mnohí si možno ešte pamätajú záhon svojej starej mamy, kde sa popri rozstrapkaných vňatiach mrkvy, zeleru a petržlenu a vysokých hrkálok maku vo vánku hýbali čudné kapustovité listy. Boli zelené so žltým žilkovaním, a tým sa líšili od tých cviklových. Keď sa k nim človek zohol a pozrel bližšie, vyrastali z čudných kopčekov, spod listov na nás zrazu húkli ružovkasto-žlté repy. Staré mamy z nich možno niekedy niečo uvarili, no primárne kvaku pestovali ako potravu pre prasatá. Pritom ešte pred takými dvesto rokmi bola kvaka jednou zo základných potravín, hrdo stála v šíku popri strukovinách, obilí, cibuli a cesnaku.
Čo sa to stalo, že po takej sláve a hviezdnom období, ktoré trvalo takmer 17 000 rokov, klesla až tak hlboko? Jednoduchá odpoveď. Z výslnia ju nechutne vytlačil akýsi amerikán, najprv predstavovaný pod umeleckým menom patat či podzemné jablko, a dnes mu nik nepovie inak ako zemiak.
Darmo sa kvaka oháňala svojou bohatou históriou, svojím kultúrnym významom, bolo jej to len veľmi málo platné. Pričom nešlo o nejaké malé kalibre. Napríklad o nej písala už slávna grécka poetka Sapfo. A neboli to nejaké denníčkové zápisky o tom, na čom si zgustla pri pozorovaní západu slnka na ostrove Lesbos roku pána mínus 602. Kvaka bola pre ňu metaforou!
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.