Citát prvý: Bánov 17. júla 2008 (SITA): Zapálením vatry zvrchovanosti v Bánove v okrese Nové Zámky si dnes premiér Robert Fico pripomenul 16. výročie prijatia deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Napriek silnému dažďu sa na futbalovom štadióne zišlo niekoľko stoviek ľudí (pokračuje citát). Fico vo svojom príhovore zdôraznil, že prijatie deklarácie o zvrchovanosti bolo významným krokom k vzniku samostatnej Slovenskej republiky, a preto si túto udalosť treba pripomínať.
„Musíme pestovať v ľuďoch vzťah k týmto historickým udalostiam, pretože ak k nim budeme ľahostajní, bude zle s touto krajinou,“ uviedol. Ako ďalej zdôraznil, on sám za deklaráciu ako poslanec Národnej rady SR hlasoval. Tradíciu zapaľovania vatier zvrchovanosti začal Kongres slovenskej inteligencie 17. júla 1992 v Kremnických Baniach. Podľa Fica slovenská vláda cieľavedome pestuje „zdravý historizmus národa ako súčasť štátnej politiky“, nechce však pestovať falošnú mytológiu. „Žiaľ, žijeme dnes v realite, kde je pre takzvaných mienkotvorcov všetko slovenské dosť dobré iba na to, aby to znevažovali,“ povedal
Ako premiér povedal pre agentúru SITA, na takéto podujatia bude chodiť vždy, či už to bude Štefánik, Cyril a Metod, Ústava, Deklarácia zvrchovanosti alebo Slovenské národné povstanie, pretože to patrí k jeho ideologickej výbave, od ktorej sa nemieni odďaľovať. Do Bánova prišiel spolu s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom a ďalšími predstaviteľmi Smeru-SD.
Citát druhý (z: www.viditelnymacek.cz): „Konečně to někdo řekl nahlas! Jan Jandourek ve včerejší (ide o 17. júl 2008, pozn. aut.) MF Dnes: Značná část voličů má jen jedno jediné oprávnění chodit volit, totiž že už jim bylo osmnáct let. Jinak po běžném hovoru s průměrným občanem míváme pocit, že dotyčný nerozumí celkem ničemu, a už vůbec ne veřejným záležitostem. Naštěstí mají ekonomika, kultura i soukromý život jakousi autonomii, takže na tom, koho zmatená, nedovzdělaná či zmanipulovaná část voličů zvolí, tolik nezáleží.“
Premiér Robert Fico sa preslávil najmä tým, že si nevšimol, čo sa stalo v novembri 1989. Toto charakterizuje jeho ideologickú výbavu. Druhý citát zase veľa hovorí o pozadí jeho postavenia na čele slovenskej vlády po mohutnom víťazstve v slobodných voľbách roku 2006. Do čerta so všetkým tým mudrlanstvom okolo politiky! Nie je to nič iné ako jedno z náboženstiev moderného veku. Od chvíle, keď sme začali užívať plody demokracie, ľudský sklon a potreba „veriť“ sa začína pluralizovať. „Môj Boh a môj pán“ sa už nemení od civilizácie k civilizácie, od kultúry ku kultúre, ale takrečeno od občana k občanovi. Sklon mnohých sakralizovať (zbožšťovať) štát, národ, politického vodcu, ideológiu, stranu, spoločenskú triedu... je dôsledok. Tento pocit upevňujú presvedčenia, mýty, symboly, obrady. A tak sa objavili aj občianske a politické náboženstvá, a tak o nich píše aj Emilio Gentile, ktorého kniha Politická náboženství (CDK, Brno 2008) ma na napísanie tohto textu inšpirovala. Navrávať si, že pre veriaceho je podstatný program, vízia a stratégia jej praktického naplnenia, je ilúzia. Sila viery ľudí vo svete politiky je však dosť často predstieraná. To preto, že nejde len o verejný záujem, ale aj – a možno predovšetkým – o záujem osobný a skupinový. Z politiky sa stáva biznis. Politické elity to vedia a pokúšajú sa vniesť do politiky okrem emócií aj korupciu a marketing – mobilizovať svojich nasledovníkov. Hovoria pritom o štáte, národe a dejinných udalostiach ako o posvätných veciach.
Demokracia je asi preto dobrá, že vnáša do guláša vier a presvedčení slobodnú diskusiu. V skrumáži mnohých hlasov sa občas nájde spoločný menovateľ, obmena elít v slobodných voľbách dáva šancu aj skutočným štátnikom, v konkurencii myšlienok, postojov, emócií... sa časť verejnosti dostáva do kontaktu aj s vecnými informáciami. Kultivuje sa. Boh nech nás ochraňuje pred jedinou pravdou!
Napriek silnému dažďu sa na futbalovom štadióne zišlo niekoľko stoviek ľudí (pokračuje citát). Fico vo svojom príhovore zdôraznil, že prijatie deklarácie o zvrchovanosti bolo významným krokom k vzniku samostatnej Slovenskej republiky, a preto si túto udalosť treba pripomínať.
„Musíme pestovať v ľuďoch vzťah k týmto historickým udalostiam, pretože ak k nim budeme ľahostajní, bude zle s touto krajinou,“ uviedol. Ako ďalej zdôraznil, on sám za deklaráciu ako poslanec Národnej rady SR hlasoval. Tradíciu zapaľovania vatier zvrchovanosti začal Kongres slovenskej inteligencie 17. júla 1992 v Kremnických Baniach. Podľa Fica slovenská vláda cieľavedome pestuje „zdravý historizmus národa ako súčasť štátnej politiky“, nechce však pestovať falošnú mytológiu. „Žiaľ, žijeme dnes v realite, kde je pre takzvaných mienkotvorcov všetko slovenské dosť dobré iba na to, aby to znevažovali,“ povedal
Ako premiér povedal pre agentúru SITA, na takéto podujatia bude chodiť vždy, či už to bude Štefánik, Cyril a Metod, Ústava, Deklarácia zvrchovanosti alebo Slovenské národné povstanie, pretože to patrí k jeho ideologickej výbave, od ktorej sa nemieni odďaľovať. Do Bánova prišiel spolu s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom a ďalšími predstaviteľmi Smeru-SD.
Citát druhý (z: www.viditelnymacek.cz): „Konečně to někdo řekl nahlas! Jan Jandourek ve včerejší (ide o 17. júl 2008, pozn. aut.) MF Dnes: Značná část voličů má jen jedno jediné oprávnění chodit volit, totiž že už jim bylo osmnáct let. Jinak po běžném hovoru s průměrným občanem míváme pocit, že dotyčný nerozumí celkem ničemu, a už vůbec ne veřejným záležitostem. Naštěstí mají ekonomika, kultura i soukromý život jakousi autonomii, takže na tom, koho zmatená, nedovzdělaná či zmanipulovaná část voličů zvolí, tolik nezáleží.“
Premiér Robert Fico sa preslávil najmä tým, že si nevšimol, čo sa stalo v novembri 1989. Toto charakterizuje jeho ideologickú výbavu. Druhý citát zase veľa hovorí o pozadí jeho postavenia na čele slovenskej vlády po mohutnom víťazstve v slobodných voľbách roku 2006. Do čerta so všetkým tým mudrlanstvom okolo politiky! Nie je to nič iné ako jedno z náboženstiev moderného veku. Od chvíle, keď sme začali užívať plody demokracie, ľudský sklon a potreba „veriť“ sa začína pluralizovať. „Môj Boh a môj pán“ sa už nemení od civilizácie k civilizácie, od kultúry ku kultúre, ale takrečeno od občana k občanovi. Sklon mnohých sakralizovať (zbožšťovať) štát, národ, politického vodcu, ideológiu, stranu, spoločenskú triedu... je dôsledok. Tento pocit upevňujú presvedčenia, mýty, symboly, obrady. A tak sa objavili aj občianske a politické náboženstvá, a tak o nich píše aj Emilio Gentile, ktorého kniha Politická náboženství (CDK, Brno 2008) ma na napísanie tohto textu inšpirovala. Navrávať si, že pre veriaceho je podstatný program, vízia a stratégia jej praktického naplnenia, je ilúzia. Sila viery ľudí vo svete politiky je však dosť často predstieraná. To preto, že nejde len o verejný záujem, ale aj – a možno predovšetkým – o záujem osobný a skupinový. Z politiky sa stáva biznis. Politické elity to vedia a pokúšajú sa vniesť do politiky okrem emócií aj korupciu a marketing – mobilizovať svojich nasledovníkov. Hovoria pritom o štáte, národe a dejinných udalostiach ako o posvätných veciach.
Demokracia je asi preto dobrá, že vnáša do guláša vier a presvedčení slobodnú diskusiu. V skrumáži mnohých hlasov sa občas nájde spoločný menovateľ, obmena elít v slobodných voľbách dáva šancu aj skutočným štátnikom, v konkurencii myšlienok, postojov, emócií... sa časť verejnosti dostáva do kontaktu aj s vecnými informáciami. Kultivuje sa. Boh nech nás ochraňuje pred jedinou pravdou!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.