„Toto je vlasť? Riť sveta je to! Raz je tu Československo, potom Maďarsko, Slovensko, zase Československo. Najprv to tu obsadia Nemci, potom zase Rusi... Toto nemôže byť vlasť!“
Takto sa rozčúlene rozkričí jedna z hlavných postáv nového románu Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Historický román z rokov 1938 až 1968. Jej príbeh – a príbeh jej spolupostáv – sa odohráva najmä (hoci nielen) u nás, v Leviciach, Bratislave, Vysokých Tatrách... Kdesi na začiatku knihy, teda na konci tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, presne prvého septembra, traja dvanásť-trinásťroční chlapci obdivujú na levickom kúpalisku spolužiačku Máriu, vedú pri tom sexi šteklivé reči a dajú si plavecké preteky. Kto vyhrá, môže kurizovať Márii a ostatní sa mu do toho nebudú pliesť. Peter je Maďar, Jan je Čech, Gabriel je Žid. Pestrá spoločnosť. Prechádzajú jednotlivými kapitolami románu, každá epizóda je venovaná jednému roku, čiže dovedna tu máme tridsaťjeden nazretí do životných osudov našincov.
Osudy sú to síce rôzne, jestvujú však ľudia a veci, ktoré ich spájajú: Mária, priateľstvo, jeden dátum; alebo ktoré ich meritórne ovplyvňujú: politika. Jedna krátka ukážka za mnohé: „Takto sme dopadli. Nie kvôli vlastným chybám, ale kvôli politike. Nemohli sme žiť vlastný život, ale tak, ako nám nadiktovali,“ ťažká si Mária Belajová v románe Stalo sa prvého septembra. Gabriel jej na to povie: „Konečne ťa počujem nadávať na život.“ A Mária zas: „Ale tak to nie je. Nadávam na komunistov. Život je predsa krásny.“
Život je krásny a spletitý. Druhá polovica minulého storočia u nás spletitosťou veru nešetrila, naopak, obsypávala nás ňou plnými priehrštiami – vojnami, režimami, prevratmi a revolúciami, prenasledovaním, uväzňovaním a prepúšťaním, dvojitými existenciami, zmenami mien, útekmi a návratmi cez (rôzne umiestnené) hranice a... A ešte nám voľakedajšok dožičil kreatúry (všelijakých tvarov, chutí a zápachov) na čele štátu. (Toto posledné, to s kreatúrami, nám, žiaľ, ostalo až dodnes, keď už sa minulosť zmenila na horúcu súčasnosť.)
Keď sa Pavla Rankova v jednom interview zhurta spýtali, či je nadaný spisovateľ, odpovedal takto: „Určite viem ‚slohovať´, skladať slová do viet a vety do odsekov. Ale na základnej škole som mal veľké problémy so slohovými prácami a určite som patril k horšej polovici žiakov. Na strednej škole som sa postupne zlepšoval, ale to bolo najmä preto, že ma to čoraz viac bavilo. Možno, že je mnoho ľudí, ktorí keby cítili, že ich baví písať, tak by písali dobre, zatiaľ to neskúsili. V remesle mi pomohlo aj to, že som v minulosti pôsobil niekoľko rokov v reklame. Tam ma naučili, že keď chcem niečo povedať, tak to mám urobiť jasne, a nie hovoriť niečo iné.“ Pavol Rankov vskutku rozpráva svoj príbeh jasne, jasné rozprávačstvo je (už tradične) autorovou najsilnejšou stránkou.
Peter Rónai, Jan Bízek a Gabriel Rosenberg – to sú naše životy, konkrétnejšie: životy našich rodičov a starých rodičov. Pavol Rankov rekapituluje a vzdáva hold. Nekritizuje, na to má svojich hrdinov priveľmi (a vlastne oprávnene) rád. Pripomína však fakt, na ktorý veľmi radi (priam nepoučiteľne) zabúdame: Kým sa zahľadíme do budúcnosti, treba si vyleštil okuliare a pozrieť sa späť, do voľakedajška.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa
Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Kalligram 2008.
Takto sa rozčúlene rozkričí jedna z hlavných postáv nového románu Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Historický román z rokov 1938 až 1968. Jej príbeh – a príbeh jej spolupostáv – sa odohráva najmä (hoci nielen) u nás, v Leviciach, Bratislave, Vysokých Tatrách... Kdesi na začiatku knihy, teda na konci tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, presne prvého septembra, traja dvanásť-trinásťroční chlapci obdivujú na levickom kúpalisku spolužiačku Máriu, vedú pri tom sexi šteklivé reči a dajú si plavecké preteky. Kto vyhrá, môže kurizovať Márii a ostatní sa mu do toho nebudú pliesť. Peter je Maďar, Jan je Čech, Gabriel je Žid. Pestrá spoločnosť. Prechádzajú jednotlivými kapitolami románu, každá epizóda je venovaná jednému roku, čiže dovedna tu máme tridsaťjeden nazretí do životných osudov našincov.
Osudy sú to síce rôzne, jestvujú však ľudia a veci, ktoré ich spájajú: Mária, priateľstvo, jeden dátum; alebo ktoré ich meritórne ovplyvňujú: politika. Jedna krátka ukážka za mnohé: „Takto sme dopadli. Nie kvôli vlastným chybám, ale kvôli politike. Nemohli sme žiť vlastný život, ale tak, ako nám nadiktovali,“ ťažká si Mária Belajová v románe Stalo sa prvého septembra. Gabriel jej na to povie: „Konečne ťa počujem nadávať na život.“ A Mária zas: „Ale tak to nie je. Nadávam na komunistov. Život je predsa krásny.“
Život je krásny a spletitý. Druhá polovica minulého storočia u nás spletitosťou veru nešetrila, naopak, obsypávala nás ňou plnými priehrštiami – vojnami, režimami, prevratmi a revolúciami, prenasledovaním, uväzňovaním a prepúšťaním, dvojitými existenciami, zmenami mien, útekmi a návratmi cez (rôzne umiestnené) hranice a... A ešte nám voľakedajšok dožičil kreatúry (všelijakých tvarov, chutí a zápachov) na čele štátu. (Toto posledné, to s kreatúrami, nám, žiaľ, ostalo až dodnes, keď už sa minulosť zmenila na horúcu súčasnosť.)
Keď sa Pavla Rankova v jednom interview zhurta spýtali, či je nadaný spisovateľ, odpovedal takto: „Určite viem ‚slohovať´, skladať slová do viet a vety do odsekov. Ale na základnej škole som mal veľké problémy so slohovými prácami a určite som patril k horšej polovici žiakov. Na strednej škole som sa postupne zlepšoval, ale to bolo najmä preto, že ma to čoraz viac bavilo. Možno, že je mnoho ľudí, ktorí keby cítili, že ich baví písať, tak by písali dobre, zatiaľ to neskúsili. V remesle mi pomohlo aj to, že som v minulosti pôsobil niekoľko rokov v reklame. Tam ma naučili, že keď chcem niečo povedať, tak to mám urobiť jasne, a nie hovoriť niečo iné.“ Pavol Rankov vskutku rozpráva svoj príbeh jasne, jasné rozprávačstvo je (už tradične) autorovou najsilnejšou stránkou.
Peter Rónai, Jan Bízek a Gabriel Rosenberg – to sú naše životy, konkrétnejšie: životy našich rodičov a starých rodičov. Pavol Rankov rekapituluje a vzdáva hold. Nekritizuje, na to má svojich hrdinov priveľmi (a vlastne oprávnene) rád. Pripomína však fakt, na ktorý veľmi radi (priam nepoučiteľne) zabúdame: Kým sa zahľadíme do budúcnosti, treba si vyleštil okuliare a pozrieť sa späť, do voľakedajška.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa
Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Kalligram 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.