„Ty ešte píšeš pohľadnice?“ začudovala sa kolegyňa z väčšieho českého denníka, keď ma zbadala v záhradke kaviarne vedľa nášho hotela, ktorú som si počas toho týždňa v Paríži obľúbil.
„Píšem, je to jeden z najkrajších okamihov mojich ciest,“ zveril som sa jej a už tretíkrát som sa pokúsil zamávať na čašníka, hádam ešte nevšímavejšieho ako jeho pražskí alebo bratislavskí kolegovia. „To ja už nepíšem, je s tým veľa práce a nebaví ma to,“ odvetila a začala mi nadšene rozprávať, ako si za rohom pred chvíľou kúpila svetrík za sto eur, ako k nemu ešte nemá topánky a kabelku. Čašník konečne prišiel. Zaplatil som, kolegyňa odcupitala do hotela zbaliť sa a ja som mohol dokončiť úlohu nazvanú písanie pohľadníc.
Začína sa tým, že si spomeniete, že by ste nejakú pohľadnicu mali napísať, čo nebýva, najmä pri náročných, krátkych a chaotických cestách pravidlom. Druhou fázou je stanoviť počet pohľadníc. Sú pohľadnice povinné, babičkám, rodičom, deťom, aktuálnej priateľke. Niekto posiela aj pohľadnice do práce, čo ja nerobím. Potom je kategória príležitostných pohľadníc. Bývalým priateľkám, možným priateľkám, kamarátom, nejakému dobrému známemu, ktorý má k danej krajine alebo mestu nejaký bližší vzťah. Dôležitou podmienkou na kúpu príležitostných pohľadníc je spomenúť si na adresu, aspoň takú, aby pohľadnica došla. Bývalé priateľky či kamaráti z krátkych uličiek s jednoduchým číslom preto odo mňa dostali oveľa viac pohľadníc než iné a iní z dlhých ulíc s nezapamätateľnými číslami.
Nasleduje výber pohľadníc, ktorý sa riadi mierou sympatií či postavením adresáta. Píšem najradšej pri káve, krátko pred odchodom na letisko, pretože tak to má byť, to už má človek o čom písať. Potom už zostáva posledná operácia. Kúpenie a nalepenie známok. V oblastiach riadne riadených, ako je napríklad stredná Európa, majú známky takmer všade. Francúzsko a Paríž k takýmto oblastiam evidentne nepatrí. „Známky majú v trafike,“ povedal mi muž z obchodu so suvenírmi, ktorý mi pohľadnice predal. V trafike ma poslali do tabaku, z tabaku do inej trafiky a z inej trafiky ma jej majiteľ nasmeroval o desať blokov ďalej do ďalšieho tabaku, kde sa vraj, ako počul, známky predávajú. Nepredávali. „Na pošte ich majú,“ poradil s úsmevom počerný predavač. Bola sobota predpoludním a pošty boli, ako správne tušíte, zatvorené.
Vzdal som to. Prišiel som s pohľadnicami do Prahy, v prvej trafike kúpil české známky a pohľadnice hodil do schránky v Prahe. Je to už týždeň a nikomu z adresátov zatiaľ neprišli. Asi idú cez Francúzsko.
„Píšem, je to jeden z najkrajších okamihov mojich ciest,“ zveril som sa jej a už tretíkrát som sa pokúsil zamávať na čašníka, hádam ešte nevšímavejšieho ako jeho pražskí alebo bratislavskí kolegovia. „To ja už nepíšem, je s tým veľa práce a nebaví ma to,“ odvetila a začala mi nadšene rozprávať, ako si za rohom pred chvíľou kúpila svetrík za sto eur, ako k nemu ešte nemá topánky a kabelku. Čašník konečne prišiel. Zaplatil som, kolegyňa odcupitala do hotela zbaliť sa a ja som mohol dokončiť úlohu nazvanú písanie pohľadníc.
Začína sa tým, že si spomeniete, že by ste nejakú pohľadnicu mali napísať, čo nebýva, najmä pri náročných, krátkych a chaotických cestách pravidlom. Druhou fázou je stanoviť počet pohľadníc. Sú pohľadnice povinné, babičkám, rodičom, deťom, aktuálnej priateľke. Niekto posiela aj pohľadnice do práce, čo ja nerobím. Potom je kategória príležitostných pohľadníc. Bývalým priateľkám, možným priateľkám, kamarátom, nejakému dobrému známemu, ktorý má k danej krajine alebo mestu nejaký bližší vzťah. Dôležitou podmienkou na kúpu príležitostných pohľadníc je spomenúť si na adresu, aspoň takú, aby pohľadnica došla. Bývalé priateľky či kamaráti z krátkych uličiek s jednoduchým číslom preto odo mňa dostali oveľa viac pohľadníc než iné a iní z dlhých ulíc s nezapamätateľnými číslami.
Nasleduje výber pohľadníc, ktorý sa riadi mierou sympatií či postavením adresáta. Píšem najradšej pri káve, krátko pred odchodom na letisko, pretože tak to má byť, to už má človek o čom písať. Potom už zostáva posledná operácia. Kúpenie a nalepenie známok. V oblastiach riadne riadených, ako je napríklad stredná Európa, majú známky takmer všade. Francúzsko a Paríž k takýmto oblastiam evidentne nepatrí. „Známky majú v trafike,“ povedal mi muž z obchodu so suvenírmi, ktorý mi pohľadnice predal. V trafike ma poslali do tabaku, z tabaku do inej trafiky a z inej trafiky ma jej majiteľ nasmeroval o desať blokov ďalej do ďalšieho tabaku, kde sa vraj, ako počul, známky predávajú. Nepredávali. „Na pošte ich majú,“ poradil s úsmevom počerný predavač. Bola sobota predpoludním a pošty boli, ako správne tušíte, zatvorené.
Vzdal som to. Prišiel som s pohľadnicami do Prahy, v prvej trafike kúpil české známky a pohľadnice hodil do schránky v Prahe. Je to už týždeň a nikomu z adresátov zatiaľ neprišli. Asi idú cez Francúzsko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.