Široká laická verejnosť považuje šach za nudný šport, pri ktorom sa môže stať niečo dramatické, iba ak jednému zo súperov klesne od únavy hlava a vypichne si oko figúrkou. Aj nedávny česko-slovenský zápas manažérov Jenewein Chess Match 2008 s účasťou exmajstra sveta Anatolija Karpova ukázal, aký je to hlboký omyl.
.priaznivci hokeja (aj z radov kolegov) odpustia, no dynamickejší šport ako kráľovskú hru na šesťdesiatich štyroch poliach so šestnástimi figúrkami nájdeme iba ťažko. Najmä ak sa zápas ocitne v časovej tiesni v koncovke a ruky súperov lietajú nad šachovnicou rýchlosťou dva ťahy za sekundu. V neprehľadnej spleti kmitajúcich sa končatín a figúrok si vtedy divák môže zápas vychutnať podobne ako stolný tenis. S malým rozdielom: pri stolnom tenise aspoň matne tuší, o čo ide.
.toľja
Skromne sa priznávam, že som kedysi aktívne hrával šach. Diplom žiackeho majstra Bratislavy som získal akýmsi omylom, asi keď bol Igor Štohl, rovesník a neskorší medzinárodný veľmajster, chorý. Spomínam si na staručkého trénera, pána Schmidta, ktorý ako Prešpurák figúrke zvanej dáma zásadne hovoril „kišasoňska“ čiže slečinka. Spomínam si na to aj preto, lebo v tých časoch začala stúpať hviezda mladého komsomolca, Brežnevovho obľúbenca, tak trochu ulízaného a šťúpleho Anatolija Karpova, ktorý na vrchole síl vážil päťdesiat kíl. Nebol mi nikdy sympatický. Až neskôr som pochopil, ako veľmi ho muselo štvať, že prvý titul majstra sveta získal v roku 1975 bez boja, pretože legendárny Američan Bobby Fischer kládol Medzinárodnej šachovej federácii (FIDE) nesplniteľné požiadavky, až napokon odmietol nastúpiť. Zrejme z neprekonateľnej obavy, že prehrá.
Toľja, ako by mu zrejme povedal Zdeněk Svěrák, vždy pôsobil ako skromnučký génius s piskľavým hláskom. Taký vrabček. Neumieral na krásu. Naopak, vyhrával vďaka „nudnému“ pozičnému štýlu hry, prísne logickému a strojovo presnému, ktorým vyvádzal súperov z miery. Neriskoval, no využil ich najmenšie chyby a zaváhania. Vzor sovietskeho športovca sa tak stal najúspešnejším turnajovým šachistom v dejinách. Famózny výsledok, ktorý dosiahol pri svojom comebacku v roku 1994 na turnaji v Linares (11 bodov z 13 možných) a s tým súvisiaci ELO rating 2985 bodov doteraz nikto neprekonal. Jeho najčastejším súperom a premožiteľom sa stal o dvanásť rokov mladší Garri Kasparov. Wikipedia uvádza, že ich vzájomná rivalita až nenávisť mala aj politické pozadie. „Nemám rád nacionalistov, komunistov ani fašistov, a preto nemám rád ani jeho. On je nacionálny komunista,“ povedal vraj o Karpovovi Kasparov, dnešný líder antiputinovskej opozície v Rusku. Viacerým slovenským médiám sa však teraz Karpov zdôveril s tým, že keď bol Kasparov vo väzení, chcel ho navštíviť a povzbudiť. Nepustili ho však k nemu, a tak mu aspoň poslal svoju novú šachovú knihu. Či ho potešila, to nevieme.
Pokiaľ majstrovské zápasy Karpova s Viktorom Korčným, ktorý emigroval zo ZSSR do Švajčiarska, boli tak trochu bondovskou metaforou à la KGB (povestné a vtipné sú najmä historky o tom, ako sovietski experti Korčného počas zápasu hypnotizovali či posielali Karpovovi v jogurte tajné odkazy), jeho opakované súboje s Kasparovom sú už inou kávou. Najmä pri ich prvom zápase v roku 1984, na šesť výhier bez obmedzenia počtu remíz, išlo doslova o život. Tak aspoň usúdil prezident FIDE, ktorý ho autoritatívne ukončil z obáv o zdravie súperov. Karpov spočiatku viedol 4 : 0, neskôr dokonca 5 : 0, no nasledovala úmorná séria remíz. Stačila jedna chybička a Kasparov by dostal fatálny výprask. Namiesto toho však vyhral tri partie a vrátil sa do hry. Karpov počas zápasu schudol desať kíl a FIDE to trápenie po štyroch mesiacoch ukončila napriek protestom oboch súperov. V opakovanom súboji už vyhral Kasparov 13:11.
.lobbisti
Dnes už Karpov nehrá tak famózne, pohybuje sa v druhej päťdesiatke svetového rebríčka. Skôr študuje šachovú teóriu a zakladá po celom svete šachové školy. Aj teraz v Bratislave bolo zrejmé, ako veľmi sa navonok zmenil. Ak by dnes schudol desať kíl, určite by sa z toho úprimne tešil on aj FIDE. Z drobného Toľju je dnes pán v rokoch, prešedivený a zaokrúhlený. Dokonca do tej miery, že kto si ho pamätal zo súbojov s Korčným či Kasparovom, určite by ho teraz medzi množstvom hostí Jenewein Chess Master 2008 nespoznal. Výraznou atrakciou pre médiá však ostal aj naďalej. Bratislave zložil poklonu ako mestu, ktoré dalo svetu v 18. storočí šachový automat Wolfganga Kempelena v podobe sediaceho Turka. Dobrého hráča, ktorý sa v ňom ukrýval, taktne nespomenul.
„Chceli sme hráča s čo najlepším menom,“ hovorí organizátor Jenewein Chess Match 2008, redaktor českého týždenníka Euro Pavel Matocha a pokračuje: „Bobby Fischer tento rok zomrel a pri Kasparovi nikdy nie je isté, či to na poslednú chvíľu nezruší, alebo či ho nezavrú na pár dní do väzenia. Navyše, bol by oveľa drahší ako Karpov.“
Koľko však stálo pozvanie Karpova do Bratislavy, organizátori neprezradili. Medzi jeho čestné úlohy patrilo právo prvého ťahu na šachovniciach českých a slovenských manažérov. Využil ho až príliš klasicky ťahom pešiaka z E2 na E4, čo je podobné prekvapenie, ako keď na začiatku futbalového zápasu kopne jeden z hráčov do tej bielej lopty pravou nohou. Šach je vôbec zvláštny šport. Kto nezažil, nepochopí. „Ihriskom“ je spravidla miestnosť pripomínajúca kaviareň. Od konca 19. storočia, keď sa začali hrať šampionáty, bolo iba pätnásť majstrov sveta. Tí dávnejší zvykli byť zahalení v kúdoloch cigaretového dymu. „Dresom“ šachistu je oblek, nápojom káva alebo čaj zo samovaru (ktorý pil pred viac ako pol storočím počas zápasu naslepo s tromi desiatkami nacistických dôstojníkov ruský šampión Alexander Alechin – pričom ani jednu partiu neprehral). Nuž a jediným zvukom, ktorý sa ozýva, keďže diváci zápasy sledujú so zatajeným dychom, je viac či menej hlučné ťukanie figúrok o šachové stolíky počas ťahov súperov alebo ich „klopkanie“ na šachové hodiny, ktoré odpočítavajú čas. Medzi bohatý repertoár mimošachových spôsobov boja, ktoré smerujú k jedinému cieľu, rozptýleniu koncentrácie súpera, patria aj „finty“, ktoré v rozhovore s Matochom počas svojej pražskej návštevy spomenul ruský šampión Vladimír Kramnik. Inak, v týchto dňoch sa v Bonne stretáva v zápase o majstra sveta s Indom Višvánatánom Ánandom, zvaným aj Tiger z Madrásu. Kramnik spomenul, že Kasparov sa zvykne súperovi uprene pozerať do očí, čo je aj v ríši zvierat považované za prejav agresie, prípadne mu pri pozdrave silno stisne ruku.
V Bratislave sa však „finty“ tohto druhu nepoužívali. Načo aj. Išlo o príjemne strávený víkend medzi priateľmi, ktorí sa takto stretnú trikrát za rok. Vlastne až na malé výnimky ani nejde o šachistov profesionálov. Keď Matocha v roku 2004 založil občianske združenie Pražská šachová společnost s cieľom propagovať šach a napomáhať šachovú kultúru, napadlo ho, že v radoch významných českých firiem sú veľmi dobre hrajúci manažéri, ktorí by si to so Slovákmi radi rozdali. Nápad sa ujal a do Bratislavy už opakovane prichádza generálny riaditeľ Českej rafinérskej, člen predstavenstva ČSOB alebo ČEZ a mnohí iní. Osobitne treba spomenúť vášnivého šachistu Václava Klausa mladšieho, riaditeľa súkromného gymnázia, s ktorým bol nedávno v .týždni rozhovor. Šachová a ekonomická loby neberie výsledok týchto zápasov fatálne. Aj vlani, aj tento rok vyhrali slovenskí manažéri, ktorí majú podľa ratingu ELO silnejších hráčov. To však nič nemení na pôvabnom fakte, že niektorých z nich bolo možné ešte o tretej nadránom zhliadnuť v herni Art hotela William, ako hrajú šach a rozoberajú pritom aktuálnu globálnu finančnú krízu...
.profíci a amatéri
Karpov bol síce hlavnou atrakciou bratislavského zápasu, no v jeho tieni ostali nezaslúžene dvaja najlepší šachisti oboch krajín – český veľmajster David Navara (aktuálne 99. hráč rebíčka FIDE) a slovenský veľmajster Sergej Movsesjan, ktorý je momentálne trinásty na svete. Movsesjan síce s Navarom na prvej šachovnici prehral 0,5:1,5, no neskôr s Karpovom v exhibičnom bleskovom dvojzápase vyhral 2:0. Zábavné bolo najmä sledovať, ako v pasáži hotela, kde sa zápas na vyvýšenom stolíku odohrával, sledovali kmitajúce sa ruky veľmajstrov prítomné slovenské celebrity. Je vysoko pravdepodobné, že pre väčšinu z nich to bol iba vizuálny zážitok.
Aj pre priemerného šachistu bolo však obrovským zážitkom pozorovať, čo sa dialo za šachovým stolíkom, keď spolu dohrali Navara s Movsesjanom. Obaja veľmajstri spätne odohrali v bleskovom slede všetky ťahy práve skončenej partie, ktoré si bez problémov zapamätali, pričom pri niektorovom zlomovom mieste sa na okamih zastavili. „Já bych teď šel takhle,“ vravel Navara, pričom rozoberal sled alternatívnych ťahov, ktoré sa ponúkali. „Hm, možná máš pravdu, no ja bych to viděl takhle,“ reagoval Movsesjan a jeho kmitajúce ruky ponúkli inú možnosť. Potom sa vždy bez problémov vrátili na pozíciu ich skutočného zápasu a analyzovali ho ďalej.
Dnes 23-ročný Navara je jeden z mála hráčov svetovej špičky (pred dvoma rokmi bol trinásty podľa rebríčka FIDE), ktorý nie je šachovým profesionálom. Jeho prioritou je doštudovať logiku a sociológiu na Karlovej univerzite. „Ak by som bol iba šachistom, mohlo by sa stať, že by som mal problém s prebytkom voľného času,“ hovorí Navara pre .týždeň a pokračuje v záhadnom duchu: „Neviem vysvetliť, prečo som hral pred pár rokmi tak dobre. Trochu viem vysvetliť, prečo teraz nehrám tak dobre.“
Jeho 30-ročný súper Movsesjan je Armén, ktorý žil v Gruzínsku. Keď mal štrnásť rokov, ako veľký šachový talent sa presťahoval s rodičmi do českých Pardubíc. V roku 1999 sa prebojoval do štvrťfinále, teda medzi osem najlepších hráčov sveta. Paralelne s tým sa dlhé roky pokúšal získať české občianstvo. Neúspešne. „Ide o hlúposť českých úradníkov. Sergej v Česku riadne odvádzal dane, oženil sa, založil si rodinu, dlhé roky tam býva a reprezentoval túto krajinu na mnohých turnajoch. Po desiatich rokoch trvalého pobytu chcel získať české občianstvo. Žiadosť si podal v roku, keď sa prebojoval do štvrťfinále svetového šampionátu v Las Vegas, kde zinkasoval 72-tisíc dolárov, z čoho v Česku odviedol takmer 40-percentnú daň. Nejaká úradníčka z ministerstva vnútra však napísala, že jeho žiadosť nemôže byť kladne vybavená, pretože by mohol byť záťažou pre český štátny rozpočet,“ opisuje Matocha absurdný príbeh. Jeho pointou je, že keď sa to dozvedeli na Slovensku, tak niekto z nášho šachového zväzu Movsesjanovi pružne ponúkol slovenské občianstvo, ktoré s radosťou prijal. Náš najlepší šachista je teda Armén pôvodom z Gruzínska, ktorý má rodinu v Česku a je členom Asociácie šachových profesionálov so sídlom v Paríži.
„Ďakujem súperovi,“ vravel Movsesjan postupne každému z piatich šachistov, proti ktorým hral na záver Jenewein Chess Match 2008 simultánku naslepo, teda so zaviazanými očami. S jediným drobným zaváhaním (na jednej zo šachovníc pozabudol na dámu) všetkých porazil.
.priaznivci hokeja (aj z radov kolegov) odpustia, no dynamickejší šport ako kráľovskú hru na šesťdesiatich štyroch poliach so šestnástimi figúrkami nájdeme iba ťažko. Najmä ak sa zápas ocitne v časovej tiesni v koncovke a ruky súperov lietajú nad šachovnicou rýchlosťou dva ťahy za sekundu. V neprehľadnej spleti kmitajúcich sa končatín a figúrok si vtedy divák môže zápas vychutnať podobne ako stolný tenis. S malým rozdielom: pri stolnom tenise aspoň matne tuší, o čo ide.
.toľja
Skromne sa priznávam, že som kedysi aktívne hrával šach. Diplom žiackeho majstra Bratislavy som získal akýmsi omylom, asi keď bol Igor Štohl, rovesník a neskorší medzinárodný veľmajster, chorý. Spomínam si na staručkého trénera, pána Schmidta, ktorý ako Prešpurák figúrke zvanej dáma zásadne hovoril „kišasoňska“ čiže slečinka. Spomínam si na to aj preto, lebo v tých časoch začala stúpať hviezda mladého komsomolca, Brežnevovho obľúbenca, tak trochu ulízaného a šťúpleho Anatolija Karpova, ktorý na vrchole síl vážil päťdesiat kíl. Nebol mi nikdy sympatický. Až neskôr som pochopil, ako veľmi ho muselo štvať, že prvý titul majstra sveta získal v roku 1975 bez boja, pretože legendárny Američan Bobby Fischer kládol Medzinárodnej šachovej federácii (FIDE) nesplniteľné požiadavky, až napokon odmietol nastúpiť. Zrejme z neprekonateľnej obavy, že prehrá.
Toľja, ako by mu zrejme povedal Zdeněk Svěrák, vždy pôsobil ako skromnučký génius s piskľavým hláskom. Taký vrabček. Neumieral na krásu. Naopak, vyhrával vďaka „nudnému“ pozičnému štýlu hry, prísne logickému a strojovo presnému, ktorým vyvádzal súperov z miery. Neriskoval, no využil ich najmenšie chyby a zaváhania. Vzor sovietskeho športovca sa tak stal najúspešnejším turnajovým šachistom v dejinách. Famózny výsledok, ktorý dosiahol pri svojom comebacku v roku 1994 na turnaji v Linares (11 bodov z 13 možných) a s tým súvisiaci ELO rating 2985 bodov doteraz nikto neprekonal. Jeho najčastejším súperom a premožiteľom sa stal o dvanásť rokov mladší Garri Kasparov. Wikipedia uvádza, že ich vzájomná rivalita až nenávisť mala aj politické pozadie. „Nemám rád nacionalistov, komunistov ani fašistov, a preto nemám rád ani jeho. On je nacionálny komunista,“ povedal vraj o Karpovovi Kasparov, dnešný líder antiputinovskej opozície v Rusku. Viacerým slovenským médiám sa však teraz Karpov zdôveril s tým, že keď bol Kasparov vo väzení, chcel ho navštíviť a povzbudiť. Nepustili ho však k nemu, a tak mu aspoň poslal svoju novú šachovú knihu. Či ho potešila, to nevieme.
Pokiaľ majstrovské zápasy Karpova s Viktorom Korčným, ktorý emigroval zo ZSSR do Švajčiarska, boli tak trochu bondovskou metaforou à la KGB (povestné a vtipné sú najmä historky o tom, ako sovietski experti Korčného počas zápasu hypnotizovali či posielali Karpovovi v jogurte tajné odkazy), jeho opakované súboje s Kasparovom sú už inou kávou. Najmä pri ich prvom zápase v roku 1984, na šesť výhier bez obmedzenia počtu remíz, išlo doslova o život. Tak aspoň usúdil prezident FIDE, ktorý ho autoritatívne ukončil z obáv o zdravie súperov. Karpov spočiatku viedol 4 : 0, neskôr dokonca 5 : 0, no nasledovala úmorná séria remíz. Stačila jedna chybička a Kasparov by dostal fatálny výprask. Namiesto toho však vyhral tri partie a vrátil sa do hry. Karpov počas zápasu schudol desať kíl a FIDE to trápenie po štyroch mesiacoch ukončila napriek protestom oboch súperov. V opakovanom súboji už vyhral Kasparov 13:11.
.lobbisti
Dnes už Karpov nehrá tak famózne, pohybuje sa v druhej päťdesiatke svetového rebríčka. Skôr študuje šachovú teóriu a zakladá po celom svete šachové školy. Aj teraz v Bratislave bolo zrejmé, ako veľmi sa navonok zmenil. Ak by dnes schudol desať kíl, určite by sa z toho úprimne tešil on aj FIDE. Z drobného Toľju je dnes pán v rokoch, prešedivený a zaokrúhlený. Dokonca do tej miery, že kto si ho pamätal zo súbojov s Korčným či Kasparovom, určite by ho teraz medzi množstvom hostí Jenewein Chess Master 2008 nespoznal. Výraznou atrakciou pre médiá však ostal aj naďalej. Bratislave zložil poklonu ako mestu, ktoré dalo svetu v 18. storočí šachový automat Wolfganga Kempelena v podobe sediaceho Turka. Dobrého hráča, ktorý sa v ňom ukrýval, taktne nespomenul.
„Chceli sme hráča s čo najlepším menom,“ hovorí organizátor Jenewein Chess Match 2008, redaktor českého týždenníka Euro Pavel Matocha a pokračuje: „Bobby Fischer tento rok zomrel a pri Kasparovi nikdy nie je isté, či to na poslednú chvíľu nezruší, alebo či ho nezavrú na pár dní do väzenia. Navyše, bol by oveľa drahší ako Karpov.“
Koľko však stálo pozvanie Karpova do Bratislavy, organizátori neprezradili. Medzi jeho čestné úlohy patrilo právo prvého ťahu na šachovniciach českých a slovenských manažérov. Využil ho až príliš klasicky ťahom pešiaka z E2 na E4, čo je podobné prekvapenie, ako keď na začiatku futbalového zápasu kopne jeden z hráčov do tej bielej lopty pravou nohou. Šach je vôbec zvláštny šport. Kto nezažil, nepochopí. „Ihriskom“ je spravidla miestnosť pripomínajúca kaviareň. Od konca 19. storočia, keď sa začali hrať šampionáty, bolo iba pätnásť majstrov sveta. Tí dávnejší zvykli byť zahalení v kúdoloch cigaretového dymu. „Dresom“ šachistu je oblek, nápojom káva alebo čaj zo samovaru (ktorý pil pred viac ako pol storočím počas zápasu naslepo s tromi desiatkami nacistických dôstojníkov ruský šampión Alexander Alechin – pričom ani jednu partiu neprehral). Nuž a jediným zvukom, ktorý sa ozýva, keďže diváci zápasy sledujú so zatajeným dychom, je viac či menej hlučné ťukanie figúrok o šachové stolíky počas ťahov súperov alebo ich „klopkanie“ na šachové hodiny, ktoré odpočítavajú čas. Medzi bohatý repertoár mimošachových spôsobov boja, ktoré smerujú k jedinému cieľu, rozptýleniu koncentrácie súpera, patria aj „finty“, ktoré v rozhovore s Matochom počas svojej pražskej návštevy spomenul ruský šampión Vladimír Kramnik. Inak, v týchto dňoch sa v Bonne stretáva v zápase o majstra sveta s Indom Višvánatánom Ánandom, zvaným aj Tiger z Madrásu. Kramnik spomenul, že Kasparov sa zvykne súperovi uprene pozerať do očí, čo je aj v ríši zvierat považované za prejav agresie, prípadne mu pri pozdrave silno stisne ruku.
V Bratislave sa však „finty“ tohto druhu nepoužívali. Načo aj. Išlo o príjemne strávený víkend medzi priateľmi, ktorí sa takto stretnú trikrát za rok. Vlastne až na malé výnimky ani nejde o šachistov profesionálov. Keď Matocha v roku 2004 založil občianske združenie Pražská šachová společnost s cieľom propagovať šach a napomáhať šachovú kultúru, napadlo ho, že v radoch významných českých firiem sú veľmi dobre hrajúci manažéri, ktorí by si to so Slovákmi radi rozdali. Nápad sa ujal a do Bratislavy už opakovane prichádza generálny riaditeľ Českej rafinérskej, člen predstavenstva ČSOB alebo ČEZ a mnohí iní. Osobitne treba spomenúť vášnivého šachistu Václava Klausa mladšieho, riaditeľa súkromného gymnázia, s ktorým bol nedávno v .týždni rozhovor. Šachová a ekonomická loby neberie výsledok týchto zápasov fatálne. Aj vlani, aj tento rok vyhrali slovenskí manažéri, ktorí majú podľa ratingu ELO silnejších hráčov. To však nič nemení na pôvabnom fakte, že niektorých z nich bolo možné ešte o tretej nadránom zhliadnuť v herni Art hotela William, ako hrajú šach a rozoberajú pritom aktuálnu globálnu finančnú krízu...
.profíci a amatéri
Karpov bol síce hlavnou atrakciou bratislavského zápasu, no v jeho tieni ostali nezaslúžene dvaja najlepší šachisti oboch krajín – český veľmajster David Navara (aktuálne 99. hráč rebíčka FIDE) a slovenský veľmajster Sergej Movsesjan, ktorý je momentálne trinásty na svete. Movsesjan síce s Navarom na prvej šachovnici prehral 0,5:1,5, no neskôr s Karpovom v exhibičnom bleskovom dvojzápase vyhral 2:0. Zábavné bolo najmä sledovať, ako v pasáži hotela, kde sa zápas na vyvýšenom stolíku odohrával, sledovali kmitajúce sa ruky veľmajstrov prítomné slovenské celebrity. Je vysoko pravdepodobné, že pre väčšinu z nich to bol iba vizuálny zážitok.
Aj pre priemerného šachistu bolo však obrovským zážitkom pozorovať, čo sa dialo za šachovým stolíkom, keď spolu dohrali Navara s Movsesjanom. Obaja veľmajstri spätne odohrali v bleskovom slede všetky ťahy práve skončenej partie, ktoré si bez problémov zapamätali, pričom pri niektorovom zlomovom mieste sa na okamih zastavili. „Já bych teď šel takhle,“ vravel Navara, pričom rozoberal sled alternatívnych ťahov, ktoré sa ponúkali. „Hm, možná máš pravdu, no ja bych to viděl takhle,“ reagoval Movsesjan a jeho kmitajúce ruky ponúkli inú možnosť. Potom sa vždy bez problémov vrátili na pozíciu ich skutočného zápasu a analyzovali ho ďalej.
Dnes 23-ročný Navara je jeden z mála hráčov svetovej špičky (pred dvoma rokmi bol trinásty podľa rebríčka FIDE), ktorý nie je šachovým profesionálom. Jeho prioritou je doštudovať logiku a sociológiu na Karlovej univerzite. „Ak by som bol iba šachistom, mohlo by sa stať, že by som mal problém s prebytkom voľného času,“ hovorí Navara pre .týždeň a pokračuje v záhadnom duchu: „Neviem vysvetliť, prečo som hral pred pár rokmi tak dobre. Trochu viem vysvetliť, prečo teraz nehrám tak dobre.“
Jeho 30-ročný súper Movsesjan je Armén, ktorý žil v Gruzínsku. Keď mal štrnásť rokov, ako veľký šachový talent sa presťahoval s rodičmi do českých Pardubíc. V roku 1999 sa prebojoval do štvrťfinále, teda medzi osem najlepších hráčov sveta. Paralelne s tým sa dlhé roky pokúšal získať české občianstvo. Neúspešne. „Ide o hlúposť českých úradníkov. Sergej v Česku riadne odvádzal dane, oženil sa, založil si rodinu, dlhé roky tam býva a reprezentoval túto krajinu na mnohých turnajoch. Po desiatich rokoch trvalého pobytu chcel získať české občianstvo. Žiadosť si podal v roku, keď sa prebojoval do štvrťfinále svetového šampionátu v Las Vegas, kde zinkasoval 72-tisíc dolárov, z čoho v Česku odviedol takmer 40-percentnú daň. Nejaká úradníčka z ministerstva vnútra však napísala, že jeho žiadosť nemôže byť kladne vybavená, pretože by mohol byť záťažou pre český štátny rozpočet,“ opisuje Matocha absurdný príbeh. Jeho pointou je, že keď sa to dozvedeli na Slovensku, tak niekto z nášho šachového zväzu Movsesjanovi pružne ponúkol slovenské občianstvo, ktoré s radosťou prijal. Náš najlepší šachista je teda Armén pôvodom z Gruzínska, ktorý má rodinu v Česku a je členom Asociácie šachových profesionálov so sídlom v Paríži.
„Ďakujem súperovi,“ vravel Movsesjan postupne každému z piatich šachistov, proti ktorým hral na záver Jenewein Chess Match 2008 simultánku naslepo, teda so zaviazanými očami. S jediným drobným zaváhaním (na jednej zo šachovníc pozabudol na dámu) všetkých porazil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.