Čestné miesto medzi strašidlami najstrašnejšími patrí upírom – stvoreniam, ktoré sa živia ľudskou krvou. Upíri sa vyskytujú v legendách takmer na celom svete. Kráľ upírov je však len jeden – nemŕtvy gróf Dracula.
Dá sa povedať, že Draculu pozná každé dieťa. A nebola by to len fráza – postavičku upíra v plášti, ktorý prebýva na tajomnom hrade, dnes nájdeme aj v animovaných filmoch pre deti a jeho plastová figúrka na vás vyskočí aj z „kindervajca“. Jednoducho, Dracula spolu s Frankensteinom, Sherlockom Holmesom, Robinsonom, Jamesom Bondom či Harry Potterom patrí k literárnym a filmovým hrdinom, ktorí sa stali súčasťou nášho civilizačného povedomia.
.detský horor
Na Slovensku sa dostal krvilačný gróf pod kožu viacerým generáciám detí a mládeže. Koncom 60. rokov vyšiel vo vydavateľstve Tatran preklad slávneho románu Brama Stokera Dracula a toto vydanie, ilustrované fotografiami z nemého filmu Upír z Nosferatu, sa v mnohých rodinách tajne ocitlo v detských rukách. Strašidelná knižka sa čítavala s lampášom pod paplónom, jej obsah sa rozprával kamarátom, ktorí počúvali so zatajeným dychom. Už len fotka vyziabnutého Draculu v čiernom plášti a s dlhokánskymi pazúrmi spôsobila nočné mory nezanedbateľnému percentu neplnoletých zvedavcov.
Popri tej vzrušujúcej hrôze asi málokoho, a najmä nie ilegálnych detských čitateľov, trápilo, že román Dracula u nás vyšiel skrátený. Prekladateľ Jozef Kot dôvod skracovania v edičnej poznámke vysvetlil tým, že Dracula vznikol na sklonku minulého storočia a jeho autor sa „nie vždy vyhol dobovým manieram. Miestami svoje rozprávanie zaťažil nepríjemným nánosom sentimentality a banalít, miestami v ňom neúnosne prevažuje sklon didaktizovať a naivne filozofovať“. Vydávanie skrátených verzií kníh sa vyskytuje aj
inde na svete (edíciu skrátených románov má známe americké
vydavateľstvo Reader’s Digest), v krajinách socialistického bloku sa však pri zoštíhľovaní vyhadzovali napríklad náboženské úvahy – ktoré majú miesto aj v Draculovi. Stodesať rokov od prvého vydania Stokerovho románu je k dispozícii prvé kompletné slovenské vydanie (vydavateľstvo Európa, preklad Katarína Slugeňová Cockrell a Martin Plch). Draculu očividne stále považujú za dobrý knižný artikel. V čom teda spočíva nesmrteľnosť upírskeho grófa – okrem toho, že ju čerpá z čerstvej krvi?
.krvavé dedičstvo
Stvoriteľ najslávnejšieho literárneho upíra, írsky spisovateľ Bram Stoker (1847 – 1912), nezačínal na zelenej lúke. Zmienky o bytostiach, ktoré túžia po ľudskej krvi, nachádzame takmer na celom svete. Prvé známe literárne spracovania upírskej témy pochádzajú z 18. a 19. storočia. Upírske motívy sa vyskytujú v epickej básni Džaur britského romantického básnika Georgea Gordona Byrona. A Byron bol aj pri vzniku ďalšieho významného upírskeho diela.
V daždivom lete roku 1816 sa na brehu Ženevského jazera štyria ľudia – Byron, jeho lekár John Polidori, romantický básnik Percy Bysshe Shelley a jeho partnerka Mary Shelleyová – dohodli, že každý napíše strašidelný príbeh. Najslávnejším plodom tejto dohody je sci-fi horor Franken-
stein od Mary Shelleyovej. Ďalším je poviedka Upír, ktorá sa pripisovala Byronovi, ale jej autorom je podľa všetkého doktor Polidori. V poviedke vystupuje skazený aristokrat, z ktorého sa vykľuje upír. Upírska téma tu má erotické podtóny a to isté platí o ďalšom významnom „preddraculovskom“ diele, novele Carmilla od írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu, kde je upírskou bytosťou aj jej obeťou žena.
Stoker čerpal aj z prác v európskom folklóre. Pravdepodobne práve pri čítaní o rumunských dejinách naďabil na meno Dracula a dozvedel sa o krutom valašskom vládcovi Vladovi Tepeşovi, ktorý sa preslávil napichávaním obetí na koly. Do akej miery sa Stoker skutočne inšpiroval touto historickou postavou, je predmetom polemík. Grófa Draculu však s Vladom Tepeşom stotožnil napríklad slávny film Dracula režiséra Francisa Forda Coppolu.
Hoci Bram Stoker nikdy ne-
bol v Transylvánii, kam umiestnil hrad grófa Draculu, v románe vytvoril zopár pôsobivých opisov tajomnej prírodnej scenérie. Horšie je to s historickými faktmi – čitateľov u nás najviac pobavilo, že Stoker do Transylvánie umiestnil Slovákov: „Vyzerajú veľmi malebne, ale nepôsobia príťažlivo. Kdesi na divadelnom javisku by ich určite uviedli ako akúsi orientálnu tlupu banditov. Povedali mi však, že sú neškodní a nepriebojní.“
.v tieni upíra
Vizuálnu podobu grófa Draculu vraj viac než Vlad Tepeş inšpiroval Stokerov nadriadený, slávny shakespearovský herec Henry Irving. Stoker dokonca dúfal, že Irving by mohol Draculu hrať v divadelnej adaptácii, k tomu však nedošlo. Na Stokerovom románe si zato zgustli filmári. Filmov, v ktorých sa vyskytuje či aspoň spomína Dracula, sú stovky – a medzi nimi aj také kuriozity, ako Dracula verzus Frankenstein, Batman verzus Dracula, Draculov pes alebo Blacula (čiže černošský Dracula).
Zásadný význam pre obraz Draculu v našom kultúrnom povedomí mali dve filmové spracovania. Jednak už spomínaný Upír z Nosferatu z roku 1922, expresionistické dielo nemeckého režiséra F. W. Murnaua v hlavnej úlohe s divadelným hercom Maxom Schreckom, ktoré sa nakrúcalo aj na Slovensku. A jednak Dracula režiséra Toda Browninga z roku 1931 v hlavnej úlohe s americkým hercom maďarského pôvodu Belom Lugosim.
Každý z týchto dvoch filmov vystihol inú zložku Stokerovho románu a každý uviedol inú podobu Draculu. Kým v Upírovi z Nosferatu je Dracula (pre problémy s autorskými právami nazvaný gróf Orlok) vyziabnuté monštrum, živá mŕtvola s črtami pripomínajúcimi hlodavca, upír v Lugosiho podaní je tajomný aristokratický fešák. Obaja herci však Draculu stvárnili na svoj spôsob geniálne. Chudák Bela Lugosi sa už draculovského zaradenia nezbavil a bol pochovaný v upírskom plášti. Maxovi Schreckovi a filmu Upír z Nosferatu zase v roku 2000 vystrúhal vtipnú poklonu avantgardný režisér E. Elias Merhige filmom V tieni upíra – v snímke o nakrúcaní Upíra z Nosferatu je herec Max Schreck zobrazený ako skutočný upír...
.diabli-nediabli
Obe poňatia Draculu však majú oporu v Stokerovom románe. Jeho čaro totiž spočíva aj v tom, že ho môžeme čítať na viacero spôsobov.
Hoci niektoré freudistické či feministické interpretácie sú úsmevné, Dracula je pre ne vďačným materiálom. Podľa jedného feministického výkladu je Stokerov román patriarchálnym prerozprávaním už spomínaného upírskeho diela Carmilla. Kým v Carmille je aktívnym prvkom žena-lesbička, v Draculovi sa tento „spoločensky podvratný“ motív ruší a sexuálnym predátorom sa stáva muž.
Ak si aj dopustíme takéto extrémne interpretácie, faktom zostáva, že spojenie viktoriánskej morálky s telesnosťou vyvoláva zvláštny a silný dojem. Nejde len o útok starého zvrhlého upíra na nevinnú devu, ale napríklad aj o pokus o záchranu upírovej obete Lucy pomocou transfúzie: „Kým si to človek nevyskúša na vlastnej koži, nevie, aký je to pocit mať vlastnú krv v žilách ženy, ktorú miluje.“
Popularita grófa Draculu a vôbec upírskych tém vychádza aj z tejto súvislosti s erotikou. Erotika sprevádza upírske príbehy dodnes – stačí spomenúť kultové romány Ann Riceovej zo série Upírske kroniky a filmovú adaptáciu románu Interview s upírom.
Rovnako významný je však aj romantický obraz upíra ako vyhnanca, ktorý zrejme vysvetľuje obľúbenosť upírskeho imidžu v niektorých subkultúrach, napríklad u priaznivcov gotického rocku. Upírsky príbeh môže byť alegóriou ľudskej túžby po večnom živote, no fascináciu upírom možno vysvetľovať aj ako očarenie nadprirodzeným a nevysvetliteľným zlom. Stokerovo dielo však za svoj úspech vďačí nielen Draculovi, ale aj jeho ľudským protivníkom, hoci nie sú vykreslení s majstrovstvom psychologického románu.
Príbeh transylvánskeho grófa, ktorý prahne po ľudskej krvi a prichádza za ňou až do Londýna, dnes možno čítať ako trochu naivné, a predsa pôsobivé rozprávanie o boji medzi dobrom a zlom, ale aj o láske, obetavosti a odvahe. Pamätný výstup jedného z Draculových protivníkov, vedca Van Helsinga („Diabli-nediabli, hoci aj všetci dokopy, na tom nezáleží; musíme proti ním bojovať“) by mohol slúžiť ako vzor hrdinského pátosu v učebnici pre hollywoodskych scenáristov a autorov prezidentských prejavov.
Van Helsing, „filozof a metafyzik, jeden z najpokrokovejších vedcov našich čias“, má „absolútne otvorenú myseľ“. Neznamená to, že by nerozpoznal dobro a zlo. Znamená to, že v boji proti zlu je ochotný siahnuť aj po prostriedkoch, ktoré by sa ortodoxnej vede videli nevedecké, a teda neúčinné a smiešne. A práve napätie medzi starým a novým svetom je významným motívom Draculu. Nejde však o čierno-biely boj hlúpych povier a materialistického optimizmu. Ako vo svojom denníku z Transylvánie píše jedna z postáv Jonathan Harker: „Žijeme v modernom a neľútostnom devätnástom storočí. Napriek tomu, pokiaľ ma neklamú zmysly, mali a majú všetky tie minulé storočia svoju vlastnú moc, ktorú prostá ‚modernosť‘ nedokáže zničiť.“
Preto je večne živý aj gróf Dracula a celý upírsky mýtus.
Vladislav Gális
Dá sa povedať, že Draculu pozná každé dieťa. A nebola by to len fráza – postavičku upíra v plášti, ktorý prebýva na tajomnom hrade, dnes nájdeme aj v animovaných filmoch pre deti a jeho plastová figúrka na vás vyskočí aj z „kindervajca“. Jednoducho, Dracula spolu s Frankensteinom, Sherlockom Holmesom, Robinsonom, Jamesom Bondom či Harry Potterom patrí k literárnym a filmovým hrdinom, ktorí sa stali súčasťou nášho civilizačného povedomia.
.detský horor
Na Slovensku sa dostal krvilačný gróf pod kožu viacerým generáciám detí a mládeže. Koncom 60. rokov vyšiel vo vydavateľstve Tatran preklad slávneho románu Brama Stokera Dracula a toto vydanie, ilustrované fotografiami z nemého filmu Upír z Nosferatu, sa v mnohých rodinách tajne ocitlo v detských rukách. Strašidelná knižka sa čítavala s lampášom pod paplónom, jej obsah sa rozprával kamarátom, ktorí počúvali so zatajeným dychom. Už len fotka vyziabnutého Draculu v čiernom plášti a s dlhokánskymi pazúrmi spôsobila nočné mory nezanedbateľnému percentu neplnoletých zvedavcov.
Popri tej vzrušujúcej hrôze asi málokoho, a najmä nie ilegálnych detských čitateľov, trápilo, že román Dracula u nás vyšiel skrátený. Prekladateľ Jozef Kot dôvod skracovania v edičnej poznámke vysvetlil tým, že Dracula vznikol na sklonku minulého storočia a jeho autor sa „nie vždy vyhol dobovým manieram. Miestami svoje rozprávanie zaťažil nepríjemným nánosom sentimentality a banalít, miestami v ňom neúnosne prevažuje sklon didaktizovať a naivne filozofovať“. Vydávanie skrátených verzií kníh sa vyskytuje aj
inde na svete (edíciu skrátených románov má známe americké
vydavateľstvo Reader’s Digest), v krajinách socialistického bloku sa však pri zoštíhľovaní vyhadzovali napríklad náboženské úvahy – ktoré majú miesto aj v Draculovi. Stodesať rokov od prvého vydania Stokerovho románu je k dispozícii prvé kompletné slovenské vydanie (vydavateľstvo Európa, preklad Katarína Slugeňová Cockrell a Martin Plch). Draculu očividne stále považujú za dobrý knižný artikel. V čom teda spočíva nesmrteľnosť upírskeho grófa – okrem toho, že ju čerpá z čerstvej krvi?
.krvavé dedičstvo
Stvoriteľ najslávnejšieho literárneho upíra, írsky spisovateľ Bram Stoker (1847 – 1912), nezačínal na zelenej lúke. Zmienky o bytostiach, ktoré túžia po ľudskej krvi, nachádzame takmer na celom svete. Prvé známe literárne spracovania upírskej témy pochádzajú z 18. a 19. storočia. Upírske motívy sa vyskytujú v epickej básni Džaur britského romantického básnika Georgea Gordona Byrona. A Byron bol aj pri vzniku ďalšieho významného upírskeho diela.
V daždivom lete roku 1816 sa na brehu Ženevského jazera štyria ľudia – Byron, jeho lekár John Polidori, romantický básnik Percy Bysshe Shelley a jeho partnerka Mary Shelleyová – dohodli, že každý napíše strašidelný príbeh. Najslávnejším plodom tejto dohody je sci-fi horor Franken-
stein od Mary Shelleyovej. Ďalším je poviedka Upír, ktorá sa pripisovala Byronovi, ale jej autorom je podľa všetkého doktor Polidori. V poviedke vystupuje skazený aristokrat, z ktorého sa vykľuje upír. Upírska téma tu má erotické podtóny a to isté platí o ďalšom významnom „preddraculovskom“ diele, novele Carmilla od írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu, kde je upírskou bytosťou aj jej obeťou žena.
Stoker čerpal aj z prác v európskom folklóre. Pravdepodobne práve pri čítaní o rumunských dejinách naďabil na meno Dracula a dozvedel sa o krutom valašskom vládcovi Vladovi Tepeşovi, ktorý sa preslávil napichávaním obetí na koly. Do akej miery sa Stoker skutočne inšpiroval touto historickou postavou, je predmetom polemík. Grófa Draculu však s Vladom Tepeşom stotožnil napríklad slávny film Dracula režiséra Francisa Forda Coppolu.
Hoci Bram Stoker nikdy ne-
bol v Transylvánii, kam umiestnil hrad grófa Draculu, v románe vytvoril zopár pôsobivých opisov tajomnej prírodnej scenérie. Horšie je to s historickými faktmi – čitateľov u nás najviac pobavilo, že Stoker do Transylvánie umiestnil Slovákov: „Vyzerajú veľmi malebne, ale nepôsobia príťažlivo. Kdesi na divadelnom javisku by ich určite uviedli ako akúsi orientálnu tlupu banditov. Povedali mi však, že sú neškodní a nepriebojní.“
.v tieni upíra
Vizuálnu podobu grófa Draculu vraj viac než Vlad Tepeş inšpiroval Stokerov nadriadený, slávny shakespearovský herec Henry Irving. Stoker dokonca dúfal, že Irving by mohol Draculu hrať v divadelnej adaptácii, k tomu však nedošlo. Na Stokerovom románe si zato zgustli filmári. Filmov, v ktorých sa vyskytuje či aspoň spomína Dracula, sú stovky – a medzi nimi aj také kuriozity, ako Dracula verzus Frankenstein, Batman verzus Dracula, Draculov pes alebo Blacula (čiže černošský Dracula).
Zásadný význam pre obraz Draculu v našom kultúrnom povedomí mali dve filmové spracovania. Jednak už spomínaný Upír z Nosferatu z roku 1922, expresionistické dielo nemeckého režiséra F. W. Murnaua v hlavnej úlohe s divadelným hercom Maxom Schreckom, ktoré sa nakrúcalo aj na Slovensku. A jednak Dracula režiséra Toda Browninga z roku 1931 v hlavnej úlohe s americkým hercom maďarského pôvodu Belom Lugosim.
Každý z týchto dvoch filmov vystihol inú zložku Stokerovho románu a každý uviedol inú podobu Draculu. Kým v Upírovi z Nosferatu je Dracula (pre problémy s autorskými právami nazvaný gróf Orlok) vyziabnuté monštrum, živá mŕtvola s črtami pripomínajúcimi hlodavca, upír v Lugosiho podaní je tajomný aristokratický fešák. Obaja herci však Draculu stvárnili na svoj spôsob geniálne. Chudák Bela Lugosi sa už draculovského zaradenia nezbavil a bol pochovaný v upírskom plášti. Maxovi Schreckovi a filmu Upír z Nosferatu zase v roku 2000 vystrúhal vtipnú poklonu avantgardný režisér E. Elias Merhige filmom V tieni upíra – v snímke o nakrúcaní Upíra z Nosferatu je herec Max Schreck zobrazený ako skutočný upír...
.diabli-nediabli
Obe poňatia Draculu však majú oporu v Stokerovom románe. Jeho čaro totiž spočíva aj v tom, že ho môžeme čítať na viacero spôsobov.
Hoci niektoré freudistické či feministické interpretácie sú úsmevné, Dracula je pre ne vďačným materiálom. Podľa jedného feministického výkladu je Stokerov román patriarchálnym prerozprávaním už spomínaného upírskeho diela Carmilla. Kým v Carmille je aktívnym prvkom žena-lesbička, v Draculovi sa tento „spoločensky podvratný“ motív ruší a sexuálnym predátorom sa stáva muž.
Ak si aj dopustíme takéto extrémne interpretácie, faktom zostáva, že spojenie viktoriánskej morálky s telesnosťou vyvoláva zvláštny a silný dojem. Nejde len o útok starého zvrhlého upíra na nevinnú devu, ale napríklad aj o pokus o záchranu upírovej obete Lucy pomocou transfúzie: „Kým si to človek nevyskúša na vlastnej koži, nevie, aký je to pocit mať vlastnú krv v žilách ženy, ktorú miluje.“
Popularita grófa Draculu a vôbec upírskych tém vychádza aj z tejto súvislosti s erotikou. Erotika sprevádza upírske príbehy dodnes – stačí spomenúť kultové romány Ann Riceovej zo série Upírske kroniky a filmovú adaptáciu románu Interview s upírom.
Rovnako významný je však aj romantický obraz upíra ako vyhnanca, ktorý zrejme vysvetľuje obľúbenosť upírskeho imidžu v niektorých subkultúrach, napríklad u priaznivcov gotického rocku. Upírsky príbeh môže byť alegóriou ľudskej túžby po večnom živote, no fascináciu upírom možno vysvetľovať aj ako očarenie nadprirodzeným a nevysvetliteľným zlom. Stokerovo dielo však za svoj úspech vďačí nielen Draculovi, ale aj jeho ľudským protivníkom, hoci nie sú vykreslení s majstrovstvom psychologického románu.
Príbeh transylvánskeho grófa, ktorý prahne po ľudskej krvi a prichádza za ňou až do Londýna, dnes možno čítať ako trochu naivné, a predsa pôsobivé rozprávanie o boji medzi dobrom a zlom, ale aj o láske, obetavosti a odvahe. Pamätný výstup jedného z Draculových protivníkov, vedca Van Helsinga („Diabli-nediabli, hoci aj všetci dokopy, na tom nezáleží; musíme proti ním bojovať“) by mohol slúžiť ako vzor hrdinského pátosu v učebnici pre hollywoodskych scenáristov a autorov prezidentských prejavov.
Van Helsing, „filozof a metafyzik, jeden z najpokrokovejších vedcov našich čias“, má „absolútne otvorenú myseľ“. Neznamená to, že by nerozpoznal dobro a zlo. Znamená to, že v boji proti zlu je ochotný siahnuť aj po prostriedkoch, ktoré by sa ortodoxnej vede videli nevedecké, a teda neúčinné a smiešne. A práve napätie medzi starým a novým svetom je významným motívom Draculu. Nejde však o čierno-biely boj hlúpych povier a materialistického optimizmu. Ako vo svojom denníku z Transylvánie píše jedna z postáv Jonathan Harker: „Žijeme v modernom a neľútostnom devätnástom storočí. Napriek tomu, pokiaľ ma neklamú zmysly, mali a majú všetky tie minulé storočia svoju vlastnú moc, ktorú prostá ‚modernosť‘ nedokáže zničiť.“
Preto je večne živý aj gróf Dracula a celý upírsky mýtus.
Vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.