keď v roku 1979 vyšla v Harper&Row kniha Testimony. The Memoirs of Dmitri Shostakovich, ktorej rukopis do USA tajne poslal mladý sovietsky muzikológ Solomon Volkov, strhla sa skutočná búrka. Šostakovič – v tom čase štyri roky po smrti – v pamätiach zapísaných Volkovom spomína na detstvo v cárskom Rusku, nezriedka kriticky hovorí o umelcoch, akými boli skladateľ Glazunov, režiséri Mejerchoľd, Ejzenštejn alebo skladatelia-emigranti Prokofiev či Stravinskij, no najmä si nedáva servítku pred ústa pri opise situácie v Sovietskom zväze v časoch stalinizmu.
Netají ani svoje sklamanie z „chruščovovského odmäku“: „O Stalinovi, Ždanovovi a Chruščovovi ani nemusím hovoriť. Je dostatočne známe, akí nespokojní boli títo vodcovia s mojou hudbou. Či som bol z toho zatrpknutý? Smiešna otázka. Títo muži neboli náhodní známi z ulice, ale neobmedzení vládcovia. A svoju moc využívali títo občania-pohlavári bez váhania. Zvlášť, ak došlo k urážke ich samoľúbosti. Umelci, ktorí nevykreslili vodcu tak, aby sa spoznal, navždy zmizli. Neviedli sa žiadne diskusie o estetických otázkach. Nikto ich nevyzval ospravedlniť sa. V noci jednoducho prišli nejakí muži a odviezli ich.“ Z tvorcu, ktorého západní novinári v nekrológoch označili za „lojálneho syna strany“ a „oddaného komunistu“ sa stal umelec unikajúci pred režimom do vnútorného azylu a komunikujúci s okolitým svetom cez šifry a skryté odkazy vo svojich dielach.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.