prvou reakciou na tento, dnes už pamätný blog na stránke Denníka N mohlo byť aj počudovanie, že máme v politike ďalšiu nadmerne hysterickú záležitosť. Všetko, čo Blahová – aj keď v anonymizovanej podobe, iba s uvedením mena maloletej Natálie – opisovala, znelo až príliš neuveriteľne či prifarbene. Vychádzala iba z tvrdení jednej strany, matky Natálie, čo bol dôvod na opatrnosť.

„Vyvodenie politickej zodpovednosti je iba prvý nevyhnutný krok. Druhý, podstatnejší, je zmena zlyhávajúceho systému.“

Je v tom aj naša prirodzená miera striedmosti, aby sa intímne veci, obzvlášť v prípade maloletých klientov resocializačného zariadenia, ktorí sa liečia z drogových závislostí, neprepierali verejne. Áno, opatrnosť je namieste, no zároveň platí rovnako silný argument: vážne podozrenia, a toto je presne ten prípad, zo sexuálneho a iného zneužívania mladistvých, treba preveriť, a nie o nich mlčať. Pretože, ak ide o systémový deficit, je to katastrofa. Treba oddeliť individuálne príbehy (Natália), v prípade ktorých treba byť maximálne zdržanlivý v záujme ich ochrany, a fungovanie systému, ktorý treba detailne opísať a ak treba, vyvodiť zodpovednosť. Ešte raz – príbehy a systém, dve veci, ktoré sa na Slovensku už tradične splietajú. Najmä ak sa to, o čom písala Blahová, dialo v prominentnom neštátnom zariadení Čistý deň, o ktorom už v roku 2009 boli známe čudesné klientelistické prepojenia medzi jeho vedením (vtedajšia riaditeľka Zuzana Miková je dnes manželka riaditeľa Petra Tománka) a politickými špičkami Strany Smer-SD v rezorte sociálnych vecí (Tomanová, Vaľová a podobne).

Iba tvrdenia proti tvrdeniam? Možno, ale to platilo iba prvých pár dní, kým sa veci nepreukázali listinnými dokumentmi a kauza neeskalovala.

slepé uličky

V nedeľu 11. septembra sa svet zaoberá najmä výročím útoku na newyorské Dvojičky a Spojené štáty. Slovensko nie, máme už za sebou urgentné tlačovky opozície k prípadu Galanta, ktorý sa stáva hlavnou témou krajiny. O stanoviskách vládnych politikov a úradníkov toho veľa nevieme. Pretože víkend? Alebo ide o strach a opatrnosť? O pol deviatej večer, vzápätí po návrate vedenia ústavu z Chorvátska, kde zanechali na terapeutickom pobyte štyridsiatku klientov a zvyšný personál, sa v galantskom zariadení Čistý deň stretávam s riaditeľom Tománkom a jeho manželkou.

Pristúpili na stretnutie, čo oceňujem. Tmavé priestory, tichá periféria mesta, posledná vinea z chladničky, ich čierny psík a nijaká iná bytosť v objekte. Mobily na moju žiadosť všetci traja vypíname a odkladáme ich na chodbe. Podobne zatvárame okno, hoci v miestnosti je dusno. Proti prípadnému tajnému nahrávaniu či odpočúvaniu nepomôže ani zapnutie klimatizácie – no vylúčiť sa nedá. Trochu ako konšpiračná scéna z filmu.

Obaja pôsobia dosť vystrašene a veľmi unavene. No zároveň, čo ma veľmi prekvapuje, tvrdia, že inkriminovaný blog poslankyne Blahovej ešte zatiaľ poriadne ani nečítali – pretože v Chorvátsku mali údajne zlý signál. Hm, ani cestou domov ho nečítali? Nechce sa mi veriť. Tománek s manželkou so mnou však dve ďalšie hodiny ochotne komunikujú mimo záznamu, takže ich necitujem. Požiadam, aby postupne kreslili časovú os prípadu Natália, dôležité udalosti, to je obvykle najlepšia metóda. Chcem pochopiť ich verziu.