Košíc, ktorí kvôli tomu do Bratislavy pricestovali. Najprv zahrala skupina Appendix a zahrala veľmi dobre. Okrem hudobných schopností jej členov sme oceňovali mohutný zvuk, ktorý kapele dodal silu a intenzitu. Keby bol za mixážnym pultom zostal Pavol Prockl, ktorý zvučil Appendix, mohli sme zažiť muzikantské orgie. Livin´ Colour si však so sebou priviezli nemeckého zvukára, ktorý majstrovstvo Vernona Reida, Douga Wimbisha, Willa Calhouna a Coreyho Glovera utopil v neznesiteľnom plechovom hluku. Bodalo to uši a mozog, rozoznať sa dali len tvrdé Calhounove bicie, Reidova gitara znela ako cirkulárka, Wimbishovu basu nebolo počuť vôbec, Gloverov spev sa do počuteľnej časti spektra dostal iba pri exaltovanom falzete... Veľká časť ľudí sa presunula na kraj pódia, kde bolo počuť len odposluchy, mnohí odišli do daždivej Petržalky. Tí čo zostali pred pódiom, riskovali poškodenie sluchu. Bol to skutočne unikátny zážitok: už sme v kluboch, sálach a letných festivaloch počuli všeličo (vrátane výborných koncertov Livin´ Colour na Hodokvase a v klube Babylon), ale niečo takéto hrozné ešte nikdy.
Aj napriek tomu to bol celkom dobrý týždeň. A to nás ešte (v čase uzávierky .týždňa) čaká Animal Collective a na budúci víkend „džezáky“!
Ako to už býva, očakávania sa naplnili iba čiastočne. A keďže išlo o hudbu a nie, povedzme, o futbal, aj hodnotenia jednotlivých koncertov sa rozchádzali. Napríklad Alicia Keys: podľa Tomáša Prokopčáka zo SME išlo o „absolútny koncert“, Juraj Fellegi z Pravdy bol z vystúpenia soulovej hviezdy sklamaný.
Ako to bolo v skutočnosti, nevieme. V čase, keď Alicia súkala pred tisíckami divákov v petržalskej Inchebe jeden hit za druhým, boli sme spolu s asi dvestovkou dobre informovaných (človek by skoro povedal „iniciovaných“, či „vyvolených“) fajnšmekrov v klube A4 na koncerte skupiny A Silver Mt. Zion Memorial Orchestra. Priznám sa, že v „Á štvorke“ ma vždy chytá (mierna) klaustrofóbia.
Ešte viac v pondelok večer, keď bola polovica vestibulu oddelená sklenenou stenou a organizátori mali „zakázané otvárať okná“ . Sviežosť, ktorá chýbala vydýchanému vzduchu, však nahradila sviežosť hudobná. Dve bosonohé huslistky, obutý kontrabasista a bubeník, dlhovlasý gitarista a spevák Efrim. Stáli v polkruhu, dívali sa na seba a vytvárali hudbu, v ktorej bolo všetko okrem bezduchej exhibície. Išlo vlastne o pesničky s celkom jednoduchými melódiami. Kapela ich rozvíjala do zvláštnych akustických krasozvukov, každý zahraný kus rástol od tichej nenápadnosti až k rýchlym, hlasným pasážam, odkiaľ sa vracal k folkovej prostote. Medzi jednotlivými piesňami Efrim prirodzene komunikoval s publikom, okrem iného sme sa dozvedeli, že má „bad day“, ale že to nijako nesúvisí s Bratislavou. Keď jeden z poslucháčov zakričal, že toto je „the best concert ever“, Efrim mu odpovedal, že to tak nie, že ten najlepší bol pred nejakými desiatimi rokmi v Toronte. Kapela dvakrát pridávala, pričom ten druhý prídavok, pieseň There Is A Light s čistým harmonickým spevom Efrima a huslistiek, bola mimoriadne silným vrcholom mimoriadne silného večera.
Ďalšie dva koncerty, ktoré sme si tento týždeň vybrali, sa konali v petržalskom Klube Za zrkadlom (jediný klub v Bratislave, kde za použitie toalety musíte platiť, zároveň jediný, kde na tomto dôležitom mieste nie je mydlo ani papierové utierky). Vystúpenie Longitalu, o ktorom viac píšeme na predchádzajúcich dvoch stranách, bolo príjemnou rodinnou oslavou. Koncert americkej legendy Livin´ Colour mal byť udalosťou týždňa. Určite to očakávali starí aj mladí rockeri a džezmeni či fanúšikovia z Nitry, dokonca až z Košíc, ktorí kvôli tomu do Bratislavy pricestovali. Najprv zahrala skupina Appendix a zahrala veľmi dobre. Okrem hudobných schopností jej členov sme oceňovali mohutný zvuk, ktorý kapele dodal silu a intenzitu. Keby bol za mixážnym pultom zostal Pavol Prockl, ktorý zvučil Appendix, mohli sme zažiť muzikantské orgie. Livin´ Colour si však so sebou priviezli nemeckého zvukára, ktorý majstrovstvo Vernona Reida, Douga Wimbisha, Willa Calhouna a Coreyho Glovera utopil v neznesiteľnom plechovom hluku. Bodalo to uši a mozog, rozoznať sa dali len tvrdé Calhounove bicie, Reidova gitara znela ako cirkulárka, Wimbishovu basu nebolo počuť vôbec, Gloverov spev sa do počuteľnej časti spektra dostal iba pri exaltovanom falzete... Veľká časť ľudí sa presunula na kraj pódia, kde bolo počuť len odposluchy, mnohí odišli do daždivej Petržalky. Tí čo zostali pred pódiom, riskovali poškodenie sluchu. Bol to skutočne unikátny zážitok: už sme v kluboch, sálach a letných festivaloch počuli všeličo (vrátane výborných koncertov Livin´ Colour na Hodokvase a v klube Babylon), ale niečo takéto hrozné ešte nikdy.
Aj napriek tomu to bol celkom dobrý týždeň. A to nás ešte (v čase uzávierky .týždňa) čaká Animal Collective a na budúci víkend „džezáky“!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.