musím len umrieť a platiť dane.
Moja robota je moje hoby, keby ma nebavila, idem radšej robiť záhrady. Som na polovicu na voľnej nohe, môj život je rozplánovaný, sezónu mám plnú do konca augusta, Zürich, Mníchov, Paríž, Aix-en-Provence, najďalej mám plány v roku 2020. V Bratislave v SND v tejto sezóne vystúpim len raz, v Čarovnej flaute. Doma som, bohužiaľ, málo, hoci tu spievam rád, na predstavenie môže prísť mama, moji priatelia.
kedysi som zbožňoval more.
Ale čím som starší, tým ma viac ťahá na hory, oddýchnem si tam za kratší čas ako pri mori. Som z Kysúc, naši chodili na huby, s babkou sme chodili na bylinky, to ma ovplyvnilo. Aj v meste sa najviac vytešujem v parkoch, keď sú zelené. Trpaslíka (na fotke) som si kúpil z recesie, keď prídem domov, sadnem si na balkón, mám krásny výhľad na mesto, on tam sedí na parapetnej doske. Stráži byt, pokiaľ tam nie som.
zbieram kuchárske knihy, mám ich určite vyše 250.
V cudzích krajinách ma vždy zaujíma, čo špeciálne sa tam varí. Varím vždy, keď môžem. V Londýne, Mníchove aj v New Yorku som medzi kolegami známy svojimi gulášpartiami. Guláš varím pomaly, bez vody, samé mäso a červené víno a cibuľa. Keď je niečo veľmi dobré, viem toho zjesť aj 3-4 taniere. U mamy aj vylížem tanier. Segedínsky guláš, šošovicovú polievku, holúbky, viem si to navariť aj sám, ale od mamy to je vždy lepšie.
tetovanie to je droga.
Keď s tým začnete, pri jednom neostanete. Jednu kerku som si dal urobiť na Tahiti, na druhej nohe mám ornament, kúsok Slovenska nosím všade so sebou. Začal som s tým, keď som mal 22, chcel som si dať vytetovať draka, ale ten vraj nemôže byť malý, aby sa dali tie šupiny vykresliť. Tak veľmi som to tetovanie chcel, že som súhlasil, aby mi spravili aspoň delfína. Bolelo to, veľmi, ale výsledok stojí za to. Veď všetci sme svojím spôsobom masochisti, ubližujeme si, škodíme, aj nechtiac. A po rokoch nechápeme, ako sme to takto dlho mohli vydržať.
keď môžem spať, tak spím.
Zbožňujem byť v pyžame celý deň. Len jesť, pozerať filmy s misou čipsov. Neviem sa prinútiť ísť do fitka, neznášam fitká, radšej budem sedieť doma na gauči. Nie, dnes už si nemôže ani operný spevák dovoliť byť tučný. Už to nie je tak ako kedysi, že vrece zemiakov sa postavilo na javisko, odspievalo a išlo domov. Režiséri majú veľké slovo pri výbere. Keď im niekto nepasuje, tak si vyberú iného, ktorý možno nie je taký dobrý spevák, ale vyzerá lepšie.
strach mám z nevyrovnaných účtov.
Nemyslím finančných, ale že keď raz budem odchádzať, že sa nerozlúčim, že zostane niečo nevypovedané. Zomrel mi brat a rok po ňom mal autonehodu otec. Mával som strach zo smrti, ale odvtedy ju beriem ako normálnu súčasť života, len sa snažím hovoriť ľuďom, čo cítim, aby to nezostalo visieť vo vzduchu.
doma si nespievam.
Robotu sa snažím nechať za dverami bytu. Dlho som sa bránil aj tomu mať doma klavír. Doma som doma, tam nie som Pavol Bršlík, spevák, ale iba Paľo, ktorý si rád niečo uvarí. Jedna svetoznáma speváčka raz v rozhovore povedala, že priatelia jej muža až po 14 rokoch zistili, že čo ona vlastne robí. Nemala doma žiadnu fotku z predstavení a to nemám ani ja, načo? Milujem svoju robotu, ale nemusím sa s ňou až tak identifikovať, raz na javisku nebudem. Zažil som domy spevákov, majú tam ako v mauzóleu vlastné sochy a portréty, ale sú tam sami. Takto nechcem dopadnúť. Preto mám aj iné záujmy a známych, divadlo je krásna vec, ale nie je to celý život.
Tu je ešte zopár ďalších zaujímavostí, ktoré sú exkluzívne len na našom webe, v papierovom vydaní ich nenájdete:
som rád, že som si urobil meno v zahraničí a musel sa prebíjať tam.
Bola to náhoda, nezobrali ma do SND ani po troch predspievaniach, išiel som do zahraničia a tam ma zobrali hneď po prvom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.