„Ani vy, ani ja nehovoríme po anglicky, ale sú veci, ktoré možno povedať len v angličtine,“ píše indický podnikateľ čínskemu premiérovi v knihe Aravinda Adigu Biely tiger, ktorá v utorok večer získala The Man Booker Prize 2008. Aká je to kniha? Je najprestížnejšia literárna cena sveta v správnych rukách?
Na svete je zrejme viac literárnych cien, než jazykov, v ktorých sa píšu knihy. Veď aj na Slovensku ich máme niekoľko. Nie všetky ceny však majú rovnakú cenu. Okrem kvality a nezávislosti poroty, výšky odmeny, slávnej histórie a záujmu médií o cene ceny rozhoduje, akú jazykovo-literárnu oblasť zahŕňa. Práve preto je druhou najvýznamnejšou literárnou odmenou francúzska Goncourtova cena a úplne najvýznamnejšou Bookerova cena, od roku 2002 (vďaka hlavnému sponzorovi) oficiálne nazývaná The Man Booker Prize.
.the Best of Booker
Bookerova cena sa od roku 1969 udeľuje za román napísaný v angličtine občanom Britského spoločenstva národov a Írskej republiky. Proces výberu titulov je dobre premyslený. Riadi ho poradný výbor zložený z jedného spisovateľa, dvoch vydavateľov, literárneho agenta, kníhkupca, knihovníka a predsedu, ktorého dodá Booker Prize Foundation. Tento výbor vyberie porotu, pozostávajúcu z autorov, literárnych kritikov a publicistov. Do súťaže o cenu môže každé vydavateľstvo nominovať maximálne dva tituly, automaticky sa berú do úvahy diela finalistov z posledných desiatich rokov, ďalšie tituly môže do súťaže „prizvať“ porota. Tak vznikne základný zoznam, ktorý má väčšinou okolo 100 položiek. Z neho porota vyberie tzv. „longlist“ (okolo 20 titulov), neskôr „shortlist“ (5 až 7 kníh) a nakoniec oznámi víťaza a slávnostne mu odovzdá šek na 50 000 libier.
Za 40 rokov sa najčastejšie (6-krát) dostala do shortlistu Iris Murdoch (raz — s knihou More, more — Bookera aj vyhrala). Len dvaja spisovatelia získali cenu dvakrát: Austrálčan Peter Carey a Juhoafričan J. M. Coetzee. Absolútnym víťazom prvých štyridsiatich ročníkov sa však nestal ani jeden z nich. Cenu The Best of Booker za najlepšie z najlepších získal začiatkom tohto roka Salman Rushdie za svoje Deti Polnoci, „obyčajným“ Bookerom ocenené v roku 1981.
.bez Rushdieho
So Salmanom Rushdiem bol spojený aj aktuálny ročník Bookera. Jeho najväčšou udalosťou, dokonca mierne zatieňujúcou finalistov a víťaza, bolo nezaradenie najnovšieho Rushdieho románu Čarodejnica z Florencie (The Enchantress of Florence) so shortlistu. Knihu sme zatiaľ nečítali, takže ťažko môžeme posúdiť, či porota iba chcela ukázať, aké veľké má svaly (v štýle „nám nejde o meno ale o literatúru“), alebo Rushdie na svojich konkurentov jednoducho kvalitatívne nestačil. Britskí kritici však knihu hodnotili pozitívne a na názor bookerovskej poroty nedali ani čitatelia: Rushdie sa predával oveľa lepšie než ktorýkoľvek z finalistov a v londýnskych kníhkupectvách mu patrili najlepšie miesta.
Porota tento rok vybrala šesť finalistov, pričom medzi nimi nebola ani jedna literárna hviezda typu McEwana či Coetzeeho. Dvaja z nich (Aravind Adiga a Stephen Toltz) sú debutanti, dvaja (Linda Grant a Philip Hensher) boli v minulosti v bookerovskom longliste. Britskí kritici hovorili o „strachu z filozofie a originálneho myslenia,“ porota sa bránila konštatovaniami o tom, že „v románe je dôležitejšie rozprávanie a príbeh než úvahy a stavba viet“.
Víťazom sa možno práve preto stal 24-ročný, v Madráse narodený, v Austrálii vychovaný, v Oxforde vyštudovaný a v Bombaji bývajúci Ind, kolega novinár (indický korešpondent časopisu Time) Aravind Adiga.
.revúci tiger
Jeho kniha Biely tiger je prerozprávaním života mladého muža menom Balram z indického vidieka. Vymaní sa z chudoby tým, že zabije svojho pána, ukradne mu peniaze, presťahuje sa do Bangalore a založí si úspešnú živnosť. Rozprávanie má formu (neodoslaných) listov čínskemu premiérovi Wen Jiabaovi, ktorý má navštíviť Indiu, aby zistil, ako sa z prostých občanov stávajú podnikatelia.
Akokoľvek je Balramov príbeh napínavý a šikovne napísaný, skutočným (anti-)hrdinom je India, presnejšie jej odvrátená strana. Adigova India sa totiž delí na dve nerovnako veľké časti: malé Svetlo na pobrežiach a v lukratívnych častiach veľkých miest, obrovská Temnota všade inde. India, ktorú poznávame ako nadšení turisti, je len malou časťou Svetla. Temnotu návštevník Indie neuvidí — hoci v nej žije podľa Adigu 95 % Indov. Je to India špinavá, skorumpovaná, zaostalá a uväznená kdesi v ďalekej minulosti, keď boli sluhovia majetkom svojich pánov. Rozprávať v tejto temnej Indii o demokracii je „ako keď eunuchovia diskutujú o Kamasutre“. Cesta z Temnoty do Svetla vedie len cez zradu, násilie, krádež, úplatky, vraždu. Len tak sa biely tiger dostane z klietky...
Napriek tejto smutnej téme je Biely tiger príjemným, často vtipným čítaním. Krátkymi opismi a dynamickými dialógmi dokáže vytvoriť atmosféru takú silnú, že vás v nose začne páliť smrad zo zapáchajúcich odpadkov, na jazyku cítite curry a kdesi v hlave hučia klaksóny bangalorských taxíkov.
Odkiaľ to však talentovaný Aravind všetko vie? Sám to určite nezažil. Niečo možno počul a videl, keď písal pre Time — ale nič viac. A v knihe to cítiť. Zostáva na povrchu, hoci je to povrch mimoriadne zaujímavý. Úvahy o svete, ktoré vložil do úst svojmu hrdinovi sú síce vtipné (napríklad, že slabosť belochov je spôsobená homosexuálnymi partnerstvami a používaním mobilov), ale — znovu — povrchné. Nemožno sa zbaviť porovnávania so Salmanom Rushdiem, ktorý sa teda ponáral oveľa hlbšie. Napriek tomu: Biely tiger je celkom slušný začiatok. Jeho autor má vraj už takmer hotový ďalší román. Budeme naň veľmi zvedaví.
Zatiaľ možno — trochu povrchne a zjednodušene — skonštatovať, že tiger, ktorý reve, nehryzie. Je to však len ľahká, adigovská metafora. V skutočnosti by som sa na to nespoliehal.
Na svete je zrejme viac literárnych cien, než jazykov, v ktorých sa píšu knihy. Veď aj na Slovensku ich máme niekoľko. Nie všetky ceny však majú rovnakú cenu. Okrem kvality a nezávislosti poroty, výšky odmeny, slávnej histórie a záujmu médií o cene ceny rozhoduje, akú jazykovo-literárnu oblasť zahŕňa. Práve preto je druhou najvýznamnejšou literárnou odmenou francúzska Goncourtova cena a úplne najvýznamnejšou Bookerova cena, od roku 2002 (vďaka hlavnému sponzorovi) oficiálne nazývaná The Man Booker Prize.
.the Best of Booker
Bookerova cena sa od roku 1969 udeľuje za román napísaný v angličtine občanom Britského spoločenstva národov a Írskej republiky. Proces výberu titulov je dobre premyslený. Riadi ho poradný výbor zložený z jedného spisovateľa, dvoch vydavateľov, literárneho agenta, kníhkupca, knihovníka a predsedu, ktorého dodá Booker Prize Foundation. Tento výbor vyberie porotu, pozostávajúcu z autorov, literárnych kritikov a publicistov. Do súťaže o cenu môže každé vydavateľstvo nominovať maximálne dva tituly, automaticky sa berú do úvahy diela finalistov z posledných desiatich rokov, ďalšie tituly môže do súťaže „prizvať“ porota. Tak vznikne základný zoznam, ktorý má väčšinou okolo 100 položiek. Z neho porota vyberie tzv. „longlist“ (okolo 20 titulov), neskôr „shortlist“ (5 až 7 kníh) a nakoniec oznámi víťaza a slávnostne mu odovzdá šek na 50 000 libier.
Za 40 rokov sa najčastejšie (6-krát) dostala do shortlistu Iris Murdoch (raz — s knihou More, more — Bookera aj vyhrala). Len dvaja spisovatelia získali cenu dvakrát: Austrálčan Peter Carey a Juhoafričan J. M. Coetzee. Absolútnym víťazom prvých štyridsiatich ročníkov sa však nestal ani jeden z nich. Cenu The Best of Booker za najlepšie z najlepších získal začiatkom tohto roka Salman Rushdie za svoje Deti Polnoci, „obyčajným“ Bookerom ocenené v roku 1981.
.bez Rushdieho
So Salmanom Rushdiem bol spojený aj aktuálny ročník Bookera. Jeho najväčšou udalosťou, dokonca mierne zatieňujúcou finalistov a víťaza, bolo nezaradenie najnovšieho Rushdieho románu Čarodejnica z Florencie (The Enchantress of Florence) so shortlistu. Knihu sme zatiaľ nečítali, takže ťažko môžeme posúdiť, či porota iba chcela ukázať, aké veľké má svaly (v štýle „nám nejde o meno ale o literatúru“), alebo Rushdie na svojich konkurentov jednoducho kvalitatívne nestačil. Britskí kritici však knihu hodnotili pozitívne a na názor bookerovskej poroty nedali ani čitatelia: Rushdie sa predával oveľa lepšie než ktorýkoľvek z finalistov a v londýnskych kníhkupectvách mu patrili najlepšie miesta.
Porota tento rok vybrala šesť finalistov, pričom medzi nimi nebola ani jedna literárna hviezda typu McEwana či Coetzeeho. Dvaja z nich (Aravind Adiga a Stephen Toltz) sú debutanti, dvaja (Linda Grant a Philip Hensher) boli v minulosti v bookerovskom longliste. Britskí kritici hovorili o „strachu z filozofie a originálneho myslenia,“ porota sa bránila konštatovaniami o tom, že „v románe je dôležitejšie rozprávanie a príbeh než úvahy a stavba viet“.
Víťazom sa možno práve preto stal 24-ročný, v Madráse narodený, v Austrálii vychovaný, v Oxforde vyštudovaný a v Bombaji bývajúci Ind, kolega novinár (indický korešpondent časopisu Time) Aravind Adiga.
.revúci tiger
Jeho kniha Biely tiger je prerozprávaním života mladého muža menom Balram z indického vidieka. Vymaní sa z chudoby tým, že zabije svojho pána, ukradne mu peniaze, presťahuje sa do Bangalore a založí si úspešnú živnosť. Rozprávanie má formu (neodoslaných) listov čínskemu premiérovi Wen Jiabaovi, ktorý má navštíviť Indiu, aby zistil, ako sa z prostých občanov stávajú podnikatelia.
Akokoľvek je Balramov príbeh napínavý a šikovne napísaný, skutočným (anti-)hrdinom je India, presnejšie jej odvrátená strana. Adigova India sa totiž delí na dve nerovnako veľké časti: malé Svetlo na pobrežiach a v lukratívnych častiach veľkých miest, obrovská Temnota všade inde. India, ktorú poznávame ako nadšení turisti, je len malou časťou Svetla. Temnotu návštevník Indie neuvidí — hoci v nej žije podľa Adigu 95 % Indov. Je to India špinavá, skorumpovaná, zaostalá a uväznená kdesi v ďalekej minulosti, keď boli sluhovia majetkom svojich pánov. Rozprávať v tejto temnej Indii o demokracii je „ako keď eunuchovia diskutujú o Kamasutre“. Cesta z Temnoty do Svetla vedie len cez zradu, násilie, krádež, úplatky, vraždu. Len tak sa biely tiger dostane z klietky...
Napriek tejto smutnej téme je Biely tiger príjemným, často vtipným čítaním. Krátkymi opismi a dynamickými dialógmi dokáže vytvoriť atmosféru takú silnú, že vás v nose začne páliť smrad zo zapáchajúcich odpadkov, na jazyku cítite curry a kdesi v hlave hučia klaksóny bangalorských taxíkov.
Odkiaľ to však talentovaný Aravind všetko vie? Sám to určite nezažil. Niečo možno počul a videl, keď písal pre Time — ale nič viac. A v knihe to cítiť. Zostáva na povrchu, hoci je to povrch mimoriadne zaujímavý. Úvahy o svete, ktoré vložil do úst svojmu hrdinovi sú síce vtipné (napríklad, že slabosť belochov je spôsobená homosexuálnymi partnerstvami a používaním mobilov), ale — znovu — povrchné. Nemožno sa zbaviť porovnávania so Salmanom Rushdiem, ktorý sa teda ponáral oveľa hlbšie. Napriek tomu: Biely tiger je celkom slušný začiatok. Jeho autor má vraj už takmer hotový ďalší román. Budeme naň veľmi zvedaví.
Zatiaľ možno — trochu povrchne a zjednodušene — skonštatovať, že tiger, ktorý reve, nehryzie. Je to však len ľahká, adigovská metafora. V skutočnosti by som sa na to nespoliehal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.