Mesiac od chvíle, čo sa pádom Lehman Brothers rozpútal hurikán, je priskoro počítať mŕtvych či ranených. Obetí bude pribúdať, či už je reč o bankách, podnikateľských subjektoch, obyčajných ľuďoch, alebo dokonca štátoch. Vážnejšia je však hrozba, že sme svedkami zrodu novej epochy, akéhosi nového ekonomického poriadku.
Spôsob, akým sa politická trieda, od USA po Austráliu, stavia k novej výzve, je hrozivý. Výroky typu „finančná kríza vyvolala radikálnu zmenu v myslení, vďaka ktorej je možné zavádzať opatrenia, predtým považované za neprípustné“, počuť už nielen z úst národných socialistov na Slovensku. V podobnom vytržení je francúzsky prezident, u ktorého sa snúbia obrovské ambície s veľkým vplyvom. Aj Gordon Brown, ktorého „záchranné opatrenia“ do neba vychválil v New York Times čerstvý „nobelista“ Paul Krugman, vníma krízu ako príležitosť na politickú reinkarnáciu. A takých je viac. Okolnosť, že „bezprecedentná kríza“ (Fico) je šanca pre všetkých demagógov a populistov, aby defilovali ako spasitelia, zásadne zvýši náklady sanácie. Preto si krízu odskáčeme podstatne drahšie, než by zodpovedalo diere, ktorú do bilancií bánk navŕtali „toxické aktíva“ a hazardní hráči.
Prvotný hriech, to je nesporné, začína pritom u politikov. Nejde len o toľko spomínaný zákon Billa Clintona, ktorý v polovici 90. rokov viac-menej zaviazal komerčné banky ísť do úverovania aj menej solventných klientov. Ide o vytváranie mentality zvyšovania spotreby ako akéhosi ľudského práva. Za tým je jasne čitateľná socialistická filozofia rovnostárstva, doteraz cudzia pre americké pomery, ktorá našla vyjadrenie v „ekonomickej pozitívnej diskriminácii“. Banky fungovali v prostredí legislatívneho, sociálneho a kultúrneho apelu požičiavať temer každému, čo vytváralo hlboký spor so zásadou obozretnosti a rozumného manažmentu rizika.
Samozrejme, pri vyrovnávaní sa s následkami tohto prístupu zlyhala podnikateľská morálka i konkurencia, ktorá neukázala, že v systéme je vírus. Nič neospravedlňuje ani zlyhanie ratingových agentúr, ktoré je ozaj obrovské, a ani hviezdne odmeňovanie manažérov v situácii, keď už im muselo byť jasné, že dlhodobo vedú svoje banky do fatálnej straty. Dá sa tiež debatovať o tom, do akej miery sú prípustné virtuálne metódy „rozkladania rizika“ (obchodovanie s produktmi, ktorých oceňovanie už nemá súvis s racionálnou kalkuláciou, len s emóciami, ktoré nesú akciové trhy k novým rekordom). Lenže keby nebol trh napadnutý politickou objednávkou, ktorá mu nariadila vykonávať „biznis“, na aký nie je ustrojený, komerčné banky ani burzoví makléri by „hypotéky pre chudobných“ nevymysleli.
Keby sme na Slovensku nezažili štátne banky za „mečiarizmu“, orientovalo by sa nám ťažšie. Avšak napriek rozdielom (u nás išlo o programové rozkrádanie prostredníctvom úverových kamufláží), obe čierne diery spája to, že boli vytvorené na politický povel posielať peniaze tam, kam by ich inak banky neposielali. To je začiatok a koreň zla. Je len prirodzené, že takto deformovaný systém stráca integritu a vkráda sa do neho hazard. Žiaľ, presne týmto smerom, teda posilnením vplyvu štátu či nadnárodného dohľadu, sa vydávajú terajší spasitelia, v USA i Európe, ktorí akoby si nalievaním miliárd do roztraseného systému kupovali ústretovosť bánk pre svoje projekty.
Toto nemôže mať dobrý koniec nielen pre banky, ale ani v iných sférach. Ideológovia ľavice to pritom vidia jasne: „Éra globalizovaného trhu bez regulácií a bariér sa skončila,“ jasá Jacques Rupník. Ani Naomi Klein sa nezaprie, keď tvrdí, že „krach na Wall Street musí byť pre friedmanizmus to isté, čo pád berlínskeho múra pre autoritársky komunizmus“. Je dôvodné podozrenie, že títo či ďalší podobní, ktorých sú plné západné médiá, nikdy neboli svojim snom tak blízko. Recesia či spomalenie ekonomík, ktoré nás čaká, je len menšie zlo. Väčšie je nebezpečenstvo, že sa začína ďalší zápas o samu podstatu slobody.
Spôsob, akým sa politická trieda, od USA po Austráliu, stavia k novej výzve, je hrozivý. Výroky typu „finančná kríza vyvolala radikálnu zmenu v myslení, vďaka ktorej je možné zavádzať opatrenia, predtým považované za neprípustné“, počuť už nielen z úst národných socialistov na Slovensku. V podobnom vytržení je francúzsky prezident, u ktorého sa snúbia obrovské ambície s veľkým vplyvom. Aj Gordon Brown, ktorého „záchranné opatrenia“ do neba vychválil v New York Times čerstvý „nobelista“ Paul Krugman, vníma krízu ako príležitosť na politickú reinkarnáciu. A takých je viac. Okolnosť, že „bezprecedentná kríza“ (Fico) je šanca pre všetkých demagógov a populistov, aby defilovali ako spasitelia, zásadne zvýši náklady sanácie. Preto si krízu odskáčeme podstatne drahšie, než by zodpovedalo diere, ktorú do bilancií bánk navŕtali „toxické aktíva“ a hazardní hráči.
Prvotný hriech, to je nesporné, začína pritom u politikov. Nejde len o toľko spomínaný zákon Billa Clintona, ktorý v polovici 90. rokov viac-menej zaviazal komerčné banky ísť do úverovania aj menej solventných klientov. Ide o vytváranie mentality zvyšovania spotreby ako akéhosi ľudského práva. Za tým je jasne čitateľná socialistická filozofia rovnostárstva, doteraz cudzia pre americké pomery, ktorá našla vyjadrenie v „ekonomickej pozitívnej diskriminácii“. Banky fungovali v prostredí legislatívneho, sociálneho a kultúrneho apelu požičiavať temer každému, čo vytváralo hlboký spor so zásadou obozretnosti a rozumného manažmentu rizika.
Samozrejme, pri vyrovnávaní sa s následkami tohto prístupu zlyhala podnikateľská morálka i konkurencia, ktorá neukázala, že v systéme je vírus. Nič neospravedlňuje ani zlyhanie ratingových agentúr, ktoré je ozaj obrovské, a ani hviezdne odmeňovanie manažérov v situácii, keď už im muselo byť jasné, že dlhodobo vedú svoje banky do fatálnej straty. Dá sa tiež debatovať o tom, do akej miery sú prípustné virtuálne metódy „rozkladania rizika“ (obchodovanie s produktmi, ktorých oceňovanie už nemá súvis s racionálnou kalkuláciou, len s emóciami, ktoré nesú akciové trhy k novým rekordom). Lenže keby nebol trh napadnutý politickou objednávkou, ktorá mu nariadila vykonávať „biznis“, na aký nie je ustrojený, komerčné banky ani burzoví makléri by „hypotéky pre chudobných“ nevymysleli.
Keby sme na Slovensku nezažili štátne banky za „mečiarizmu“, orientovalo by sa nám ťažšie. Avšak napriek rozdielom (u nás išlo o programové rozkrádanie prostredníctvom úverových kamufláží), obe čierne diery spája to, že boli vytvorené na politický povel posielať peniaze tam, kam by ich inak banky neposielali. To je začiatok a koreň zla. Je len prirodzené, že takto deformovaný systém stráca integritu a vkráda sa do neho hazard. Žiaľ, presne týmto smerom, teda posilnením vplyvu štátu či nadnárodného dohľadu, sa vydávajú terajší spasitelia, v USA i Európe, ktorí akoby si nalievaním miliárd do roztraseného systému kupovali ústretovosť bánk pre svoje projekty.
Toto nemôže mať dobrý koniec nielen pre banky, ale ani v iných sférach. Ideológovia ľavice to pritom vidia jasne: „Éra globalizovaného trhu bez regulácií a bariér sa skončila,“ jasá Jacques Rupník. Ani Naomi Klein sa nezaprie, keď tvrdí, že „krach na Wall Street musí byť pre friedmanizmus to isté, čo pád berlínskeho múra pre autoritársky komunizmus“. Je dôvodné podozrenie, že títo či ďalší podobní, ktorých sú plné západné médiá, nikdy neboli svojim snom tak blízko. Recesia či spomalenie ekonomík, ktoré nás čaká, je len menšie zlo. Väčšie je nebezpečenstvo, že sa začína ďalší zápas o samu podstatu slobody.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.